Muzika z pekla – Rock a okultizmus

coven-02

Muzika z pekla

Rock a okultizmus

 

  1. časť

Keď som kedysi dávno, v rokoch puberty, obšťastňoval nášho postaršieho suseda riadne „osoleným“ púšťaním bigbítu na čele s legendárnym albumom kapely Deep Purple – In Rock,  pohrozil ten morózny pán mojim rodičom, že sa pôjde sťažovať na „najvyššie miesta“.    A didakticky dodal: „Robte niečo s tým svojím synom – veď ten rachot, čo počúva, je muzika rovno z pekla!“ Chcem sa mu dnes (hoci už in memoriam) poďakovať, že mi pomohol s titulkom pre tento text, lebo priliehavejší by som sotva vymyslel.  

rolling_stones

Nad rockovou hudbou sa odjakživa vznášal zápach síry a žiara plameňov pekelných – a nie vždy to bola len metafora, podčiarkujúca jej živelnosť, agresivitu, hlučnosť či vyplazené jazyky, vztýčené prostredníky a výstredné gestá. Do revírov tejto (kedysi) rebelskej hudby  občas skutočne zablúdil aj sám Lucifer a jeho rohatá skvadra. Mnohé z okultných, resp.  satanistických tém a symbolov sa od istého času začali zjavovať nielen v textoch, ale začali zdobiť aj obaly platní, „vylepšovať“ imidž kapiel a poriadne zahusťovať atmosféru koncertov.    Šlo vždy len o kolotočovú atrakciu a rafinovaný marketing, alebo o čosi viac? Mnohí cirkevní predstavitelia (a susedia z panelákov) v tom majú dávno jasno. Rock je nástrojom samotného diabla! Zostúpme teda na chvíľu do temného podzemia, duniaceho decibelmi a ožiareného mihotaním pekelných plameňov, šľahajúcich z gitár a kontroliek zosilňovačov, aby sme zistili, čo je na tom pekle pravdy…

 

Ancikrist s aureolou

Nijaký umelecký smer, žáner či hnutie nevzniká vo vzduchoprázdne – vždy reaguje na situáciu človeka uprostred spoločenskej, kultúrnej a celkovej dobovej klímy. Hudobná revolúcia v populárnej hudbe, ktorá na prelome 40. a 50. rokov minulého storočia rozpumpovala svet, niesla meno „rock and roll“. A takisto sa niesla v znamení prichádzajúcich zmien, prepukajúcej revolty mladej generácie voči konvenciám a konzumnému spôsobu života, o. i. šírenej vierozvestcami legendárnej beat generation.  A hoci mali tzv. bítnici bližšie k jazzu a východnej mystike, ich iniciačné výlety za preludmi modrých diaľav mali k decibelom a frivolným rytmom rokenrolu pokrvne blízko. A bol to veru praotec tohto nespútaného žánru, samotný kráľ Elvis Presley, ktorý visačku „ancikrista“ a satanovho služobníka schytal na čelo medzi prvými. „Mnohí kazatelia vo viacerých kútoch Ameriky ma považovali za šíriteľa nemravných, vlastne tých najhriešnejších myšlienok, vedúcich mládež rovno do pekla. Zašli tak ďaleko, že verejne pálili moje platne a fotografie.  A ja som pri tom robil iba to, čo mi pripadalo prirodzené. Mladí ľudia sa predsa majú tešiť zo života, tak  prečo si pri tom z chuti nezatancovať a nezaspievať.“ Áno, historicky sa zatiaľ nachádzame v časoch, kedy mali televízni kameramani problém snímať kráľa rokenrolu tak,  aby príliš nezdôrazňovali jeho lascívne krútenie bokmi – aby mu nebodaj nepošramotili jeho beztak sírou páchnuci kádrový profil.

