Jeho bizarné žlté postavičky sa stali legendou. Ich ústami sa Groening už tridsať rokov vyjadruje ku všetkým aktuálnym svetovým udalostiam a pranieruje zlozvyky nielen americkej strednej vrstvy.
Matthew Abram Groening sa narodil 15. februára 1954 v Portlande, v Oregone, kde vyrastal spolu so svojimi štyrmi súrodencami. Jeho starý otec bol prvým americkým potomkom ukrajinských emigrantov z radov menonitov, jednej z anabaptistických kresťanských skupín. Členovia tejto cirkvi majú priamo zakázané slúžiť v ozbrojených silách, a tak keď dostal povolávací rozkaz, utiekol radšej do Kanady. Do USA, konkrétne do Kansasu sa opäť vrátil až ako ženatý otec rodiny, ktorá sa medzičasom rozrástla o malého Homera. O ňom Matt neskôr povedal, že nakoľko je pomenovaný po jeho otcovi, ktorý sa narodil v Kanade, je aj žltá hlava rodiny Simpsonovcov vlastne Kanaďan. Nezávisle od „občianstva“ však podpriemerne inteligentný Homer očaril nielen kanadských rodákov, ale aj Američanov a spolu s nimi viac ako polovicu sveta.
HIPISÁCKA ŠKOLA
Pravý Homer Groening na rozdiel od seriálového Homera bol úspešný a vďaka nemu jeho syn Matt rýchlo zistil, čo ho v živote baví najviac. Pracoval ako filmár, karikaturista a scenárista a výborne sa mu darilo. V škole však veľa vody nenamútil. Aj počas hodín sa zvykol zabávať kreslením komiksov a učitelia sa k jeho aktivite, pochopiteľne, nestavali veľmi pozitívne. Napriek tomu, alebo skôr práve preto, sa vybral na The Evergreen State College v Olympii v štáte Washington. V učebných osnovách tejto školy neboli žiadne povinné predmety a študentov nehodnotili známkami. Nečudo, že nadšený karikaturista ju nazval „hipisáckou“ školou. V Evergreene ale fungovali školské noviny The Cooper Point Journal a v nich našiel svoje uplatnenie. Písal do nich články, kreslil komiksy a dostal sa až na pozíciu editora. Tu sa zoznámil aj s Lyndou Barry, takisto karikaturistkou, o ktorej neskôr vyhlásil: „Nebol nikto, kto by ma naozaj povzbudzoval, okrem zopár priateľov a ja som sa takmer stal flákačom, doživotne kresliacim bláznivé komiksy. Ale Lynda mi ukázala, že môžem robiť čokoľvek, hrať sa s konvenciami aj štruktúrami, stala sa mojou najväčšou inšpiráciou.“
ROZČAROVANIE
Školská pohoda však netrvala večne. Matt mal vskutku veľkolepé plány. Chcel sa stať spisovateľom a zmyslel si, že optimálnym miestom, kde by mal rozbehnúť svoju kariéru, bude práve mekka amerického zábavného priemyslu, Los Angeles. Ďalším dôvodom bolo, že sa nechcel tlačiť tam, kam sa pobralo množstvo jeho spolužiakov, do Seattlu či New Yorku. „Pomyslel som si, že v Los Angeles bude najteplejšie, a tak som sa vybral tam.“ Samozrejme, že na západnom pobreží nikto na neho nečakal s otvorenou náručou, a tak aj čerstvý absolvent Groening musel prejsť celou sériou mizerných zamestnaní, kým získal vytúženú tvorivú slobodu. Medzitým si vyskúšal umývanie tanierov, prácu v sanatóriu i v čističke odpadových vôd. Určite pozoruhodnou skúsenosťou bola práca pre chlapíka, senilného a svojou matkou posadnutého režiséra niekoľkých druhotriednych westernov, ktorý ho zamestnal ako šoféra a zároveň zapisovateľa svojich pamätí… Excentrická kombinácia týchto dvoch povolaní len umocňovala Mattovo rozčarovanie z nenaplnených plánov. Nečudo, že sa v tomto období necítil práve šťastný.
MIZÉRIA
Svoje boľačky si začal liečiť – kreslením komiksu. S námetom problémy nemal, úplne stačilo, že sa zameral na vlastný život, ktorý sa rozhodne neuberal cestou, po akej túžil. Komiks nazval Life in Hell a inšpiráciou k neveselému názvu sa mu stala kapitola How to go to Hell z knihy Waltera Kaufmanna Kritika náboženstva a filozofie. Komiks posielal svojim priateľom namiesto listov a zároveň ho vystavil v obchode s médiami, kde dostal ďalšiu prácu. Celý dej sa krútil okolo antropomorfného, deprimovaného a neustále sa bojaceho králika Binkyho, nešťastného z toho, že do smrti bude zaseknutý v mizernej práci alebo z toho, že má zlý byt a aj preto neustále chodí na terapiu. Spoločnosť mu robí nelegitímny syn Bongo a okrem iných aj dvojica Akbar a Jeff, o ktorej sa už od začiatku vedie diskusia, či sú, alebo nie sú gayovia, avšak sám Matt Groening múti vodu, ako to len ide. „Pôvodne to boli len dvaja chlapíci, ktorí nosia fezy, nemali ani mená. Môžu to byť milenci, môžu to byť bratia, môžu byť oboje…“ Kreslenie príbehu týchto nezvyčajných nihilisticky orientovaných osobností ho pohltilo a stalo sa jeho srdcovou záležitosťou, pretože každý týždeň vyprodukuje jeden ich zážitok či rozhovor, ktorý uverejňuje niekoľko desiatok amerických týždenníkov. Pritom nejde o príťažlivé výtvarné spracovanie (seriál je kreslený čierno-bielou obrysovou technikou), ale o pointu, ktorou každý príbeh vygraduje. Prvú profesionálnu príležitosť, ktorá sa aspoň trochu blížila jeho predstave o ideálnej práci, bola zákazka od avantgardného časopisu Wet, pre ktorý v roku 1978 vytvoril komiks s názvom Forbidden Words.
