V moriach a oceánoch je stále čo objavovať. A to nielen v najväčších hĺbkach. Avšak jedna vec sú neobjavené druhy príbuzné či podobné iným, ktoré dobre poznáme, a čosi celkom iné sú tvrdenia, že morom vyplavené hnijúce guče a zmätené svedectvá námorníkov predstavujú dôkazy o existencii bájnych príšer.
Odkedy sa ľudia odvážili vyplávať na šíre moria, hovoria o stretnutiach s príšerami, ktoré ich obývajú. Ich kresby zdobia aj stáročné mapy. Sú príhody o zhliadnutí týchto bytostí všetko len výplody fantázie alebo námorníckeho zveličovania? A čo bizarné niekoľkotonové mŕtvoly vyplavené na pobrežiach alebo zachytené rybárskymi loďami? Ich niekedy lalokovité, inokedy zdanlivo dlhokrké či osrstené telá nepripomínajú žiadne známe zvieratá.
Premeny svedectiev
Pokiaľ by sme za údajnými videniami „morských príšer“ hľadali skutočné neznáme živočíchy, vyzeralo by to, že morské príšery sú najrýchlejšie sa vyvíjajúcimi živočíchmi sveta. Napríklad obrovský morský had napriek obrovskému počtu údajných videní v 18. a 19. storočí námorníci v stredoveku prakticky nevideli. V tom čase boli populárne iné typy príšer, napríklad „morské kone“ (hippocampus), ich obľuba siaha až do staroveku. V polovici 18. storočia biskup a historik Erik Pontoppidan v diele Prírodopis Nórska (Versuch einer natürlichen Geschichte Norwegens, 1752 – 1753) píše o stovkách očitých svedkov morských príšer, a to len v jeho vlastnej diecéze. Ľudia tých čias tvrdili, že na mori videli predovšetkým „morských mužov“ („mermen“) alebo dvojkilometrové monštrá vyzerajúce ako falošné ostrovy. V 19. storočí si veľkú popularitu získali hadom podobné bytosti, často s hrbmi. Morskí mužíci a „ostrovné monštrá“ sa vytratili. Drvivá prevaha svedectiev, ktoré hovorili o ohromných „morských hadoch“, však nevydržala dlho.
V 20. rokoch 19. storočia paleontológovia objavili vymreté plesiosaury. Ako zistil morský biológ Adrian Shine, v dôsledku rastúcej popularity plesiosaurov sa v druhej polovici 19. storočia zmenila povaha očitých svedectiev údajných morských príšer. Klesala popularita dlhých bytostí s niekoľkými hrbmi, namiesto nich sa do popredia dostávali údajné strety s kreatúrami s dlhým krkom a malou hlavou – na spôsob plesiosaurov. Vzhľad týchto dlhokrkých druhohorných morských plazov očividne zaujal verejnosť do takej miery, že ovplyvnil spôsob, akým ľudia interpretovali pozorovania na mori.
Súdobý biológ Anthonie C. Oudemans neveril, že plesiosaury prežili do súčasnosti. Nový typ svedectiev vysvetľoval existenciou veľkého dlhokrkého príbuzného morských cicavcov, ktorého silueta mimoriadne evokovala siluetu plesiosaurov. Vytýčil preň aj predbežný vedecký názov Megophias. Iný prominentný bádateľ tejto éry, anatóm a paleontológ Thomas Huxley namietol, že svedectvá o pozorovaní morských príšer sú také nekonzistentné, že sa za nimi určite neskrýva žiadne konkrétne, skutočné zviera. V rovnakom duchu argumentoval v knihe Mýtické príšery (1886) geológ Charles Gould.
Zveličené ilustrácie
Články (aj novinové) a knihy, ktoré sa venujú údajným očitým svedectvám príšer či iných záhadných alebo bájnych bytostí, často sprevádzajú sugestívne ilustrácie. Vyobrazenia neraz nepripomínajú žiaden známy živočíšny druh a tieto ilustrácie často výrazne zavádzajú. Najnázornejšiu demonštráciu tohto problému ponúka slávny prípad údajnej príšery, ktorú videla posádka lode Daedalus 6. augusta 1848. Podľa kapitána Petra McQuhaeho sa Daedalus pri pobreží Namíbie priblížil k obrovskému živočíchovi s pretiahnutým telom a tupou hlavou. Viditeľná časť údajne merala okolo 18 metrov a vraj pripomínala hada, pričom zvrchu bola tmavohnedá a na hrdle žlto-biela. Kapitán tiež opísal štruktúru podobnú hrive. Nachádzala sa niekoľko metrov od tela. McQuhae ale dodal, že mohlo ísť o zhluk chalúh. Hoci mala kreatúra tvar hada, nevlnila sa, takže nebolo jasné, akým spôsobom sa pohybuje. (Je očividné, že kapitán nejasnú kreatúru interpretoval ako bájneho morského hada a následne tomu prispôsobil svoj opis.) Žiaľ, väčšina diskusií o identite kreatúry, sa odráža takmer výhradne od dobových ilustrácií. Tieto zobrazovali tupý rypák, jednoznačný ústny otvor a oko, ako aj krátku hrivu. Ilustrácie však pôsobili nielen oveľa dramatickejšie, ale aj oveľa jasnejšie, ako skutočnosť. Navyše, explicitne budili dojem, že šlo o celkom neznámeho morského živočícha. Dlho sa prehliadal fakt, že existuje nákres kreatúry, ktorý pochádza z pera očitého svedka, poručíka Edgara A. Drummonda. A tento nákres zachytáva oveľa menej pôsobivú bytosť. Zobrazuje dlhý nízky objekt, sotva odlíšiteľný od vodnej hladiny. Zároveň zachytáva štíhlu špicatú hlavu, celkom odlišnú od tej, akú spomínal McQuhae. Taktiež vidieť malú plutvu pozdĺž objektu, ale žiadnu „hrivu“.