Lenže džin z fľaše bol už vypustený. Na dvere práve zaklopali búrlivé 60. roky a svet bol zrazu hore nohami. Ak dovtedy platilo, že uspokojovanie prirodzenej ľudskej túžby po transcendentných zážitkoch je v kompetencii náboženstva, „kvetinová“  mládež si našla lákavú skratku: cez psychotropné látky a hlasnú muziku. Aj obľúbený britský spisovateľ Aldous Huxley, ktorý ešte donedávna podmieňoval akúkoľvek mystickú skúsenosť prísnou životosprávou, meditáciami a duševným „tréningom“, vo svojich „Bránach vnímania“ zrazu ponúkol jednoduchší recept: halucinogény. Rokenrol už zrazu nebol len o interpretovi a sprievodnom telese, nastúpili kapely a s nimi dlhé vlasy, bizarné kostýmy a „sex and drugs“.  Rokenrol sa zmenil na rock a v textoch sa vôňa pokosenej trávy zmenila na celkom inú vôňu z celkom inej trávy. Viac než slová kazateľov hltala mládež napríklad odvážne vízie psychológa a popularizátora drogy menom LSD Timothyho Learyho, ktorého „Psychedelická skúsenosť“ (1964) sa v istých kruhoch stala doslova bibliou. Skôr než k okultizmu či satanistickým, čarodejníckym alebo magickým témam inklinovala kultúra 60. rokov práve ku psychedélii, východnému mysticizmu a neskôr i pacifizmu a politickej, neraz idealistickej  angažovanosti. A predovšetkým kapely ako Grateful Dead, Pink Floyd (v ranej ére, ešte so Sydom Barretom), Crazy World of Arthur Brown či Jefferson Airplane robili tomuto novému „náboženstvu“ čosi ako hlásnu trúbu. „Nehynúca“ myšlienka, že rock je nástrojom samotného diabla, postupne bujnela do gigantických rozmerov. Aj bez toho, aby sa k rohatému ktokoľvek zo vtedajších rockerov otvorene hlásil. Keď John Lennon utrúsil, že „Beatles sú slávnejší ako Ježiš“, náboženská obec jeho slová nechápala ako provokatívny bonmot z úst muzikanta, ktorý  nestráca cynizmus ani pod vianočným stromčekom. Považovali to za číru blasfémiu. A tie isté zápalky, ktoré nedávno poslúžili na „upaľovanie“ Elvisa, húfne prikladali k fotkám a albumom slávnej liverpoolskej štvorice. Nečudo. Veď vplyv Beatles (a ďalších kapiel) na mladých naberal silu uragánu a obracal ich k iným „božstvám“. Masívne medializované kontakty slávnej kapely s indickým guru Maharishi Maheshom boli už len vonnou tyčinkou zapichnutou do torty. A hoci sa neskôr ukázalo, že dotyčný večne vysmiaty mystik nie je až takým asketickým baránkom, za akého sa vydával, viaceré východné náboženstvá a filozofické smery si už nezadržateľne razili cestu k otvoreným mysliam západnej mládeže.

Photo of Charles Manson

Helter Skelter

Bolo horúce leto, písal sa rok 1969 a istý pomätenec, krstným menom Charles, si začal spisovať „zoznam svíň“ určených na porážku. Ten pomätenec neuspel ako muzikant, zato vošiel do histórie ako masový vrah. A sviňami mal v skutočnosti na mysli „pracháčov“ vo vilových štvrtiach Kalifornie. Charles Manson okolo seba sústredil ovečky, najmä ženského pohlavia, z ktorých – aj pomocou návykových látok a svojej charizmy chlipného satyra – vytvoril sfanatizovanú komúnu menom Rodina. Počas toho krvavého leta pod rukami sekty prišlo o život sedem ľudí. A príšernému činu pridali punc mysterióznosti a „senzácie“ niektoré zaujímavé náhody a skutočnosti.

Jedna z vrážd sa odohrala vo vile – v tom čase neprítomného – režiséra Romana Polanskeho a o život prišla o. i. aj jeho (v tom čase tehotná) manželka, herečka Sharon Tate. Po šestnástich bodnutiach nožom. (Rok predtým slávil Polanski úspechy so svojím satanistickým hororom Rosemaryino dieťa. Manson sa neskôr na súde nezabudol oháňať tvrdením, že sám seba považuje za Krista i Satana v jednom tele.) Dva dni po besnení v Polanskeho vile Rodina udrela v inom dome a päťdesiatimi tromi ranami poslala na onen svet manželský pár LeBiankovcov. Steny interiérov vyzdobila „prasacími“ krvavými nápismi, pričom jeden z nich znel: Helter Skelter. V angličtine tento frazeologizmus zodpovedá približne slovenskému hlava-nehlava. Lenže zároveň ide tiež o známu pesničku Beatles, ktorých Manson nekriticky obdivoval a tvrdil, že to raz v muzike dotiahne ďalej ako oni. Počas výsluchov a neskôr aj pred súdom potvrdil, že nápis na stene je skutočne „citáciou“ refrénu slávnej piesne z Bieleho albumu, ale povedal aj čosi omnoho horšie. Vraj práve v nej našiel návod na vraždenie: „Tá pieseň hovorí: Vstaň! Hovorí: Zabi! Prečo z toho obviňujete mňa. Ja som tú pesničku nezložil.“ Zabijak Manson akoby tým uvalil kliatbu. Nielen na nevinnú,  vlastne milostnú pesničku či kapelu, ale v podstate na rockové texty ako také. Lebo hľadači a vykladači skrytých – väčšinou neexistujúcich – významov, šifrovaných  zaklínadiel či rovno vražedných príkazov v rockových pesničkách sa začali rojiť práve po jeho idiotskom výroku.

