Welcome, Mr. Brack
Jedným okom ešte vnímam posledné okamihy futbalovej radosti Madridčanov po víťazstve nad Turínčanmi, druhým kontrolujem pomaly sa zapĺňajúci objem môjho kufra. Ešteže som si pred pár dňami kúpil slušné casual, takto sa v high spoločnosti Monte Carla môžem ukázať bez okolkov a priskromných obáv. Skutočnosť, že som naďabil na oblek, ktorý mi sadol bez kompromisov, ma vskutku potešila. Za desať rokov sa totiž našiel iba jeden, čo sa mierami ako-tak blížil mojej nekonfekčnej postave. Navyše, tá neobvyklá udalosť sa odohrala v butiku francúzskeho mestečka Cognac. A hľa, teraz v bratislavskom Dunaji – déja vu… ale to len tak na okraj. Totiž môj záujem sa momentálne sústredí predovšetkým na zajtrajší let do Janova. Tam sa mám nalodiť na zámorskú jachtu, ktorou doputujem až do Monte Carla na Grand Prix de Monaco.
Veľmi, veľmi skoré ráno
Vstať, umyť sa, oholiť, obliecť, posledný pohľad do rozostlanej postele. Áno, tam sa zašilo moje druhé JA. Ale do bohatého sveta musím ísť komplet. Vytiahol som teda bez kompromisov svoj tieň, ktorý sa ovíjal okolo nežne pulzujúcich oblín, čo mi spríjemňovali noc, ešte sa poteším krátkym pohľadom… a už beriem schody dlhými skokmi.
Fičím do Schwechatu, teším sa na ranný apflštrúdl a krátku kávu. Potom check in, pomotám sa chvíľu po duty-free a už nastupujem na palubu Swissairu. Tým som ešte neletel. Porovnávam s ostatnými leteckými spoločnosťami a takto chvíľu zabíjam čas. Potom mi ho už vypĺňa sympatická letuška. Nebolo to pre ňu až také vyčerpávajúce, za 80 minút zosadáme v Zürichu… Mám štyri hodiny času rozhliadať sa po zürišskej pôde. Začínam obdivovaním ohromných medzikontinentálnych lietajúcich kráv. Odpusťte to expresívne prirovnanie, ale ono vari najtrefnejšie vystihuje prepravné kapacity okrídlených oceľových gigantov. Neverím, že sa niečo také vôbec dokáže odlepiť zo zeme a letieť desať hodín. Môj Nevedko vzápätí omdlieva novou skúsenosťou – keď sa spoza navigačnej veže majestátne dvíha jedno z mnohých ázijských monštier.
Eskalátormi sa prepracúvam ku kaviarňam a butikom. V dave pasažierov najpodivnejších národností sveta mi pohľad pookreje na našincoch z východu. Už zďaleka zaujmú nezameniteľným štýlom slušivých šuštiakových kompletov v ležérnej kombinácii s zľahka otlčenými poltopánkami, ktoré hocikde šuchnú z nohy a doprajú im odopieranú úľavu. Aj v rade pred pokladňou, aj v cafetérii… Má v sebe kus melanchólie tá široká slovanská mäkká duša. Tú moju nasycujem miestnou tlačou. Slovo po slove sa prepracúvam dlhými minútami čakania. Potom už len malý drink a poďho znova do lietadla.
Opäť swissairového, no menšieho, ani z lega. Sedím pri okne. Hlavou kopírujúc vnútornú klenbu trupu lietadla, spočívam na pleci dôstojne prešediveného manažéra istej janovskej firmy stredného kalibru. Hádam to obaja vydržíme bez ujmy na psychike. Pohľad na nás môže nezainteresovanému evokovať všeličo. Občerstvenie v podobe minipečivka (v tom lietadle je mini úplne všetko) mi pripomína skromnosť afrických safari aerolínií. Tu nám však pod zadkami nepobehujú zebry ani slony.
