Miroslav Marcelli
Pred sto rokmi Európa prežívala svoj ďalší vojnový rok, popritom predstavovala svetu umelecké avantgardy, Picasso maľoval Harlekýna, vo Viedni uviedli Kálmánovu Čardášovú princeznú, Coco Chanel otvorila módny dom v letovisku Biarritz, Chevrolet v Amerike vyrábal model 490, Albert Einstein publikoval všeobecnú teóriu relativity, Slováci a Česi v Clevelande plánovali spoločný štát… Vzrušujúcu dobu žijeme aj v roku 2015: modrá planéta už niekoľko rokov žije globálne, neprestali ju sužovať vojnové konflikty, veľká časť svetovej populácie sa oddala konzumu a ešte väčšia časť žije na hranici chudoby, a to všetko s asistenciou vyspelých technológií, ktoré to všetko uľahčujú a zároveň komplikujú… Ako vníma dnešný mnohorozmerný svet, pýtali sme sa filozofa Miroslava Marcelliho.
V roku 1971 ste úspešne absolvovali štúdium filozofie a histórie na FF UK, pričom ťažiskom vašej vedeckej práce sa stali dejiny filozofie. Čo sa od onoho roku vo vašom odbore zmenilo?
V dejinách klasickej filozofie, ktorú som prednášal a stále prednášam, sa toho veľa nezmenilo – ostali do veľkej miery hodné svojho mena, t. j. viac-menej stabilné. Je príznačné, že keď som sa po novembri ´89 študentov opýtal, či majú nejaké návrhy na zmenu programu kurzu, odpovedali, že z ich hľadiska meniť netreba nič. Pravda, trochu inak to dopadlo v kurzoch dejín modernej filozofie. A k najväčším zmenám došlo tam, kde sa rozoberali filozofické problémy spoločnosti. Charakter a rozsah týchto zmien tu nemôžem bližšie opisovať, obmedzím sa len na konštatovanie, že marxizmus prestal hrať rozhodujúcu úlohu tak pri uvádzaní do filozofie, ako aj pri nastoľovaní a riešení filozofických otázok. Pri trochu bližšom pohľade na dnešný stav odboru zistíme jednu ďalšiu, možno ešte dôležitejšiu zmenu: niekdajšia prevaha dejinno-filozofických prístupov sa stráca v prospech pojmových analýz problémov. Hoci som „dejinár“ filozofie, tento posun iba vítam a zo všetkých síl podporujem: skutočná filozofia sa podľa môjho názoru začína nastolením problému, a nie nadväzovaním na večné tradície.
Ako vnímate v historickom kontexte slovenskú filozofiu? Ktoré osobnosti z minulosti, alebo aj súčasnosti považujete za najväčších slovenských filozofov?
Treba otvorene povedať, že v druhej polovici 20. storočia (a ani predtým) sme nemali osobnosti, ktoré by zanechali školu a svojím dielom by dodnes vstupovali do medzinárodného kontextu ako predstavitelia niektorej filozofickej pozície alebo metódy. To však vôbec neznamená, že by sme nemali pozoruhodných filozofov. Mali sme ich a som veľmi rád, že viacerí z nich boli aj mojimi učiteľmi. Spomeniem aspoň Vojtecha Filkorna, ktorý nás uvádzal do logiky a metodológie vied, Milana Ziga, ktorý v nás prebúdzal zmysel pre historický pohyb filozofického myslenia a Jaroslava Martinku, ktorý pred nami otváral svet antickej filozofie a na jeho pozadí predstavoval najživšie myšlienkové podnety.
O filozofii sa hovorí, že je kráľovnou vied. Mnoho ľudí si však nedokáže predstaviť, čo prakticky dokáže ponúknuť „modernému človeku“… Dokáže mu pomôcť vymaniť sa z „pazúrov“ komercionalizmu, konzumu, materializmu či psychickej stratenosti a spoločenskej neistoty?
