Po indonézskom vnútroštátnom lete z Jakarty cez Makassar a krátkom medzipristátí na Biaku vystupujeme z lietadla na ostrove Nová Guinea, v meste Sentani. Opatrne k nám pristupuje Papuánec malej postavy, tmavej pokožky, s kučeravými vlasmi aj kučeravou bradou. Predstavuje sa ako Sadrak Asso. Bude naším sprievodcom.
V misijnej stanici Yaniruma – vstupnej bráne do územia kmeňa Korowaiov – Sadrak najíma troch miestnych nosičov. K ramenu rieky je to zopár metrov vyšliapanou cestičkou. Ku kolom priviazané člny, vydlabané z kmeňa vhodného stromu, nepôsobia príliš dôveryhodne ani stabilne. No nedávame na sebe vidieť žiadne znaky obáv. Našej partii, na čele so sprievodcom a tromi ostrieľanými domorodými nosičmi, plne dôverujeme.
Hustá džungľa
Dni strávené plavbou v člnoch sa striedajú s dňami plnými zdolávania nástrah hustej džungle. Večer v úmornej horúčave dorazíme k veľkému priestranstvu s mnohými stromovými aj prízemnými domorodými obydliami. V niektorých je živo, a tak sa naši jazykovo zdatní nosiči pýtajú na možnosť ubytovania v jednom z prízemných domov. Domáci nám ponúkajú stredne veľké obydlie na okraji osady na miernom, husto zarastenom svahu malej pralesnej riečky. Uprostred chatrče horí oheň, ktorý neznesiteľne dymí, no ani toto „udiarenské“ prostredie nebráni stovkám švábov, cvrčkov a cikád všetkých veľkostí, aby zahájili preteky po pletenej podlahe – priamo do našich batohov. Rýchlo vyhadzujeme batohy von z chatrče: tu spať určite nebudeme. Rozkladáme stan na vhodnom mieste pod neďalekým stromovým domom.
Cestičkou z pováľaných stromov prichádzam ku blízkej riečke. Po náročnom dni krátka očista a máčanie ubolených chodidiel v chladnej vode v spoločnosti smelých vážok s jedinečnými dekoráciami divých bielych kvetov má na mňa životodarné účinky. Po večeri z tradičného pečeného sága, doplneného o prerastené uhorky, pozorujem kolorit tohto miesta – s prichádzajúcim večerom získava čoraz viac nenapodobiteľnú magickú atmosféru. V korunách stromov s prenikavým škrekotom prelietavajú veľké papagáje, sem-tam netopier, z každej strany doliehajú rozmanité zvuky džungle. Posledné slnečné lúče dopadajú na ľahké oblaky, plávajúce nízko nad lesom, sfarbujú ich do žltooranžových i surrealistických červených odtieňov, a to tak pôsobivo, že od vzrušenia pobehujem čistinkou s hlavou vykrútenou dohora. Chcem si z tejto atmosféry uchmatnúť pre seba čo najväčší kus, aby mi dojem z nej zostal aj na horšie časy.
V centre pozornosti
Po celodennom pochode rozvodneným lesným terénom prichádza večer. Svetla ubúda, vody pribúda. Nášmu urýchlenému presunu velí starý Korowai. Z najbližšieho veľkého listu si vytvára prírodný dáždnik, hlava mu nezmokne. Za ním verne cupitá pes, za psom zvyšok skupiny, všetci poslušne zoradení ako členovia expedície z filmu o Tarzanovi. Mnohé miesta v pralese musíme prekonávať po úmyselne či náhodne zvalených pňoch rôznej hrúbky. Väčšinou nad potokom, inokedy nad mimoriadne hustým porastom, niekedy ani neviem prečo a nad čím. Aj v bežných podmienkach sú to najnáročnejšie, najnebezpečnejšie chvíle dňa, no dnes s prispením silného dažďa, prežívame priam hororové chvíle. Voda s bahnom na podrážkach, pne ako z autoumývarne. Domorodci ich zdolávajú jeden za druhým bosými nohami takmer bez povšimnutia, ale my vynakladáme všetku energiu na sústredenie, balansovanie… vyzeráme ako opití členovia cirkusu počas akrobatického predstavenia. Sem-tam sa niekomu podarí pošmyknúť a s rachotom končí pod kladou. Kým si nič nezlomíme, všetko je v poriadku.