Pristáli sme. Nie nepodobný Veľkému šéfovi s hlavou seknutou v ľavý bok zdravím letušky a rozhliadam sa v dusnom vlhkom povetrí janovského letiska po tabuľke West McLaren Mercedes. Konečne. Tam v diaľke… „Hallo.“ „Hallo, i am from Slovakia.“ „Mr. Brack?“ „No. Brcak.“ „Oh, yes, Brack.“ „No, Brack… but Brcak.“ „O.k., o.k. Brack!“ Etc… Po troch minútach boja za správnu výslovnosť môjho priezviska opúšťam daromné úsilie a v záujme konštruktívnej konverzácie vystupujem ďalej pod novým holandským menom Brack. Účinok je skvelý, okamžitý. Batožina i ja sa ocitáme vo firemnom mercedese a naprieč Janovom vydávame sa do prístavu. Na pár okamihov sa ocitám uprostred deja ktoréhosi notoricky známeho talianskeho filmu so Sophiou Loren. Balkóny pobrežia posiate stovkami šnúr pestrofarebnej bielizne, nejaký Giovanni živo gestikuluje do okna svojej milej. Vášnivé amore mio však z prítmia drevených žalúzií náhle preruší autoritatívny prefajčený barytón, v okne sa vzápätí objavuje plnotučné brucho v obnosenom tielku a vzduchom zasviští šťavnatá facka na líci zvodnej Francescy, maľovanej ako obrázok… Ach, slunná Itálie.
Luxusná loď Arkona
V prístave vyhráva optimistická jazzová zostava a vedú ma k nejakému pultu. „Welcome, Mr. Brack.“ Popri pasovom odbavovaní na mňa vešajú zo desať suvenírov, do ruky mi tisnú vychladené šampanské na privítanie a fotia ma so skupinkou najatých animátorov v overaloch pretekárov Formuly 1. Našťastie mi pomáhajú ľudia z Reemtsmy, a tak sa s batožinou i všetkým ostatným ocitám na luxusnej zaoceánskej lodi Arkona. Slávnostne vyzdobená paluba ma ani na chvíľu nenecháva na pochybách, že skupina profesionálnych bavičov sa už postará, aby zo mňa vydolovali aj najposlednejšie kvapky optimizmu a dobrej nálady, nech prichádzam unavený akokoľvek. Všeobecná veselosť prechádza pomaly i na mňa. A celkom ma opantáva pri preberaní kľúčov od kajuty po nevinnej otázke, či sa ubytovala aj moja spolubývajúca. O žiadnej som nevedel a zo Slovenska som tu široko-ďaleko jediný letáčik, nie to ešte človiečik. Na chvíľu sa ponáram do farbistých predstáv o mojej spolukajutníčke… Zbytočne, bol to omyl. Zábava a práca stewardov naberá na čoraz väčšej intenzite. Preberám Arkona Identity Card, West Identity Card, Paddock Club VIP Card atď., atď. Zúčastňujem sa cvičného poplachu. Hľadám záchrannú vestu, potvorka, je rovno pod posteľou, tak-tak si ju navliekam, vybieham na palubu č. 2, tvárim sa bohorovne, akoby som takto poplachoval každý deň a podobne ako ostatní infantilne poťahujem za čarovné záchranné svetielko… A sledujem nádherný pomalý súmrak nad talianskym pobrežím.