Povedzme najskôr, že za postavením kráľovnej vied sa často skrývali nároky filozofov vystupovať s posolstvami vyššej pravdy a zvestovaniami žiarivej budúcnosti. Možno filozofia svoju niekdajšiu úlohu a postavenie stratila jednoducho preto, lebo ľudia takéto posolstvá a proroctvá na zakrytie svojich súčasných problémov nepotrebujú. To vôbec neznamená, že by ich nijaké problémy neťažili, niektoré z nich aj uvádzate. Celkom by ma uspokojovalo, keby filozofia človeku pri konfrontácii s nimi pomohla aspoň tak, že by sa naučil znesiteľne s nimi žiť. Kedysi, ešte v 60. rokoch filozofia stavala pred človeka alternatívu (autenticky) byť, alebo mať. Dnes, keď je zrejmé, že spod vlády démona konzumu sa nielen nevieme oslobodiť, ale od rastu konzumu závisia aj mnohé podstatné zložky fungovania našej spoločnosti, by filozofia mohla človeka posilňovať v úsilí nestratiť sa úplne v tomto svete a zachovať si pritom zdravý rozum.
Filozofia umožnila človeku nazerať na seba ako na mysliacu bytosť, hľadala spôsoby ako uchopiť bytie jednotlivca, ako dosiahnuť autentickosť vlastnej existencie cez sebauvedomenie. Nie je súčasný človek zbavený tohto druhu poznania?
Pri bližšom pohľade na dejiny modernej filozofie sa presvedčíme, že jedna filozofia k sebauvedomovaniu človeka teoreticky prispievala a druhá tieto výsledky zasa ustavične spochybňovala. V niektorých svojich podobách sa moderná filozofia dokonca priamo zameriavala na deštrukčnú prácu. Takto v 20. storočí niektoré filozofické smery v nadväznosti na psychoanalýzu upozorňovali, že vedomie je iba povrchovým prejavom inštinktívnych síl, skrývajúcich sa v nevedomí. V tom istom storočí vystúpila aj filozofia, ktorá identitu „Ja“ rozkladala zdôrazňovaním autonómie jazyka a jeho princípov, ktoré umiestňujú každý prvok do štruktúr, v dôsledku čoho sa zo sebauvedomovaného „Ja“ stávalo prázdne políčko v sieti vzťahov. Výsledkom týchto deštrukcií boli tézy o smrti človeka, smrti autora, konci subjektu a podobne. Pre mňa sú tieto úvahy zaujímavé potiaľ, pokiaľ sa ohlasovaním smrti a konca nekončia, ale identitu prijímajú ako východisko experimentovania s vlastným životom, s vlastným miestom vo svete. Potom to už nie je ani hľadanie nejakého autentického Self (ku ktorému nás dnes nabádajú rôzne populárne príručky a kurzy), ani jeho rozpúšťanie v sieti vzťahov, ale vstup do procesu pretvárania svojej identity.
Svet ľudí akoby sa rozdelil na dva vývinové prúdy. Kým obyvatelia rozvojových krajín stále žijú „prirodzeným“ spôsobom, ľudia v ekonomicky vyspelých krajinách sa odcudzujú sami sebe a stávajú sa už len akýmsi vyprázdneným produktom vonkajšieho sveta. Ako vnímate ich perspektívu?
Situácia je v skutočnosti ešte horšia, než ju opisujete, pretože svet ľudí žijúcich v zhode s prírodou už v podstate neexistuje. Podľahol tlaku a zvodom západnej civilizácie: na záberoch z expedícii do exotických krajín vidíme, že miestni obyvatelia chodia v tričkách s reklamnými nápismi, pijú colu a medzi sebou komunikujú mobilnými telefónmi. Aj keď na to všetko ešte nemajú, ich deti po tom už túžia. To, čo sa v katalógoch turistických agentúr vydáva za oázy panenskej prírody a prírodného života, je asi také prirodzené ako atrapy v disneylandoch. S tým sa už, žiaľ, nedá nič robiť, výsledky, ktoré tento proces priniesol, sú nevratné – podobne ako vyhynutie nejakého živočícha alebo rastliny. Treba to prijať v celej definitívnosti. Západná civilizácia je založená na pohlcovaní iných kultúr, pričom ich existencia je podmienkou jej rozmachu. Treba len dúfať, že stratený potenciál protikladov dokáže nahradiť vytváraním protikladov v sebe samej. Hoci to dnes nie je viac než nádej, dá sa z toho čerpať istý podnet na aktívny vzťah ku svetu i sebe samému.