A ďalší hon na čarodejnice mohol začať. A to rohatý ešte v rocku ani nestihol poriadne vystrčiť rožky. Opatrný pokus urobila kapela Rolling Stones, keď v roku 1967 nazvala svoj album „Their Satanic Majesties Request“ a prekvapila aj tým, že vybočila zo svojich zabehaných rhythm´n´bluesových koľají a zahalila ho omamným psychedelickým oparom.  Možno nie je náhoda, že platňa s provokatívnym názvom vyšla krátko po tom, ako istý Anton Szandor La Vey, chlapík s démonickou vizážou, založil v San Franciscu Satanovu cirkev a o rok neskôr publikoval základný text svojej „vierouky“: Satanskú bibliu. Napriek tomu, že svet zakrátko obleteli fotografie z La Veyom celebrovaných čiernych omší (nechýbali nahé ženy, oltár s pentagramom a čierne sviec), nemožno ho hádzať do jedného vreca s extrémnymi prejavmi iných satanistických spolkov, ktoré neskôr v mene boja proti kresťanstvu neváhali podpaľovať kostoly, znesväcovať hroby či prinášať živé obete. La Veyovu filozofiu možno skrátene označiť za vypätý individualizmus, ktorý má ľudské konanie smerovať k napĺňaniu osobných pôžitkov, slastí a prospechu. „Žijeme preto, aby sme si užívali…“ s úškrnom popod čertovské fúziky hlásal Szandor La Vey a všetky tie diabolské propriety a kulisy používal najmä pre ich zaručenú provokatívnosť. Ako bývalý asistent eskamotérov a iluzionistov dobre vedel, že imidž zahalený oparom tajomna funguje ako dobre premazaný bankomat. Satanova cirkev v počiatkoch lákala najmä ľudí z intelektuálskych a umeleckých vrstiev a, pochopiteľne, snobov, ktorí si svoju výlučnosť vždy potrebujú zabaliť do čohosi exkluzívneho. Zrejme aj preto „Stouni“ na ďalšej platni prišli ešte s pesničkou Sympathy for the Devil, ale tým svoje maľovanie čerta na stenu považovali za vybavené.

 

Prvé lety na sabat

Odvahu podpísať symbolicky zmluvu s diablom nabrala v roku 1969 až americká skupina Coven, ktorej názov je označením pre komunity ľudí, ktoré v tradíciách novopohanských čarodejníckych kultov (napríklad Wicca) vyznávajú svoju „bezbožnú“ vieru a praktikujú tajné rituály. Kapelu založila charizmatická, nezvyčajným hlasovým registrom vybavená speváčka Jinx Dawson, žánrovo vychádzajúca z koreňov psychedélie 60. rokov, okorenenej rockom, pre ktorý sa neskôr ujalo žánrové označenie „occult rock“. Kapele Coven patria mnohé prvenstvá: do rockového sveta zaviedli symbol obráteného kríža, paroháča (zovretá  päsť s vystrčeným ukazovákom a malíčkom už dnes nie je iba „satanistickým“ gestom, ale všeobecne akceptovaným pozdravom metalistov) a pozdrav: „Hail Satan!“ Tým všetkým sa pochválili hneď na svojom debute s ironickým názvom „Witchcraft Destroys Minds and Reaps Souls“. A aby nikoho nenechali na pochybách, že to s rohatým myslia vážne, zmluvu s nahrávacou spoločnosťou údajne podpísali vlastnou krvou a na platňu zaradili aj temer trinásťminútový záznam čiernej omše, s prevažne latinsky čítanou invokáciou temných mocností.