ŠANCA
Nakoniec sa dostal aj k písaniu. Zamestnať budúcu hviezdu mali tú česť noviny Los Angeles Reader, novozaložené alternatívne periodikum, kde nádejný karikaturista najskôr vykonával pomocné práce. Svoje vlastné veci však ukázal editorovi Jamesovi Vowellovi, a ten ho okamžite angažoval aj s jeho „pekelným životom“, ktorý zažil oficiálny debut v apríli 1980. Keby však konečne mohol robiť len to, čo ho baví, jeho príbeh by stratil na atraktivite. Vowell mu dal na starosť aj hudobnú rubriku Sound Mix, v ktorej mal informovať o hudobných aktualitách. Túto úlohu poňal veľmi slobodne a informoval najmä o sebe, o tom, čo ho momentálne nadchýna alebo trápi. Rubrika však mala byť o hudbe, a tak si mladý žurnalista pomohol ako vedel – kapely aj nahrávky, o ktorých mal písať, si vymyslel. Zavčasu si však vstúpil do svedomia, ba dokonca sa verejne v novinách priznal a kajúcne sľúbil, že také niečo už nikdy viac neurobí a všetko, čo napíše, už bude pravda. Muselo to však byť nanajvýš ťažké, pretože Matt má na hudbu vskutku špecifický vkus. Life in Hell si medzitým získal ohromnú publicitu. Priateľke a spolupracovníčke jeho tvorcu, Deborah Caplan napadlo, že by tento úspech bolo možné využiť aj inak a navrhla Groeningovi vytvoriť komiks s názvom Love is hell. Mal byť postavený na vzťahových zápletkách, ktoré by bolo možné vydať knižne. Stalo sa a dostavil sa úspech: z prvých dvoch vydaní predali vyše dvadsaťtisíc kusov, čo v undergroundovej literatúre nebol vôbec zlý výsledok. Nasledovalo dielo Work is Hell, po ktorom sa obaja rozhodli založiť si vlastnú spoločnosť, ktorá zastrešovala Mattove komiksové produkty, ako aj tvorbu Mattovej spolužiačky Lyndy Barry a tiež Johna Callahana. Stihli vydať ďalšie alternatívy úspešného komiksu, ako Childhood is Hell, School is Hell, The Big Book of Hell a The Huge Book of Hell. Medzičasom však Matt zmenil zamestnávateľa, z Los Angeles Reader ho totiž vyhodili, a tak sa zamestnal v San Francisco Examiner.
PÄTNÁSŤ MINÚT
Presne toľko Groening potreboval, aby vytvoril najslávnejšiu americkú rodinu. Jeho Život v pekle totiž upútal hollywoodskeho producenta a scenáristu Jamesa L. Brooksa. Ten ho v roku 1985 kontaktoval a navrhol mu spoluprácu na bližšie nedefinovanom projekte. Vznikol hudobno-zábavný formát The Tracy Ullman show, do ktorej mal Matt dodávať kreslené skeče. A vymyslel Simpsonovcov. Rodinu, ktorá jemu a miliónom ľudí na celom svete v podstate zmenila život. Zrodila sa disfunkčná família, ktorá sa neustále snaží prežiť život najlepšie, ako to ide, a to aj napriek skutočnosti, že jej členovia zásadne vytŕčajú z davu, či už v pozitívnom, alebo negatívnom zmysle slova. O dva roky neskôr mali premiéru prvé krátke, asi minútové, príbehy Simpsonovcov. Pôvodne ich písal Matt a taktiež k nim vyrábal storyboardy. Animáciu zabezpečovali David Silverman a Wes Archer, ktorí sa neskôr, keď sa Simpsonovci pretransformovali do seriálu, stali ich režisérmi.
Už v roku 1989, len dva roky po objavení sa na televíznej obrazovke, dostali Simpsonovci vlastný vysielací čas a príbehy žltej rodinky si získali takú popularitu, že nad tým krútil hlavou aj sám Groening. „Nik si nemyslel, že Simpsonovci sa stanú takým veľkým hitom. Všetkých to prekvapilo.“ Po animátorskej stránke (uplatňuje sa u nich kórejská animátorská škola) prešli veľkými zmenami, zostala však charakteristická žltá farba, podľa Groeninga vraj preto, aby „vyzerali tak, ako nikto iný v televízii“. Ako vo väčšine amerických sitcomov, aj v tomto stojí v centre všetkého diania rodina. Za celých dvadsať rokov, čo seriál prichádza na televízne obrazovky, sa v ňom vyskytlo neskutočné množstvo postáv a príbehov, v ktorých každý nájde seba, suseda, kamaráta či niekoho, kto mu nejakým spôsobom otravuje život, s kým sa môže alebo nemusí stotožniť, avšak stále má pocit, že v tom nie je sám. Môže vidieť vtipný variant udalostí, ktoré plnili stránky novín, alebo sa v smutnej paródii zamyslieť nad tým, ako si ľudia dokážu skomplikovať život či zničiť prostredie, v ktorom žijú.
foto archív redakcie
Celý článok si prečítate v GOLDMAN Prémiovom vydaní 2020 Best of Man