Lev nie je ani najneohrozenejší bojovník (akým by kráľ mal byť), keďže ho zaženú slony, nosorožce a žirafy, ktorým sa zbabelo pokúša ukradnúť mláďatko, ba má sa na pozore aj pred rohmi byvolov i väčších antilop. Nie je ani najstatočnejší bojovník, lebo svoju korisť často loví vo svorkách a zdoláva ju spoločnými silami.
Samice levov pohlavne dospievajú a môžu sa množiť už v treťom roku života, samce až v piatom, šiestom, hoci k páreniu sa dostanú až v plnej telesnej sile okolo siedmeho až ôsmeho roku, a to tiež nie všetky. Život týchto šeliem má svoje zvláštne kruté, ale pre život v prírode opodstatnené pravidlá. Levy, na rozdiel od ostatných mačkovitých predátorov, nie sú samotári, ale žijú v dobre organizovaných svorkách. Levie svorky tvoria viaceré samice s ich jedno až trojročnými mláďatami a jeden, resp. najviac dva dominantné samce.
Svorka na love
Život vo svorke má pre levy životný význam. Ich potravu tvoria prevažne veľké, silné, ale aj rýchle bežiace kopytníky – antilopy, zebry, byvoly. Zatiaľ čo antilopy (v prevažnej miere antilopy gnu – pakone) sa zachraňujú útekom, byvoly sú veľké, silné a obranyschopné. Žiaden lev sólovo nemôže usmrtiť byvola, keď sa to však podarí svorke, má zaistenú výdatnú hostinu na pár dní. Lev je neobyčajne silná, dobre osvalená, a teda aj ťažká šelma a ako taký nedokáže vyvinúť rýchly beh na väčšie vzdialenosti. Aj preto mu antilopy a zebry ľahko utečú. Keď však loví v kolektíve, časť svorky si korisť nadbehne a druhá časť jej korisť naženie, a tak má nádej na úspech.
V prírode má každá svorka svoje lovecké teritórium, v ktorom nestrpí cudzích levov. Členovia svorky sa poznajú opticky, aj podľa zápachu a votrelcov nemilosrdne vyháňajú. Stáva sa to ale iba zriedkakedy, lebo každá levica sa priam úzkostlivo drží vlastnej svorky a bez vážnej príčiny sa neodlučuje. Za vážnu príčinu by sme mohli považovať napríklad rozbitie svorky v dôsledku poľovačiek alebo nepredvídanú (a v Afrike ojedinelú) prírodnú katastrofu, napríklad povodeň, keď prúd rozvodnenej rieky odnesie neopatrnú levicu ďaleko od vlastného teritória.
Levie manželstvá
To je jedna stránka sociálneho života levov. Druhá stránka je spôsob ich „manželského“ života. Už sme spomenuli, že každej svorke dominuje jeden, zriedka dva plne vyvinuté silné samce. Ak sú dva, tak sú to spravidla bratia, ktorí boli spoločne vyhnaní z rodnej svorky, spoločne prežívali v savane a potom spoločnými silami ľahšie premohli starého majiteľa svorky. V takom prípade bratia necítia rivalitu, pretože odovzdávajú samiciam ten istý genetický materiál. Nový vodca nikdy nemôže pochádzať z tej istej svorky, lebo by došlo ku genetickému znehodnoteniu potomstva, takže vodca (alebo skôr majiteľ) svorky samíc príde od inakadial a musí si svorku (hárem) získať. Ak narazí na pôvodného majiteľa svorky, dochádza ku krutému boju, v ktorom si pôvodný majiteľ svorku obháji, alebo ťažko doráňaný ju opúšťa.
Porazený samec (či už pôvodný, alebo votrelec) ostáva v divočine sám, pre vážne poranenia nie je schopný uloviť si potravu a obvykle biedne skončí ako potrava supov a hyen. A to, čo vykoná nový majiteľ svorky, keď sa po pár dňoch zotaví z rán, sa v očiach ľudí javí doslova príšerné. Vrhne sa na všetky mláďatká vo svorke a usmrtí ich. Niektoré samice sa pokúšajú mláďatá brániť, iné sa len apaticky prizerajú. Odrastené mláďatá nezabíja, mladé samice si nevšíma (kým pohlavne nedospejú), mladých samčekov napáda a terorizuje, kým svorku neopustia. Takto vyhnaní „mládenci“ sa v savane združujú do menších svoriek a spoločne získavajú potravu, dorastajú a silnejú a keď dorastú do plnej veľkosti a sily, vyhľadávajú funkčné rodinné svorky a vyhnaním alfa samca sa pokúšajú získať pre seba rodinu a krutý príbeh sa opakuje: najprv usmrtia všetky deti svojho predchodcu – aby snáď nestrážili a nevychovávali cudzie deti.