Večer na palube
Konečne v posteli. Vystieram po pätnásťhodinovej anabáze všetky údy, malé krátke „uf“, vypracem kufor do skrine, toaletné veci do kúpeľne, seba do sprchy. O desať minút škrtím ohryzok do viazanky a kráčam na otvorenú palubu, kde je už prestretá tabuľa na tému „Kulinárska cesta Stredomorím“. Od morských čertov cez murény, chobotnice, homáre až po žraloky a mečúne, samozrejme, všetko dokonale zaražované. Tak chodím, obzerám, ochutnávam, lahodím. Na najhornejšej palube si priťahujem kreslo a pohodlne usadený pri pohári lesných jahôd so zmrzlinou odpočívam. Aj ostatní relaxujú podobným spôsobom, len pri iných kombináciách vyberaných delikates. O polnoci rozburáca oblohu ohňostroj. Kuchári salutujú. Arkona vyráža z janovského prístavu a naberá kurz Monte Carlo. Čaká nás 150 km plavby. „Hallo! Mr. Brack?“ „Yes.“ Nakrátko ostrihaná slečna mi nemecko-anglicky s dojatím vysvetľuje, ako sa teší, že ma konečne našla. Nezadržateľne ma chytá za ruku a vedie do nočného baru. Tam sa prvýkrát stretávam s Pavlom Turkom, dušou tímu West McLaren Mercedes. Kvôli bezkonkurenčnému mega zdroju energie a optimizmu sa práve on stal prvým manažérom Formuly 1 z východného bloku. A taktiež spoznávam Jaroslava Řeháčka, riaditeľa public relations Reemtsma v Prahe. Že sa Jaroslav a Pavel v nasledujúcich dňoch postupne zhostia rolí mojich anjelov strážnych a odhalia mi v celej rozmernosti fenomén zvaný FORMULA 1, to ešte netuším. Inštinkt mi však nahovára zotrvať v príjemnej zostave ľudí z Reemtsmy ešte nejaký ten okamih. Hovoríme o všeličom, aj o našom časopise. Chcú vedieť, do akéhože média to mám napísať o Veľkej cene v Monaku. Cítim, že charakteristiky, ktorými ho predosielam, berú akosi s rezervou. Bežím do kajuty po pár čísel a ukazujem: „Schauen Sie bitte, hier ist…“ To ich zlomilo. Aj prísediacich kolegov z nemeckých médií. Časopisy putujú z ruky do ruky a predo mnou sa objavujú ďalšie a ďalšie rundy. Rozhojdaným krokom vraciam sa o druhej nadránom do kajuty. Popamäti nastavujem budík na šesť tridsať. Pavel pre nás vybavil speed jachtu na Cap Ferrat. Malo to len jeden háčik, odchod bol tiež celkom speed.
Tisíce prasiatok
Rozdrapujem viečka, trieskam budík po hlavičke, odhŕňam záclonku na okne kajuty, vlnky mi do očí blýskajú tisíce prasiatok, široko si zívnem. Ach, psí život, zobudiť sa na luxusnej lodi, kotviacej pred bránami jachtového klubu v Monte Carlo. Pod sprchou nechám naplno zaznieť svoj talentovaný melodický hlas a prespevujem dávne Schelingerove songy: „Jak zaslechnu zvuk motorů vozů závodních, hned tam běžím, já se vyznám ve všech formulích, v tu chvíli okamžik napětí, než auta vyletí… propadám, vážení, bezmeznému nadšení, pro ty muže je to boj a pro mne vzrušení…“ Na chvíľu celkom prepadnem roli rockového frontmana a drahocenné sekundy sú preč. Vyštartujem na raňajky, natlačím do seba jogurt, čučoriedky a pomaranče a už stojím pripravený v podpalubí, tu sa prestupuje na menšie plavidlá. More je pokojné. Nie však natoľko, aby sme si preliezli z lode na loď len tak. Keď prekonávam poldruhametrovú vzdialenosť medzi plavidlami, radšej do hlbín podo mnou ani okom nemihnem. Celkom stačí, že si živo predstavím slovenského mravčeka, ako zúfalo na otvorenom mori volám o pomoc. Nestihnem domyslieť, kapitán speed jachty sa hneď na začiatku výletu chce predviesť, koľko jeho morský koník vytiahne a do hladiny zabrúsi brázdu až na dno. V okamihu prežívam pocity pánbožkovej kravičky v zápalkovej škatuľke. Tu chvíľu pri jednej stene, vzápätí zasa pri druhej… Ale v konečnom dôsledku veľmi veselo. V závoji rozprášených kvapiek morskej vody obdivujem neuveriteľné pobrežie, vrchy končia priamo v mori a na ich chrbtoch stoja stovky hotelov, penzióny, vily, rezidencie, zámky a zámočky a, pochopiteľne, kasína… Aj sa podvedome bránim, aby som len tak na prvý moment podľahol niečomu, čo je pre domorodca prítomnosť každodenná; aj sa neubránim – veď zasa ani našinec sa po pobreží Monte Carla nepreháňa každý deň, navyše luxusnou jachtou pre very important person… A tak fotografujem ako blázon, nech si na tú krásu po čase môžem spomínať.