Keby šlo o tuctovú kapelu, ktorá by nedostatok talentu potrebovala nahradiť marketingovou „bu-bu-bublinou“, nestála by nám za reč. Ale v prípade Coven bolo všetko presne naopak.  Ich produkcia si rozhodne zasluhovala pozornosť, no satanistický imidž je skôr uškodil. Písal sa totiž rok 1969 a kuvici začali dávať kapelu do súvislosti s Mansonovou Rodinou. V mnohých mestách a štátoch Ameriky pred ňou zatvárali brány ako pred malomocnými a aj debutový album bol časom stiahnutý z predaja. (Mimochodom, jeho prvá reedícia vyšla až po tridsiatich rokoch a pôvodný vinyl je dnes zberateľmi obskúrnych kapiel z prelomu 60. a 70. rokov krvopotne zháňanou a „krvou“ platenou raritou.) Coven síce pokračovali v činnosti a vydali ešte ďalšie tri, už menej provokatívne albumy, ale kvalitatívne nikdy neprekročili tieň debutu, ani osud undergroundovej kapely. A len tak na okraj – k satanizmu sa hlásili aj ideovo. Podľa slov tajomnej blond speváčky Jinx: „Okultizmus sme vždy so záujmom študovali, ale aj praktizovali. V našom prípade nešlo o imidž, ale o svetonázor a životný štýl.“

V tom istom roku ako Coven, ibaže na starom kontinente, presnejšie vo Veľkej Británii, vznikla kapela Black Widow (podľa druhu jedovatého pavúka Čierna vdova). Na svojom debute Sacrifice (1970) takisto vyrukovala so satanisticko-okultnými témami a imidžom, ale aj širokým žánrovým rozpätím. V jej hudbe sa miesi progresívny rock, psychedélia, folk aj džez, medzi klasickými rockovými nástrojmi počuť aj organ, saxofón, flautu, sláčiky, klarinet… Okrem nespornej muzikantskej kvality charakterizuje debut občasná zlovestná „stredoveká“ atmosféra, evokujúca trebárs Goyove výjavy zo sabatov čarodejníc. Najväčším a vlastne jediným hitom „pavúkov“ je skladba Come to the Sabbath s hypnotickým rytmom a monotónne opakovaným refrénom, ústiacim do zrýchľovanej, emocionálne vybičovanej evokácie. Na rozdiel od Coven sa však Black Widow k satanizmu stavali iba ako k ingrediencii, dodávajúcej najmä živým vystúpeniam tú správne tajuplnú, magickú atmosféru. Ani oni však nikdy neprekročili tieň svojho debutu a s každou ďalšou platňou sa prepadávali do hlbšej a ešte hlbšej priepasti sivého priemeru až zabudnutia. Zásluhu na ich zatratení majú možno aj povrchní hudobní publicisti, ktorí celé desaťročia v hudobných encyklopédiách unisono opakujú ten istý nezmysel – že Black Widow je skupina hudobne spriaznená s velikánmi hard rocku menom Black Sabbath. Podobnosť však nájdeme iba ak v názve a pekelníckom imidži. Množstvo poslucháčov, hľadajúcich dnes zabudnuté poklady zo zlatej éry rocku, tak ku tvorbe Black Widow a priori pristupovalo a pristupuje na základe mylnej referencie s očakávaním ťažkotonážneho rocku. A po prvej vypočutej skladbe už možno nikdy nedali oveľa uhladenejším „pavúkom“ ďalšiu šancu. V porovnaní so „sabatmi“ totiž Black Widow pôsobia ako rajčinový džús vedľa Bloody Mary.

Nálepka „occult rock“ istý čas zdobila aj ďalšiu britskú skupinu Atomic Rooster. Tá ale nepotrebovala k vylepšeniu svojej produkcie a imidžu nijaké obrátené kríže, pentagramy či čierne omše. O zlovestnú atmosféru, vznášajúcu sa nad ich tvorbou, sa postarali najmä texty šéfa kapely a hráča na klávesové nástroje, čudného patróna Vincenta Cranea. Navonok búrlivák a bohém, vo vnútri zlomená bytosť, sužovaná depresiami a paranojou, odjakživa inklinoval k odvráteným stránkam života. Texty plné zmaru a smrti, nočných prízrakov a rozškľabených démonov sa v záprahu s jeho sugestívnou hrou na Hammond stali najmä na ich druhom albume „Death Walks Behind You“ (1970) originálnym príspevkom do učebnice tvrdého rocku. Zaujímavé, že aj Craneovu kapelu postihlo to isté, čo skupiny Coven a Black Widow. Po veľmi sľubnom rozbehu sa postupne rozplynula ako dym nad vodou. Najväčšiu šancu a predpoklady pre svetový úspech pritom mali práve Atomic Rooster. Lenže kameňom úrazu bol v tomto prípade bláznivý Vincent (samozrejme, nie Gogh ale Crane). Pri nevyspytateľnom čudákovi jeho razenia sa máloktorý z ďalších členov kapely ohrial na svojej stoličke príliš dlho. A tak „atomový kohút“ každú chvíľu menil perie: nielen personálne, ale aj hudobným smerovaním. A takmer úplne rezignoval na koncertovanie, čo sa v časoch neexistencie hudobných televíznych staníc a internetu ukázalo ako samovražedné. Mimochodom, aj Crane nakoniec ukončil svoj život vlastnou rukou. Do náruče toľko vzývanej a adorovanej smrti sa dobrovoľne pobral v roku 1989. Vráťme sa však do roku 1970. Vtedy peklo vypľulo na túto planétu jednu platňu, ktorá definitívne zmenila dejiny rocku a zatriasla zemou i nebom. Keď poviem, že tá doska začína šušťaním dažďa,  hromobitím a odbíjaním zvonu, už budete vedieť, koľká bije. Všetkým, čo nevedia,  prezradíme tajničku v budúcom čísle.