Kuriózne správanie
Biológovia ako Gary Galbreath a Darren Naish argumentujú, že zviera na vyobrazení vlastne úplne zodpovedá niečomu, čo morskí biológovia dobre poznajú. Veľrybe pri špecifickom type kŕmenia, keď zviera pláva pri hladine, pričom špička jeho hornej čeľuste vytŕča z vody. A práve tú si posádka lode pomýlila s hlavou kreatúry. Dokonca možno určiť, o ktorú veľrybu išlo. S najväčšou pravdepodobnosťou šlo o vráskavca severného. „Vzhľad týchto zvierat nebol ľuďom tých čias známy – nik netušil, aké dlhé a štíhle sú,“ pripomína biológ a paleontológ Darren Naish.
Alebo iný, ešte kurióznejší prípad. Týka sa „príšery“ zhliadnutej v roku 1734 pri pobreží Grónska, ktorú opísal dánsko-nórsky misionár Hans Egede (zviera zrejme videl jeho syn). Neskoršie, fantastické a často reprodukované rekonštrukcie zobrazujú zviera s dlhým telom, dlhým chvostom, plutvami a schopnosťou vystrekovať vodu. Pôvodné vyobrazenie je celkom odlišné, oveľa menej pôsobivé, zobrazujúce z vody vytŕčajúci útvar v tvare písmena „S“. V štúdii z roku 2005 morský biológ Charles Paxton aj s kolegami argumentoval, že pôvodné svedectvá zodpovedajú zhliadnutiu veľkej veľryby, pričom esovitý útvar interpretovaný ako chvost v skutočnosti predstavoval penis zvieraťa. Žiadna príšera. Podľa kolektívu biológov šlo o samca v stave sexuálneho vzrušenia.
Tajomstvo Valhally
Ďalší slávny a zároveň veľmi poučný prípad pochádza z decembra 1905. Prírodovedci Edmund G. B. Meade-Waldo a Michael J. Nicholl plávali na jachte Valhalla neďaleko pobrežia Brazílie, keď s ďalšími ľuďmi na palube zbadali vo vode zvláštne tmavohnedé zviera. Viditeľná časť merala necelé dva metre. Svedkovia hovorili o dlhom krku, ktorý sa týčil z vody a nachádzal asi pol metra od zvyšku. Spod hladiny sa črtalo mohutné telo. Hlava bola tupo zakončená, podobná cicavcovi a hýbala sa z boka na bok. Najzvláštnejším znakom bola vysoká chrbtová plutva s gumovým vzhľadom, podporená vertikálnymi lúčmi. Ibaže táto plutva nezostala viditeľná po celý čas. Opakovane zmizla pod hladinu. Živočícha videli relatívne zblízka, len zo vzdialenosti 50 yardov. Vzhľadom na skutočnosť, že zviera videli vedci (Meade-Waldo bol ornitológ, Nicholl entomológ), prípad sa považuje za jedno z najdôveryhodnejších očitých svedectiev „morskej príšery“… Kombinácia vlastností, aké deklarovali svedkovia – dlhý krk, krátka hlava, vysoká chrbtová plutva gumeného vzhľadu – zdanlivo indikuje niečo celkom odlišné od všetkého, čo morskí zoológovia poznajú. Pravda, rovnaký pohľad by sa mohol naskytnúť pri pozorovaní uškatca. „Dnes vieme, že uškatcovité cicavce niekedy plávajú držiac jednu z plutiev nad hladinou. Toto správanie sa nazýva plachtenie, hoci oveľa viac súvisí s reguláciou telesnej teploty, ako s používaním plutvy na spôsob plachty,“ pripomína Darren Naish. „Navyše, uškatcovité niekedy vyzerajú pomerne dlhokrké, pričom opis veľkosti zvieraťa, tvar jeho hlavy a jeho sfarbenie, to všetko sa zhoduje s jeho zaradením do čeľade uškatcovitých.“ Iste, uškatce sú typické pre južnejšie vody, lenže neďaleko od miesta stretu Valhally so zvláštnym zvieraťom sa podarilo zaznamenať výskyt uškatcov druhu Arctocephalus tropicalis.
Dušan Valent
foto SITA, archív
Celý článok si prečítate v septembrovom čísle GOLDMAN (2017)