Do ďalšej osady prichádzame živí a celí. V polorozpadnutej prízemnej chatrči staviame stan, s pomocou miestnych chlapcov zakladáme oheň. Skúšame vysušiť zopár premočených vecí. Obuv dostala mimoriadne zabrať. V noci dážď pokračuje. Napriek tomu by sa nám spalo celkom dobre, keby okolo stanu nepobehovali, nefuneli a nekrochkali domáci miláčikovia. Máme šťastie. Skoro ráno prestalo pršať a prasiatka niekam zmizli. Žeby sme sa dobre vyspali? Možno nabudúce. Aj v tejto dedinke majú na vysokom strome útočisko včely. S prvými slnečnými lúčmi ich okolo porozkladaných vecí a vábivo zeleného stanu bzučia desiatky. Je krásne ráno. S rozložením ohňa opäť pomohli domorodí chlapci, ktorí už netrpezlivo čakali, kedy vstaneme. Je ich tu čoraz viac. So záujmom pozorujú nás aj všetky tie nezmyselné veci, potrebné pre našu existenciu, pomáhajú so zúfalými pokusmi o vysušenie topánok, odháňajú dotieravé včely. Chlapcov ponúkam cukríkmi z hroznového cukru. Asi im príliš nechutia, ale neodmietajú. Všetko nové ich láka: treba to vyskúšať, ochutnať, preskúmať…
Larvobranie
Ďalší deň prináša hotové peklo. V extrémnej horúčave odchádzame s domorodcami hlbšie do lesa na miesto s množstvom ságových paliem. Veľká slávnosť začína. Pred rokom pováľané ságové pne práve správne dozreli a my sa stávame svedkami mohutného larvobrania. Zúčastňuje sa celá dedina. Muži, ženy, deti, všetci rozoberajú práchnivé stromy, naháňajú mäsité larvy, zrelých chrobákov aj mimoriadne odpudivé štádium vývoja medzi larvou a chrobákom. Niektorí členovia brigády rutinne splietajú nádoby na uloženie bohatého úlovku, iní šplhajú do korún stromov po vhodné lístie na neskoršiu prípravu. Spočiatku sa snažíme byť priamo účastní, a tak trochu aj pomáhať, ale s pribúdajúcimi hodinami, no najmä teplotou, to vzdávame. V tieni mohutnej palmy odpočívame a pohodlne pozorujeme pracujúcich Korowaiov, ktorí zachádzajú stále ďalej do ságoviska. Zdá sa, že aj oni toho už majú na dnes dosť, a tak nás vôbec neprekvapuje ich ústup z pracovných pozícií. S pribúdajúcimi hodinami nám v tieni robí spoločnosť čoraz viac unavených ľudí.
Na slávnosti
Vo veľkom spoločenskom dome narastá ruch. Schádzajú sa tu účastníci zberu sága. Slávnosť vrcholí. Muži zakladajú viacero ohňov a zohrievajú na nich okrúhle kamene. V zemi vyhĺbené polmetrové jamy ženy vystielajú banánovými listami, prekladajú ich ságom, ďalšími banánovými listami aj tými z korún stromov, opäť ságom, tentoraz aj s larvami a chrobákmi, listami a na to všetko spoločne ukladajú horúce kamene. Po polhodine môže začať hostina. Dnes sa na jedenie lariev príliš necítim, takže iba ochutnávam jednu dobre prepečenú. Chutí skoro ako gaštan, teda až na tvrdú hlavičku. Domorodci aj naši nosiči si však entomologickú večeru vychutnávajú dosýta.
Územie Kombaiov
Po niekoľkých hodinách prichádzame k brehu rieky Dairan. Čaká nás tu prievozník s člnom, ktorému nosiči dali typickým pokrikovaním (znejúcim asi ako „há i – há a – á i i“) už na diaľku znamenie, že sa blížime. Územie na druhom brehu rieky patrí Kombaiom. Na neďalekom strome sa niečo pohlo. Starý lovec v spoločnosti svojho štvornohého stopára neváha ani na okamih, nabíja pušku a posiela do koruny vysokého stromu niekoľko olovených pozdravov. Na pomoc pribiehajú nosiči. Jeden z nich šplhá po susednom strome, no v polovičke mu dochádzajú sily a opatrne zostupuje. Ostatní uprene sledujú hustú korunu, striedavo ju ostreľujú a pokúšajú sa nám vysvetliť, čo za zviera to vlastne vidia a kde ho vidia. My nevidíme nič ani s pomocou optiky fotoaparátu. Po polhodine snahy vážne pochybujem o ich, resp. svojom úsudku, keď zrazu zásah! Polmetrový stromový varan utŕžil smrteľnú ranu. Ešte dnes večer spestrí stereotypný jedálny lístok domorodcov. Bude hostina.
Pavol Straňák
foto Pavol Straňák
Celý článok si prečítate v októbrovom čísle GOLDMAN (2015)