ATOMIC_ROOSTER_WALLPAPER

Satanizmus

* Má viacero podôb, ale v zásade sa delí na dva hlavné prúdy. Pri prvom, tradičnom, ide o tzv. teistický satanizmus, ktorý predpokladá existenciu Boha, ale uctieva jeho protiváhu – vodcu vzbúrených anjelov Satana (v hebrejčine výraz pre „žalobcu“). Prvé sekty vznikali  prakticky spolu s monoteistickým náboženstvom. Ideológiou je teda negácia kresťanských hodnôt a rituály z veľkej časti parodujú kresťanské obrady (prevrátený kríž, čierne sviece,  odriekanie modlitieb odzadu…). V moderných dejinách tento smer reprezentuje napríklad kult Séthov chrám, ktorý vznikol v roku 1975.

* Druhý hlavný prúd predstavuje tzv. ateistický satanizmus. Historicky vychádza z gnostických hadích kultov 1. storočia. V jeho súčasnom ponímaní nejde o uctievanie Satana ako reálnej entity, je to skôr metafora odporu k náboženstvám akéhokoľvek druhu. Stredobodom všetkého je človek ako jedinec; táto ideológia by sa dala nazvať individualistickým „sociálnym darwinizmom“. V moderných dejinách sa o jeho šírenie  zaslúžil predovšetkým Anton Szandor La Vey, zakladateľ Satanovej cirkvi (1966), ktorý vychádzal z odkazu filozofa Friedricha Nietzscheho a okultistu Aleistera Crowleyho.

* V minulosti i dnes sa množstvo násilných kriminálnych alebo extrémistických prejavov  (hanobenie cintorínov, zabíjanie zvierat, ničenie majetku, podpaľačstvo…) interpretovalo ako vyčíňanie satanistov, aj vďaka zanechaným „podpisom“ v podobe satanistických symbolov.  Často však ide skôr o sociálne problematické skupiny, ktoré prejavy svojej agresivity a frustrácie „značkujú“ bez priamej väzby či aspoň elementárnej znalosti ideológie, v mene ktorej vystupujú.

 

Satanistické symboly

* Pentagram – Hviezda s piatimi cípmi, magické znamenie, ktoré pri magických operáciách ochraňuje mága a zároveň symbol mikrokozmu, teda človeka. Obrátený pentagram (vrchný cíp je obrátený smerom dole) je symbolom čiernej mágie a Satana. Občas sa doň vkresľuje hlava Mendézskeho capa s pekelnými menami Samael a Lilith.

* Číslovka 666 – Číslo Šelmy, prvý raz zmienené v Zjavení Jánovom, symbol pre Antikrista, resp. nesvätú trojicu Antikrist, Diabol a Falošný prorok.

* Bafomet – Tajuplná okultná bytosť, ktorej pôvod ani význam nie je jednoznačne definovaný, označenie pravdepodobne vzniklo zložením gréckych slov „bafé“ a „metis“, znamenajúcich ohnivý krst. Bafomet bol údajnou modlou templárov, často sa znázorňuje ako dvojtvará bytosť s bradou (niekedy hlava kozla), posadená na ženskom tele s falusom a atribútmi Slnka a Mesiaca, hada, zlomeného kríža a i.

* Obrátený kríž (tzv. Kríž sv. Petra) – V kresťanstve symbol pokory, v satanizme blasfemický výsmech utrpeniu Krista, symbolika meča či dokonca falusu, vztýčeného smerom k nebesám.

 

Peter Uličný

foto archív