Keď otvorím fľašu Muškátu, akoby som sa vrátil v čase a prechádzal sa po moldavských viniciach. Napokon, azda najznámejší prívlastok Moldavska sa spája s vínom. Moldavsko je krajina, kde má vinič pre mnohých hodnotu zlata.
Na ceste do Moldavska ma lákal najviac vidiecky život a výzor krajiny, kde sa nekonečné vinice tiahnu po malebných kopčekoch, kde malé plodné bobule viniča s láskou premieňajú na tekutý klenot s výnimočnou chuťou. Aj preto som si na spoznávanie metropoly Moldavska vyhradil menej času, ako na zvyšné časti krajiny.
Vidiek
Ak by si však niekto myslel, že Moldavsko je len o víne, tak ho sklamem. V tejto nížinatej krajine sa dá stráviť viacero aktívnych dní aj bez toho, aby ste si k vínu čo len privoňali. Napríklad v dedinke Capriana som mal možnosť vidieť, ako to vyzerá na omši v gréckom ortodoxnom kláštore. Mimochodom, v Capriane sa nachádza aj jeden z najväčších a najkrajších kláštorov v celej krajine. Toto miesto nájdete len pár desiatok minút od Kišiňova a život je tu celkom iný. Tak ako v každej krajine, vidiek má celkom inú podobu, ako mesto. Len „na skok“ odtiaľ zaujme ďalšia dedinka Palanka, pár kilometrov od hraníc s Ukrajinou a Čierneho Mora (k nemu však krajina prístup nemá). O tom, že sme stále na vidieku, nás presviedča aj hlinená cesta, vedúca na návršie, kde už „nejaký ten piatok“ stojí krásny starý drevený kostolík. O to, aby si udržal dobrú kondíciu, sa po desaťročia starajú susedia z vedľajšieho domu. Majú to veľmi dobre vymyslené. Vedia, že sa sem okrem veriacich radi zatúlajú aj mnohí turisti, a preto si v starom rodičovskom dome otvorili aj čosi ako galériu. Zvedavým očiam pocestných staršia pani veľmi rada prezentuje život na vidieku. Tradičné výšivky, keramika, domáce jedlo, čaj s kompótom a medom… K tomu priateľské deti, ktorých veselé pokrikovanie počuť až v susednej dedine. A keď sa utíšia, ani na chvíľu neváhajú predviesť, čo ich naučili rodičia, ktorí to zasa vedia od svojich rodičov, atď., atď… Takto si umenie remesiel odovzdávajú z pokolenia na pokolenie už po niekoľko generácií. Agroturistika tejto krajine pasuje ako Saganovi zelený dres. Ľudia rýchlo pochopili, o čo je záujem, a tak sa neboja predstaviť svetu zručnosť, ktorú po stáročia zdokonaľovali obyvatelia tohto regiónu. Či už ide o farmárčenie, prírodné produkty alebo aj relax a pobyt v lone prírody.
Včelárstvo
K moldavským tradíciám rozhodne patrí aj včelárstvo. Má tu dominantné postavenie a domáci sú naň právom hrdí. Pri zastávke na včelích farmách človek hlbšie prenikne do sveta malých okrídlených robotníc, vďaka ktorým je každý koláč chutnejší, ba aj svet zostáva svetom v podobe, ktorú všetci poznáme. Vidiek v Moldavsku mi priniesol to najväčšie potešenie. Avšak na presuny tu treba naplánovať viac času. Aj vďaka sieti ciest, ktoré spájajú miestne dedinky – vo viacerých prípadoch sú bez asfaltového povrchu. A hoci to niekomu môže ubrať na pohodlí, rozhodne to neuberá čaru z celkového dojmu krajiny. Mimochodom, každý dom má vo svojej „povinnej výbave“ vynález, ktorý dnes už vídať len málokde: pred bránou každého domu sa nachádza kovový stojan s ostrou hranou – o ňu si v prípade daždivých dní príchodiaci oškrabujú niekoľkocentimetrové vrstvy blata z „chodníkov“. Chcel by som tu vidieť nejakú mestskú „divu“, ako sa brodí v lodičkách…
Svet mníchov
Najkrajšie miesto v Moldavsku som objavil v okolí dedinky Butuceni. Na malom kopci tu stojí kaplnka a pod ňou v skale – zakomponovaný malý chrám. V ňom si svoje denné modlitby spokojne odriekaval starý mních a zároveň dával pozor na diela umiestnené v interiéri. Z tohto miesta možno nerušene sledovať priľahlé údolie s harmonicky rozpriestranenými vínnymi políčkami. Údolím sa elegantne vlní rieka Dnester, jej pokojné brehy ponúkajú dokonalé pasienky pre dobytok, ktorý okrem spásania trávy priam profesionálne pózuje oku fotografov. V tradičných malých domcoch, roztrúsených po dedinke, si možno zaplatiť nocľah, čo som aj využil. Keď som si ustlal na murovanej posteli nad pecou, ihneď sa mi v hlave vybavili filmy s Jozefom Krónerom. Keď slnko zapadlo za obzor, Butuceni sa pomaly začala ukladať na dobrú noc. V tónoch ľudových piesní, ktoré si pospevovala domáca pani, bol pre mňa moldavský vidiek priam čarovný. A aby toho nebolo málo, pred spaním som si ešte dožičil saunu, v ktorej som si sám zakúril drevom. Že táto dedinka ulahodila nejednému nadšencovi zachytávania jedinečných momentov prostredníctvom obrázkov, o tom svedčia aj početné skupiny novomanželov, ktorí si sem prišli urobiť snímky – budú na ne spomínať ako na tie najkrajšie v živote… Za malou kaplnkou sa nachádza ešte kostolík, a ten funguje ako povolávací rozkaz pre každý jeden pár s fotografom. Priznám sa, ani sa nečudujem. Hoci toto neskutočné miesto som si najlepšie vychutnal sám – počas ranných hodín, keď slnečné lúče pomaly hladkali orosené listy stromov a trávu. Kúdole hmly sa ležérne prevaľovali údolím, akoby kontrolovali viniče, či sa dobre vyspali a či sú pripravené na nový deň.
Aleš Tvrdý
foto Aleš Tvrdý
Celý článok si prečítate v júnovom čísle GOLDMAN (2017)