Samice, ktoré prišli o mláďatá, sú schopné veľmi rýchlo sa znovu páriť a nový „paša“ zakladá vlastnú rodinu – odovzdáva svoju genetickú výbavu do ďalšej generácie. A, musí sa poponáhľať, lebo o 3 – 4 roky už nebude rovnako silný, zo savany sa vynorí nový, mladší a silnejší lev a vyženie ho tak, ako on svojho predchodcu. Toto kruté sociálne správanie má však v prírode opodstatnenie, ba vieme ho aj vysvetliť, avšak kde končí pudové správanie a kde sa rodí prvá iskra uvedomenia v hlave levieho samca, to zatiaľ povedať nevieme. Ostatne, takáto infanticída bola pozorovaná aj u niektorých ľudoopíc, u goríl, šimpanzov, bonobov aj u paviánov a niektorých druhov makakov, teda u opíc, ktoré žijú háremovým spôsobom života.
Alfa samec
Postavenie alfa samca vo svorke levov je absolútne dominantné, s prvoradou snahou chrániť si teritórium a všetky levice, aby sa k nim žiaden iný samec nedostal a nevniesol do svorky cudzí genetický materiál. Svoje teritórium i levice si označuje pachom trusu, moču aj silným revom, ktorým vystríha prípadných súperov. Spoločné teritórium si označujú samice aj samec, lenže samice za účelom zaistenia potravy a samec za účelom zaistenia svojho genetického materiálu. Rozloha levieho teritória závisí jednak od početnosti svorky, jednak od množstva koristi, ktorou sa levy živia. Obvykle zahŕňa 12 až 25 km2.
Potravu, teda lov, vo svorke zaisťujú takmer výhradne samice. Keď korisť ulovia, prvý k nej prichádza samec a potom sa žerie podľa poradia sily, súčasne s ním (alebo hneď po ňom) žerú najsilnejšie samice, keďže dominantný poriadok vládne aj medzi samicami. Celkom posledné sa k potrave dostávajú mláďatá, ktoré sú už síce odstavené, ale pretlačiť sa ku strhnutej antilope či byvolovi sa ešte neodvážia – pri žraní nepozná brat brata a bitka „pri koryte“ je práve taká neľútostná, ako aj medzi ľuďmi či medzi národmi.
Úloha alfa samca teda spočíva predovšetkým v odovzdaní a zachovaní vlastného genetického materiálu. O potravu sa starajú samice, ale známe sú i pozorovania, keď sa aj alfa samec zúčastnil lovu. Istý pozorovateľ napríklad opísal, ako sa tri levice už trištvrte hodiny mordovali so statným byvolom, ktorého neboli schopné premôcť a v neďalekom tieni krovísk pokojne polihoval mohutný, snáď aj o 100 kg ťažší samec, ospanlivo pozorujúc márnu snahu svojich dám. Keď ho to napokon omrzelo, vstal a svojou váhou a strašnými hryzancami vo chvíli pomohol byvola zložiť na zem.
Kráľ zvierat
Všetky rytierske vlastnosti levovi pripísal iba človek. Pre obdiv mu ostáva iba jeho mohutná hriva, prepožičiavajúca samcom majestátny vzhľad, pre ktorý si ho nejeden šľachtický rod, nejedno mesto a nejedná krajina zvolila do svojho erbu. Leva má v erbe napríklad Zürich, Hessensko, Akvitánia, Čierna Hora, okrídlený lev (symbol sv. Marka evanjelistu) nájdeme v erbe Benátok a luxemburský lev sa dostal do erbu českého kráľovstva, keď sa českým kráľom stal Ján Luxemburský. V dejinách katolíckej cirkvi si po zvolení meno Lev dalo 13 pápežov. K obľúbeným menám v Rusku patrí Leonid a Bulhari si jednotku svojej meny nazvali leva. Keď najväčší hrdina gréckych bájí Herkules zomrel, bol prijatý medzi bohov na Olymp a ako súhvezdie sa dostal aj na oblohu. Spolu s ním sa tam na pamiatku jeho hrdinských činov dostali aj jeho najslávnejšie obete: lev, hydra a rak. V skutočnosti však lev nikdy nebol kráľom. Ľudia všetkých čias ho kynožili, ako sa len dalo, lukmi, oštepmi, puškami a napokon aj otravou. Už starí Babylončania usporadúvali na levy veľkolepé poľovačky a rímske cirkusy plnili levy zo Severnej Afriky od čias víťazných púnskych vojen. Kynoženie levov pretrvalo od staroveku až podnes a len v poslednom storočí zriadili v Afrike niekoľko desiatok rezervácií a národných parkov. Tu sú chránené a slúžia ako turistická atrakcia. A, samozrejme, aj ako objekt vedeckých štúdií.
Karol Pachinger
foto SITA, archív
Celý článok si prečítate v aprílovom čísle GOLDMAN (2017)