K najpozoruhodnejším príbehom v histórii záchrany živočíšnych druhov patrí záchrana jeleňa milu, zvaného tiež jeleňom Davidovým (Elaphurus davidianus) podľa mena činorodého jezuitského misionára v Číne, pátra Armanda Davida.
Armand David hlásal slovo božie medzi taoistickými a konfucionistickými Číňanmi v 60. rokoch 19. storočia. Pri svojom hlavnom poslaní však neustrnul v škrupine ideologickej misie, ale veľmi živo a aktívne sa zaujímal o všetko, čo sa okolo neho dialo v ďalekom orientálnom svete. Vo svojom hlavnom pôsobisku v centre ríše – Pekingu si všimol, že asi 25 km za mestom sa rozlieha rozsiahla, dlhým múrom (72 km) ohradená prastará cisárska zvernica Nan Hai-tsu, slúžiaca už len pre zriedkavé návštevy cisára a jeho rodiny. O skutočnosti, že tento pôvodne poľovný revír čínskych cisárov sa premenil na veľmi vzácnu záhradu, svedčila i skutočnosť, že ju dedične strážili nie čínske, ale tatárske stráže a na každého pozemšťana (bez ohľadu na spoločenské postavenie, vek a národnosť) čakal za vstup do ohrady jediný trest: smrť.
Prastará záhrada
Tajomný park nedal inteligentnému pátrovi pokoj, a tak ako ľudomil a znalec duší, ktorý dokázal veľmi šikovne pracovať s ľuďmi, čoskoro podplatil tatárske stráže, vyliezol na múr a… neuzrel žiaden eden. Iba veľký park, po ktorom voľne pobehovali veľmi zvláštne jelene. Ešte také nikdy nevidel ani nepoznal, hoci bol aj erudovaný prírodovedec. V rozhodnutí odhaliť túto záhadu sa zhovorčivý jezuita čoskoro stal najlepším priateľom povýšeneckých Tatárov, ba čo viac, v ktorejsi pekinskej rezbárskej dielni objavil práve také parohy, aké videl na hlavách neznámych jeleňov. Pochopil, že aj Tatári majú svoje ľudské slabosti a pretože nedostávajú za strážnu službu plat, ktorý by ich rodinám umožnil žiť na úrovni zodpovedajúcej cherubom strážiacim raj, skončil občas niektorý z posvätných cisárových jeleňov (na ktoré sa obyčajný Číňan nesmel ani len pozrieť) v hrncoch tatárskych žien. Tatári ako schopní obchodníci vedeli dobre speňažiť aj parožie, z ktorého umní čínski majstri vyrezávali nádherné umelecké predmety.
Podľa vzhľadu zvierat sa David domnieval, že zočil akýsi neznámy druh sobov a keďže udržiaval čulé styky s parížskou akadémiou vied, kam posielal všetky prírodniny, získané v cudzích krajinách, v novembri 1865 sa v cisárskej kancelárii objavila žiadosť francúzskeho veľvyslanectva o darovanie jedného jeleňa z cisárskej zvernice (do ktorej i tak už dávno cisári na poľovačku nechodia). Cisárska administratíva však žiadosť rezolútne zamietla. Do akcie tak opäť zasiahla aktivita „piatej kolóny“ pátra Davida: vo februári 1866 v diplomatickej pošte francúzskeho vyslanectva odchádzali z čínskeho cisárstva v najväčšej tajnosti aj dve kompletné kože s parohami neznámych jeleňov.
Jeleň Davidov
Ešte v tom istom roku v snahe zmierniť „diplomatickú chybu“ minister Hen-Tchi, na priamy pokyn cisára, daroval francúzskemu vyslanectvu troch živých jeleňov. Tie síce dlhú plavbu do Francúzska neprežili, no profesor Milne-Edwards v Paríži mal možnosť podľa piatich exemplárov popísať pre vedu nový rod a druh jeleňa. Pomenoval ho po objaviteľovi: Elaphurus davidianus. Jediná chybička sa stala v tom, že Edwards ho nazval jeleňom milu, týmto názvom však Číňania označovali jeleňa siku, z ktorého parožia sa dodnes pripravujú vyhľadávané lieky. Podľa prísnych pravidiel zoologickej nomenklatúry mu názov milu zostal dodnes, neoficiálne sa však nazýva jeleňom Davidovým.