Filozofi dnes stratili pozíciu mienkotvorcov a stali sa nimi rôzni analytici, sociológovia, politológovia či ekonómovia? Prečo sa filozofi dostali na okraj záujmu médií a ľudí?
Možno tam filozofia aj patrí, je to predsa len viac menšinový, ak aj nie „elitársky“ žáner. Občas sa síce filozofické prejavy dostávali do pozornosti širšieho publika, no skoro vždy za tým bola ambícia vystupovať ako svedomie národa alebo priam sveta. Môžem povedať, že ma nezáujem veľkých, celoplošne pôsobiacich médií nejako veľmi netrápi. Iná vec je, že niekedy filozofia v snahe obhájiť svoj vedecký status produkuje publikácie, ktoré ani nepredpokladajú nejakú odozvu mimo akademického prostredia. Filozofia, ako si ju predstavujem a v rámci svojich schopností aj praktizujem, nachádza vlastné miesto niekde uprostred: tam, kde dokáže osloviť aj širšie publikum bez toho, aby vulgarizovala svoj prejav.
Čoraz viac ľudí sa sťažuje na „nedostatok času“. Čas sa v súčasnosti stal najvzácnejšou „komoditou“…
Kedykoľvek počujem sťažnosti na nedostatok času, pripomeniem si najskôr Senecove slová, že času sme dostali dosť, ibaže ho veľa zbytočne strácame. Skutočne neviem, či mali viac času naši predkovia, ktorí neraz museli šesť dní do týždňa pracovať desať hodín denne, a to bez nároku na dovolenku. Napriek tomu všetkému si nemyslím, že by ponosy na nedostatok času boli celkom neopodstatnené. Nejde však o to, že by sme mali k dispozícii menej času, ale o to, že je čoraz zložitejšie, niekedy priam nemožné, zladiť dohromady viaceré rytmy, v ktorých chtiac-nechtiac žijeme. Problém času, to je vo svojej podstate problém rytmu, lepšie povedané rytmov nášho života. A skutočnosť, že pociťujeme nedostatok času, svedčí o narušení synchrónie medzi rytmom profesionálneho života a rytmami, ktoré vychádzajú z prírody, biologického základu človeka, rodinných vzťahov, lokálnych podmienok bydliska atď. Za pocitom nedostatku času sa podľa môjho názoru skrýva jeden z najväčších problémov dnešného života, problém synchronizácie viacerých rytmov, ktoré sa v indivíduu i spoločnosti prekrývajú.
Venujete sa francúzskemu filozofickému mysleniu. Ktorý francúzsky mysliteľ vás najviac oslovil?
Bezpochyby Michel Foucault, ktorého prednášky a semináre na Coll?ge de France som na začiatku 80. rokov minulého storočia mohol navštevovať. Hoci som do Francúzska prišiel so zámerom študovať iné, oveľa akademickejšie témy, než tie, ktorým sa Foucault vtedy venoval, takmer okamžite ma jeho myslenie začalo priťahovať. Zároveň vo mne prebúdzalo potrebu polemizovať s ním a hľadať tak vlastné riešenia. V mladom filozofovi, akým som vtedy bol, Foucault prebudil pochybnosti, či je vlastným poslaním filozofického skúmania všeobecne platné vymedzovanie takých pojmov ako pravda, dobro, krása… V mnohom som s Foucaultom nesúhlasil, no práve takto, cez nesúhlas a polemické pripomienky som si osvojil veľmi foucaultovské presvedčenie, že filozofia sa môže a má zaujímať o to, čím je, čím sme my, ľudia práve tejto doby a príslušníci práve tejto spoločnosti. Tomuto presvedčeniu som ostal verný dodnes.
Filozofia o 20 – 30 rokov. Viete si ju predstaviť?
