Mor v Bratislave – Vyčíňanie čierneho démona

V živote mesta jestvujú nielen veci normálne, dobré, ale azda ešte častejšie nedobré, tragické. Niekedy sa pominú bez trvácnej stopy, inokedy po sebe zanechávajú nezmazateľné svedectvá. Ibaže ľudia im zväčša už nerozumejú. A to je škoda, lebo prichádzajú o poučenie. Jednou z najväčších katastrof, ktoré našich predkov postihli, bola morová epidémia. V Bratislave ju dodnes pripomínajú tzv. morové stĺpy.

 

Jedným z problémov, ktorým obyvatelia Bratislavy v minulosti čelili, boli ničivé zemetrasenia. Akosi už neberieme na vedomie, že Bratislava leží v aktívnej seizmickej oblasti; na pamiatku zemetrasenia stál v meste aj Pomník svätého Jozefa pred Kláštorom Notre-Dame. Ktovie, kam sa podel. Ďalšie ničivé udalosti predstavovali požiare, ktoré často pohltili veľkú časť mesta. Zemetrasenia a požiare boli zlí hostia, no ešte strašnejšie bolo, ak sa v noci v úzkej uličke pred Michalskou bránou zjavila dvojica kostlivcov s kosami na pleci. Tak to aspoň tvrdí povesť, podľa ktorej vchádzali do Bratislavy umrlec so svojou manželkou a oznamovali, že na Bratislavu padne mor, čierny démon, ako sa vtedy hovorilo, a hneď ráno začne strašná žatva.

 

Infekčné choroby

Čierny démon preto, lebo infikovaní ľudia niekedy očerneli. Ale skutočne len niekedy. Mor (pestis) je akútna ťažká infekčná choroba, ktorá dodnes pustoší púštne a polopúštne oblasti predovšetkým v Ázii. Má dve formy: častejšia forma sa prejavuje veľmi bolestivým zápalom, zdurením a následným odumretím uzlín, najmä v slabinách; pľúcna sa prejavuje kašľom s prímesou krvi. Obe formy sa najčastejšie končia veľmi rýchlou smrťou.

Identifikovať mor historicky však býva veľmi problematické, pretože týmto názvom sa označovali aj mnohé ťažké infekčné choroby, aj keď mŕtvy neočernel. Spočiatku sa dokonca ani nechápali ako choroby v dnešnom zmysle slova – čierny démon sa totiž pokladal za Boží trest a aby ľudia sa „božej nevôli“ bránili hľadaním vinníkov, stretávali sa na modlitbách, omšiach, procesiách… Práve tam sa nákaza šírila závratnou rýchlosťou.

 

Veľké morové epidémie

Najstaršie údaje o more na Slovensku pochádzajú zo 14. storočia. Veľké epidémie sa šírili v Bratislave v rokoch 1541 – 1542, 1552 – 1553, 1660 – 1665 a 1678 – 1681. V hrozných rokoch 1678 – 1681 zomrelo asi 11.000 obyvateľov. Podľa niektorých historikov pri počiatočnom najstrašnejšom náraze ležali neodpratané mŕtvoly v domoch, vo vinohradoch či na uliciach aj niekoľko týždňov.

Nielen po zemetrasení, ale aj po more sa stavali na ich pamiatku pomníky, morové stĺpy. Jeden z nich – mariánsky stĺp napríklad dodnes stojí pred kapucínskym kostolom, iný – trojičný, zasa pri Novom moste na niekdajšom Rybnom námestí. Trojičný stĺp postavili na pamiatku posledného bratislavského moru, jedného z najstrašnejších a najpamätnejších. Zachovalo sa o ňom niekoľko až zázračne detailných svedectiev.

Hlásil sa dlho, kým doľahol strašnou ranou. A k tomu prispeli aj uhorské snemy, veľká výsada Bratislavy, ktorá sa teraz obrátila proti mestu. Dlho sa nič nedialo. Ešte v  roku 1710 nezaznamenali v Bratislave ani jeden prípad moru a aj na vidieku sa vyskytol len ojedinele. Bratislavčania sa už nádejali, že tentoraz mor azda krajinu obíde. Veď na južných hraniciach monarchie zriadili mohutný ochranný vojenský kordón s hustou sieťou karanténnych staníc, vojenských a civilných ozbrojených stráží. Aj mesto malo svoj kordón, ktorý ho mal oddeliť od nebezpečenstva z vidieka: vojenský uzáver od Svätého Jura cez Dvorníky a Raču až k Malému Dunaju. Pretože sa však nič nedialo, veľmi prísne sa nebral. Bežne sa vydávali výnimky povoľujúce prechod – najčastejšie, keď ľudia išli za prácou do vinohradov.

