Predstavujeme vám generáciu slovenských výtvarníkov. Každého z nich charakterizuje iná technika, iný prístup k umeniu aj iný životný štýl. Všetkých však spája neutíšiteľný hlad po tvorení, zdravé sebavedomie a ambícia byť so svojou tvorbou úspešní.
Ceruzku som prvý raz chytila do ruky a nakreslila som…
Na úplne prvý krát, kedy sa ocitla ceruzka v mojej ruke si nepamätám presne, ale viem, že prvý obrázok, ktorý sa usadil v mojej pamäti bol maľovaný anilinkami a mamka povedala, že je to úplne ako od umelca. Bol to domček a za ním kopce. Mala som 5 rokov a uverila som jej.
Najradšej som kreslila…
Veci, ľudí, dojmy a pojmy. Tváre, oči, úsmevy i smútok. Chvíle melancholické i tie, ktoré prekypujú radosťou. Svetlo i tmu, v ktorej sa dýcha ťažšie. To všetko sa snažím zachytiť v nejakom krátkom okamihu, ktorý sa už nikdy nebude opakovať. Je to taká každodenná poézia. Moja.
Inštitucionálne som sa vzdelávala…
Študovala som na UKF v Nitre, kombináciu výtvarná výchova a anglický jazyk. Kedysi som aj učila, ale vôbec ma to nenapĺňalo a obdivujem ľudí, ktorí učiteľstvo vyštudujú a naplno sa mu venujú. Pre mňa to bola obrovská strata energie a za rok reálneho učenia pred školskou tabuľou, som vedela, že tadiaľ cesta nevedie. Pre mňa určite nie.
K mojej technike som sa prepracovala…
V mojom živote sa veľa vecí deje spontánne, takže či to bola grafika v počítači, ilustrácie alebo bábiky, drobnosti ako brošne a zápisníky, či šitie, všetko išlo samo od seba. Stále však považujem za základ maľbu a kresbu. Bez nich by som sa k ostatnému tvoreniu nedostala. Snažím sa kresliť každý deň a variabilita, ktorá mi umožňuje každý deň robiť niečo iné, inou technikou, ma neuveriteľne teší. Vtedy mám pocit, že vo mne prežíva ďalší človiečik, ktorého možnosti sú neobmedzené, ktorý sa detsky teší, čo nové objaví.
Najväčším zdrojom inšpirácie pre mňa sú…
Život sám. Ulice. Ľudia. Blogy a blogeri. Fejsbúkové statusy. Môj priateľ Richard, ktorý už len svojím ja a svojou bytosťou je pre mňa sám o sebe obrovskou inšpiráciou. Naše psy. Slová, skutky. Knihy. Ranná káva či koláč. To sú pre mňa inšpirácie, ktoré nikdy nebudú prázdne.
S najväčším nepochopením som sa stretla…
Mám šťastie, pretože tieto veci vytesňujem zo svojej pamäti a netuším, či som vôbec niekedy niečo vnímala zásadne ako nepochopenie. Možno len ako iný názor. Keďže som v tvorbe tvrdohlavá, tak si idem aj tak za svojím. Moje oči ťažko niekto „oklame“ a mám šťastie, že mám prácu a na zákazky tvorím úplne najmenej, preto som slobodný (s)tvoriteľ. Nemusím sa prispôsobovať očiam nikoho iného, nikomu, kto by mi diktoval, ako má tá tvár vyzerať. Tvorím kedy chcem a ako chcem. Má to svoje výhody aj nevýhody. Nevýhodou je, že týmto štýlom práce ma moja tvorba neuživí…
Najväčším ocenením mojej práce doteraz je…
Pozornosť ľudí. Komentáre, emaily či lajky. Nie som človek, ktorý visí v galériách, nevystavujem, nezapájam sa do súťaží, no žijem aktívne a sociálne. Nájdem tam spätnú väzbu a dokonca aj ľudí, ktorí si pamätajú názvy mojich vecí omnoho lepšie ako ja. Vedia, v ktorom roku som to a ono namaľovala a posielajú fotky z domu, v ktorej miestnosti visí môj obrázok. Myslím, že väčšie ocenenie dostať už nemôžem. Mňa to teší a najviac pre to žijem.
Kritiku mojej práce zvládam…
Musím sa smiať, pretože kritika je niečo, čo sa ma naozaj bytostne dotýka, nakoľko som veľmi tvrdohlavá… Počas školy to bolo fajn, lebo prichádzala od vzdelaných ľudí. Ich kritiku som milovala, lebo ma dokázala posunúť. Konštruktívna kritika nikdy neublíži, tá je skvelá. Ale ak niekto predo mnou máva slovami „bože,otras“, „to je des“, zatváram oči a viem, že je to z mojej strany strata času. Nepýtam sa a nezaujímam sa o dôvody. Som však človek, ktorý má niekedy svoju „ťažkú chvíľu“ a často som nespokojná so všetkých, čo urobím. Vtedy sú to pre mňa ťažké dni a radšej čítam.
Živím sa…
Pracujem ako HR staff/generalist/trainer a nástenkár v medzinárodnej spoločnosti a každý deň sa teším domov, čo nové zasa nakreslím. Ráno sa teším do práce, čo nové ma zas stretne. Je to také spájanie dvoch svetov a zdá sa, že to funguje. Inak sa živím pestro. Som vegetarián a doma varíme vegánsky. A nie, nejeme trávu (smiech).
Snívam o tom, že…
Ľudia budú k sebe menej krutí, že bude na svete viac radosti, menej hladujúcich detí,viac vegetariánov a vegánov. Že sa ľudia budú menej ponáhľať a nebudú odhadzovať odpadky na zem. Snívam o tom, že ľudia budú viac ľuďmi. Dobrými ľuďmi, ktorí budú rešpektovať všetko živé okolo seba.
Reálny svet…
Áno. Viem, že existuje.
Vizitka
Vizitka:
Meno: Lucy Hudecová
Dátum narodenia: 02.09.1982
Bydlisko: Veľké Kostoľany
Literatúra: Hlavne detská
Film: Hlavne hlboké a milé
Hudba: Hlavne chillout
Hobby: umenie, knihy (a v piatok rada upratujem)
Motto: nemám žiadne
Profil: https://www.facebook.com/LucyHudec a môj blog http://www.bumpkinova.com/
text: Marcela Heglasová