Neviem a ani sa o to veľmi nepokúšam. Rovnako neviem, ako bude vtedy vyzerať umenie, veda alebo hoci vrcholné futbalové súťaže. V tomto postoji sa bezpochyby odráža poučenie z neúspechu minulých pokusov predpovedať vývin filozofie. No odráža sa v ňom predovšetkým presvedčenie, že budúca filozofia (podobne ako tá súčasná) bude hodnou svojho mena v tej miere, v akej sa bude slobodne rozvíjať bez ohľadu na to, čím ju chcela minulosť predurčiť a zviazať poslaniami, ktoré napriek nadčasovej formulácii zakrátko ukázali svoju veľmi obmedzenú, historicky určenú perspektívu. Ak zdôrazňujem nárok na slobodné rozvíjanie filozofického myslenia, vôbec tým nevylučujem, že predmetom a v istom zmysle aj súčasťou tohto myslenia budú technologické výdobytky. Ako naznačil francúzsky filozof Gilles Deleuze, už dnes sa sily človeka spájajú so silami kremíka a vytvárajú siete, ktoré predlžujú našu telesnú i duševnú existenciu v tomto svete. Odvážil by sa niekto predpovedať, kam tento vývoj dospeje?
Ste múdry muž a máte veľa osobných i pracovných skúseností. Dokážete porovnávať, oddeľovať podstatné od nepodstatného, s odstupom doby pomenovať pozitíva i negatíva. Ktoré momenty by ste vyzdvihli ako spoločenské highlighty v dekádach rokov: 70., 80., 90., 00, 10.?
Ak by som bol naozaj múdry, na túto otázku by som práve na základe doterajších skúseností odmietol odpovedať. Ja sa však o to, napriek všetkým varovaniam rozumu, pokúsim – pravda s dodatkom, že keby pred podobnou úlohou stál nejaký Bask alebo Číňan, určite by uviedol iné udalosti. Spoločným znakom všetkých tých, čo uvediem, je skutočnosť, že boli vyústením procesov, ktoré si predtým málokto všímal a samy podnietili vývin, ktorého pokračovanie v tej dobe skoro nik nedokázal predvídať.
V 70. rokoch v Číne zvolili na čelo krajiny Teng Siao-Phinga, a ten začal uskutočňovať program, ktorý vychádzal zo sečuánskeho príslovia, že nezáleží, či je mačka biela, alebo čierna, hlavné, že chytá myši. V 80. rokoch je to, pravdaže, rozpad sovietskeho bloku, pripomeňme však, že k nemu významne prispela digitálna revolúcia, ktorá sa vcelku nenápadne pripravovala desaťročia predtým. Posledné desaťročie storočia poznačil vývin, ktorý na svojom (predbežnom) konci viedol k zavedeniu eura ako jednotnej meny. Začiatok 21. storočia: najskôr 11. september 2001 a potom pád banky Lehman Brothers: zakaždým máme pred sebou vyústenie procesov, ktorých povahu zakrývali nesprávne predpoklady, považované za nespochybniteľné. Takýto charakter majú, žiaľ, aj rozhodujúce procesy, ktoré sa odohrávajú v súčasnosti.
Od poslednej spoločenskej revolúcie uplynulo 25 rokov a ono štvrťstoročie má (povedané slovami Jána Soloviča) aj svoje „straty a nálezy“. Čo sme podľa vás stratili a čo získali?
Stratili sme mnohé ilúzie o sebe, o tom, čím by sme boli, keby sme mohli slobodne tvoriť, písať, podnikať, cestovať na Západ, učiť sa cudzie jazyky alebo aspoň nakupovať v hypermarketoch. Strata takýchto ilúzií je vždy ťaživá a niektorých z mojej generácie bude v podobe nostalgie alebo sklamania sprevádzať celý život. Čo sme za to získali? Okrem príležitosti spoznať, čím sme (ktorú využili iba nemnohí), aj relatívne zabezpečené postavenie v štáte, ktorý nik priamo neohrozuje. Nie som si istý, či sme si to zaslúžili vlastnými politickými a občianskymi prejavmi. Rozhodne to nebol výsledok tvrdých bojov, asi nám priala dejinná konštelácia. Možno práve preto si tento zisk dostatočne nevážime. Stačí sa však pozrieť za naše východné hranice a pochopíme, čo pre dosiahnutie postavenia, ktoré sa pre nás stalo samozrejmosťou, musia urobiť iní.