 

Korunovačný snem

Situácia sa zdala taká bezpečná, že nový kráľ Karol III. zvolal v roku 1712 do Bratislavy korunovačný snem. Delegátom z oblastí, kde sa vyskytol mor, zakázali účasť. No aj tak sa v Bratislave šírili obavy, či sa do mesta epidémia predsa len nezavlečie. 15. apríla priviezli do mesta korunu z Viedne, 24. apríla 1712 začal snem a 22. mája korunovali nového kráľa. Práve vtedy sa z ničoho nič objavili správy, že medzi služobníkmi účastníkov snemu sa objavili morové príznaky a snem urýchlene skončili. V meste zavládol strach, no nielen z moru, ale aj z karantény, lebo karanténa by znamenala hospodársku katastrofu. V tom čase sa mor už dávno nechápal ako boží trest, za príčinu sa už považovala skazenosť vzduchu a šíril sa vraj dotykom. Postihnuté oblasti sa preto izolovali, čím sa prerušilo zásobovanie i obchod a v dôsledku toho aj výroba. Normálny život prestal fungovať.

Mestská rada dlho odmietala uveriť, že mor do Bratislavy skutočne prišiel a pred obyvateľmi to tajila. Keď moru podľahol už aj mestský lekár, sanitný kordón okolo mesta sa nepriedušne uzavrel. Nik nesmel vojsť dnu a predovšetkým vyjsť von. Zavreli aj cestu z Bratislavy do Viedne.

 

Obávaný biely kríž

Viedeň vymenovala pre Bratislavu osobitného kúpeľníka a lekára. Komisia začala chodiť po domoch a vyhľadávať nakazených; bohatší obyvatelia odmietali dávať príbuzných do nemocnice a opatrovali ich doma, do mestskej opatrovne prevážali iba chudobných. Každý dom, kde sa zistila nákaza, označili obávaným znamením: bielym krížom, ktorý varoval pred vstupom na toto miesto a najmä – nik z neho nesmel vyjsť na ulicu, kým neuplynul čas karantény. Ak sa niekto pokúsil biely kríž zmazať, stihol ho prísny trest.

Počas trvania epidémie označili v Bratislave bielym krížom 680 domov; len 218 domov zostalo neoznačených. Táto skutočnosť vraví jasnou rečou. Mor sa rýchlo šíril a lieky nepomáhali. Ani sa tomu nemožno čudovať, veď čo zmohol dym z borovicového dreva (niekedy sa zadymovali celé mestá), ocot, citrónová šťava, morové kremnické dukáty ako amulety na krk… lebo to bolo vlastne všetko.

23. novembra pribrali štyroch nosičov mŕtvol, „trógerov“ (ako sa im ľudovo hovorilo) a čoskoro aj ďalších: osem pre katolíkov a osem pre evanjelikov. Ani v takej hroznej chvíli sa ľudia nezabudli deliť podľa náboženstiev. Osobitný výbor a protiepidemický komisár zasadali denne. Prácu osobne riadil arcibiskup Christian August Saský zo svojho letného sídla v Marianke. 5. decembra uvoľnili pre zdravých ľudí z nakazených obydlí sedem domov na predmestí. Bez úradného povolenia a lekárskej prehliadky nesmeli nikoho pochovať, ba ani truhla sa nesmela vyhotoviť. Spočiatku na všetko dozeral jeden kontrolór (musel odprisahať, že bude stále triezvy), potom pribrali aj ďalších. Prísne opatrenia na zamedzenie šírenia nákazy vyvolávali nevôľu a chápali sa ako šikanovanie. Situácia bola krajne napätá, navyše, zdražel tovar. Von z mesta sa nemohlo a v meste práca nebola, pretože nebolo kam dávať vyrobený tovar. Ľudia nemali peniaze a cudzinci, ktorých karanténa zastihla v meste, zostali celkom bez prostriedkov.

Nenávisť sa najčastejšie obracala proti zdravotníkom. 26. januára 1713 požiadal jeden z kúpeľníkov o uvoľnenie. Vraj ho ľudia hanobia. Mesto sa kúpeľníka zastalo a pohrozilo prísnym trestom každému, kto by zdravotníckemu personálu prekážal v práci. Veľmi to nepomohlo a schyľovalo sa k búrke. V apríli obhliadač mŕtvol konštatoval, že Leopold Lohner zo Špitálskej ulice zomrel na mor. Pozostalí dali mŕtveho pozrieť inému obhliadačovi ,a ten mor vylúčil. Mestská rada vyhlásila zdravotné orgány za nezodpovedné a obhliadača, ktorý určil zlú diagnózu, prepustili. To však už bolo neskoro. 30. apríla 1713 vypukla vzbura: zhromaždilo sa asi tisíc ľudí, prevažne žien a šli od Vavrineckej brány smerom k sanitárnej línii, ktorú nesmel nik prekročiť. Cestou ničili palisády, rabovali obchody, prevracali vozy a koče, napadli aj felčiarov a ohrozovali morového lekára. Iba okolo polnoci sa ich podarilo upokojiť richtárovi a niekoľkým členom mestskej rady, keď prisľúbili, že upustia od opatrení, ktoré mesto už sedem mesiacov hrdúsili. Pravdaže, stal sa opak. A všetko sa sprísnilo. Do mesta privolali ďalší oddiel vojska a mestskú stráž zosilnili na štyridsať mužov denne. A pritom útrapy boli len v polovici, epidémia ustúpila až po ďalších siedmich mesiacoch.