Jeleň milu je asi 115 cm vysoké, 150 cm dlhé zviera, váži 150 až 200 kg a jeho pomerne vysoké nohy majú veľmi široké ratice, z čoho vedci usudzujú, že pôvodne žil v poddajnom močaristom teréne. Má pretiahnutú hlavu s veľmi veľkou podočnou žľazou, hranaté zavalité telo a na jeleňa nezvyčajne dlhý chvost zakončený dlhou srsťou. Číňania ho nazývali Sse-pu-hsiang, teda „štyria v jednom“, čím chceli naznačiť, že tento tvor má výzor jeleňa, chvost ako osol, parohy a nohy ako sob a telo ako krava. Jeho parožie je vskutku svojrázne a niet sa čo diviť, že David sa spočiatku domnieval, že objavil neznámu geografickú rasu soba.
Najnižší a najdlhší výrastok vyrastá len niekoľko centimetrov nad ružicou a po svoj koniec môže niesť až šesť výsad, ktoré vyrastajú len smerom dozadu. Na šiji a krku až po hruď má samec hustú hrivu. Srsť má veľmi jemnú, v zime s hustou podsadou. Pretože vo voľnej prírode bol dávno vykynožený a prežil iba v cisárovej posvätnej zvernici, nepoznáme dnes pôvodný areál jeho rozšírenia. Podľa dlhých nôh a širokých ratíc, ktoré sa pri chôdzi navzájom trú a vydávajú chrastivé zvuky (ako u soba), zoológovia usudzujú, že milu sa vyvinul a žil v močaristom kraji severnej Číny. Jeho fosílne pozostatky sa našli v Mandžusku a Japonsku. Pravda, v čase jeho objavenia pátrom Davidom sa ešte nevedelo, že v prírode už nežije.
Zoologické záhrady
Po uverejnení Milne-Edwardsovho popisu nového druhu, prejavili aj vlády ďalších koloniálnych mocností, etablovaných v Číne, nevšedný záujem o nový druh jeleňa z cisárskej ohrady. Aby nedošlo k urážkam podľa príslovečnej čínskej zdvorilosti, mohol anglický diplomat sir Rutherford Alcock v roku 1869 odovzdať Londýnskej zoologickej spoločnosti dva živé jelene a o pár rokov zadovážil vyslanec von Brandt a konzul von Möllendorf niekoľko jeleňov milu pre berlínsku zoologickú záhradu. Neskôr do Anglicka I Francúzska pribudli aj ďalšie, rozmnožili sa a vytvorili celkom slušné čriedy. Keďže táto veľká atrakcia lákala mnoho návštevníkov, nečudo, že po nej zatúžili aj ďalšie európske zoologické záhrady. A tak sa prihodila malá chyba. Jelene sa rozpredávali po jednom, po dvoch, na rôzne miesta, bez zámeru vytvoriť pravidelné chovné čriedy. Nik sa však zvlášť neznepokojoval, pretože sa ešte nevedelo, že vo voľnej prírode už dávno nežijú. Samotnú Čínu medzitým zasiahli smutné udalosti. V roku 1895 sa neobyčajne rozvodnili rieky a rieka Hun-Ho, tečúca okolo cisárskej zvernice, zaliala celý okolitý kraj a zrútila aj kus starého zanedbaného múru. Vzniknutým otvorom sa cisárova divina vytratila do spustošenej krajiny a stala sa korisťou vyhladovaných bedárov. Z niekoľkých 100 kusov ostalo vo zvernici iba 25 jeleňov milu, ani tie sa však netešili dlho zo života. Počas povstania boxerov (1899 – 1901), namiereného proti cudzincom a korupčnej čínskej vláde, rozpredávajúcej krajinu Európanom, opravený múr preborili intervenčné vojská európskeho expedičného zboru pod vedením generála von Walderseeho a európski vojaci postrieľali a zjedli všetko, čo v cisárskej obore našli. Ich pustošenie prežila iba jediná laň, ktorá neskôr bez potomstva uhynula v roku 1920 v pekinskej zoologickej záhrade.
Karol Pachinger
foto SITA, theonlinezoo, archív
Celý článok si prečítate v májovom čísle GOLDMAN (2016)