Čo sa vám na aktuálnej dobe – polovica desiatych rokov 21. storočia – páči? A naopak, bez čoho by ste sa najradšej zaobišli?
S veľkým záujmom sledujem proces, akým sa presadzujú digitálne technológie v telekomunikácii. Pohľad na jeho dynamiku, ktorá zachvacuje široké pole spoločenských procesov a preniká až do myslenia jednotlivcov, vo mne vyvoláva pocit, ktorý by som nenazval páčením, ale skôr vzrušením z účasti na jedinečnom experimente celosvetového rozsahu. Na druhej strane ten istý vývin priniesol možnosť a pomaly aj potrebu neprerušovaného pripojenia k sieťam prostredníctvom mobilných telefónov – možnosť, ktorú zatiaľ neprijímam a potrebu, ktorej sa pokúšam (a je to čoraz ťažšie) vzdorovať. Patrím k tej prudko sa zmenšujúcej časti populácie, ktorá nemá mobilný telefón.
Aké výzvy čakajú ľudstvo v 2. dekáde 21. storočia? Čo považujete za najväčšiu výzvu pre občanov našej krajiny v najbližších rokoch?
Keď sa rozhliadam okolo seba, zisťujem, že pre ľudí je čoraz ťažšie nepodľahnúť lákavo znejúcim populistickým výzvam najrozličnejšieho druhu a udržať sa pred ich ponukami v stave politickej, občianskej, kultúrnej a konzumentskej triezvosti. Pijanské pesničky si asi každý, vrátane mňa, vypočuje radšej než mravoučné kázne, no pokiaľ ide o naše politické, kultúrne a spoločenské bytie, mali by sme skôr počúvať hlasy, ktoré nabádajú k triezvosti, slušnosti a uchovávaniu zdravého rozumu. Najlepšie by bolo, keby zaznievali z nášho vnútra.
A celkom na záver: Vaše súkromné „naj“
– Kniha: Vladimír Nabokov – všetky jeho knihy
– CD: J. S. Bach: Goldbergove variácie, klavír Glen Gould
– Film: Smrť v Benátkach, Posledné tango v Paríži
– Výtvarné dielo: Johannes Vermeer: Pohľad na Delft
VIZITKA
* Meno, funkcia, inštitúcia: Miroslav Marcelli, profesor na Katedre filozofie a dejín filozofie Filozofickej fakulty UK v Bratislave a vedúci katedry Elektronickej kultúry a semiotiky na Fakulte humanitných štúdií, Karlova univerzita, Praha
* Dátum, miesto narodenia: 07. 09. 1947 v Žiline
* Vyštudoval: Filozofiu a históriu na FF UK (1966 – 1971), študijný pobyt na Sorbone v Paríži (1981), študijný pobyt na Magdalen College v Oxforde (1996)
* Venuje sa: Dejiny klasickej a modernej filozofie, semiotika, filozofia urbánneho priestoru
*Autor kníh: Znovuobjavenie času (1989), Michel Foucault alebo stať sa iným (1995), Príklad Barthes (2001), Filozofi v meste (2008), Mesto vo filozofii (2011), Miesto, čas, rytmus (2014)
* Preložil diela: J. Piaget, M. Foucault, J. Deleuze, J.-J. Rousseau
* Rodina: Ženatý, dve deti, štyri vnúčatá
* Bydlisko: Bratislava
* Čo robí, keď nepracuje: Prechádzky so psom, fotografovanie, úpravy fotografií v grafickom editore
* Profesijné vzory: Zo širšieho hľadiska predo mnou alebo lepšie povedané vysoko nado mnou stojí jeden nedosiahnuteľný vzor: francúzsky etnológ Claude Lévi-Strauss
* Iní favoriti medzi osobnosťami: Mnohí, medzi filmármi napríklad Fellini, Visconti, Bertolucci
Tomáš Szmrecsányi
foto Jozef Barinka