 

Smutná bilancia

Mor sa nevyhýbal nikomu, no osobitne ohrození boli lekári, felčiari, chirurgovia a kúpeľníci. Mnohí z nich pomreli, napríklad 5. augusta 1713 zomreli dvaja za jediný deň. Rizikovým povolaním bola aj funkcia kapitánov jednotlivých mestských štvrtí. V septembri museli vymenovať osem nových, lebo ich predchodcovia pomreli. Všetko bolo sťažené, aj „posledné veci“ človeka. Pochovávať mŕtvych v meste bolo zakázané; vyvážali ich za hradby na kárach a pozostalých vozili na pohreb v osobitnom, na ten cieľ zakúpenom dostavníku. Spočiatku bol každý pochovaný do svojho hrobu, neskôr sa kopali hromadné hroby a napokon sa pochovávalo aj bez truhiel. Ešte aj prísne nariadenia o separácii Židov sa museli porušiť a povolilo sa pochovávať mŕtvych židovského náboženstva spolu s kresťanmi. Pohreby sa konali na mestské trovy, no pokladnica sa čoskoro vyprázdnila, a tak prišli na rad pôžičky. Sám cisár poskytol pôžičku 2.000 zlatých. Keď v októbri začal 1713 mor ustupovať, z Viedne privolali špeciálneho lekára, aby určil ďalší postup. 10. novembra lekár skonštatoval, že na hrade sa epidémia skončila. Aby zamedzil jej obnovenie, dal spáliť tzv. hajdúšske mesto – tri desiatky biednych domčekov, kde žili prevažne maďarskí vojaci z hradnej posádky, a prikázal pre vojakov postaviť nové kasárne.

V decembri epidémia ustúpila aj v podhradí, nové prípady sa nevyskytli ani na predmestiach a 30. januára 1714 zomrel posledný človek v Starom Meste. Všade sa potom odstraňovali dôsledky spúšte. Mestský lazaret vyčistili a vybielili. Niekoľko dní po pohrebe poslednej obete moru dala mestská rada viedenskému lekárovi 150 zlatých, aby presadil zrušenie sanitného kordónu. Až potom si Bratislava definitívne vydýchla. Presný dátum tohto pamätného dňa sa, žiaľ, nezachoval. Nastal čas smutnej bilancie.

Údaje o počte obetí morovej epidémie sa značne odlišujú. Anton Špiesz v knihe Bratislava v 18. storočí uvádza, že v Starom Meste zomrelo 358 ľudí (94 chorých sa uzdravilo), na predmestiach 2.535 (zachránených 968), v podhradí 409 (109 uzdravených) a na hrade 120 ľudí (48 chorobu prežilo). Straty boli strašné všade, kam vkročil čierny démon: v Komárne, Trenčíne, Skalici, Rožňave (tam vymrela takmer tretina obyvateľstva), Košiciach, Trnave… a tým sa morová kapitola na Slovensku pomaly končila. Bratislavu morová epidémia už nikdy nepostihla a aj inde sa prejavovala len miestne.

Napriek tomu vypukla z času na čas panika, a to vtedy, keď mor postihol Nitru, Hlohovec, Šintavu a stále sa blížil: postihol Trnavu, Častú, Štefanovú, Hrnčiarovce. Hoci v roku 1742 zasiahla epidémia aj Podunajské Biskupice, do Bratislavy sa mor už nedostal. Posledná morová epidémia vypukla na Slovensku v roku 1770. Prečo sa epidémia odrazu prestala šíriť, nevedno. Liekmi to určite nebolo. Svoje azda zohral sanitný kordón, ktorý sa vybudoval aj oproti poľským hraniciam, vynašlo sa sérum proti kiahňam (aj pravé kiahne boli jedným z prejavov čierneho démona), cestu epidémii hatili aj úradné opatrenia; najčastejšie sa hovorí o odumretí, únave tejto choroby v Európe. Ešte kde-tu sa v jednotlivých prípadoch mor k nám zavliekol, ale od začiatku 20. storočia sa vlastne už nevyskytol.

 

Pavel Dvořák
foto Jakub Dvořák, SITA, archív