Fluidum Miku Häkkinena
Na Arkone vládne zdanlivý pokoj, podáva sa nefalšovaná bouillabaise s francúzskymi bagetami, štíhle slečny chytajú bronz, chlapi obdivujú vystavené monoposty, ja sa dozvedám zaujímavosti zo zákulisia F 1. Kde-tu pohľadom zavadím o pobiehajúcich televíznych technikov zo štábu ARD. Naťahujú káble, skúšajú pozície kamier, tlmene si čosi šepkajú. Pripravujú live show a sú celí hin. Pomaly sa začínajú trúsiť prvé večerné toalety, zakvačené do nablýskaných smokingov – nielen technici očakávajú Miku Häkkinena s rozbúšeným srdcom. Jeho plánovaná prítomnosť dvíha všetkým na palube náladu i adrenalín. Čašníci si overujú, či veľký Mika skutočne príde, prihládzajú si podvedome vlasy a po stý raz leštia strieborný servis; slečny hbitých tvarov napriek pokročilej hodine zotrvávajú v plavkách a kritickým pohľadom hodnotia nedostatočnosť svojho bronzu; klavirista prestáva uspávať svoje piano sladkými evergreenmi a vyťahuje tvrdšie jazzrockové kusy; nervózny moderátor preklepáva mikrofón a do zblbnutia si opakuje úvodnú grimasu na kameru, aby v živom interview do Nemecka aspoň na okamih prežiaril Mikov lesk a dosiahol mu po členky; fotografi rozbaľujú filmy, merajú intenzitu svetla, jedovatými pohľadmi vymedzujú priestor svojej palebnej čiary a skúšobne naprázdno cvakajú…
A už je tu. Všetko sa zrazu dostáva náramný spád… A už ho niet. Po hodine Mikovej prítomnosti ani vidu, ani slychu. Akoby ho všetky tie nedočkavé pohľady rozkrájali na márne kúsky a rýchlo ukryli na najtajnejšie miesto podvedomia.
Vyschnuté hrdlá ovlažujú čaše šumivého Moët & Chandon Brut Imperial. K tomu Julio Iglesias ako podmaz, svetlá reflektorov, celebrity, jednohubky plodov mora, pestované zrelé grande dámy, suverenitou a rafinovanosťou zatieňujúce aj najmladšie z mladých, hlboké výstrihy, perly, brilianty, hviezdy showbusinessu, hviezdy na nočnej oblohe… a „Gala večer Formula 1“ s rozblikanou živou tapetou nočného Monte Carla v pozadí môže začať. Okolo mňa prechádza trochu smutná šikmoočka a kohosi vyzerá. Vtom jej cestu skríži karikaturista a za okamih ju šarmantne spodobuje na svojej skici. Nestihne ani poďakovať, už ho strieda iný umelec. Muž-stroj na ňu hľadí neživými sklenými zrenicami, pomaly ju hypnotizuje. Možno by tam i stojačky zaspala nebyť gymnastky – akrobatky, ktorá ju saltami preberá z neživého sna. A prichádzajú žongléri, tanečníci, hudobná zostava Jammin’cool… Tá udrží hostí na palube až do brieždenia. Presne, ako stálo v lodnom itinerári: od 21.00 – Monte Carlo Swing – do skorých ranných hodín. Nikoho nemýli, že o pár krátkych chvíľ sa na brehu rozbehnú kvalifikačné jazdy.
Milan Brčák
foto Milan Brčák, archív Reemtsma
Celý článok si prečítate v Prémiovom vydaní GOLDMAN (2018)