Synth pop, elektro pop. Pod týmito zaužívanými a čiastočne i znevažujúcimi označeniami umelo znejúcich elektronických zvukov určených najmä na „tanečnú spotrebu“ maloletých sa kedysi nezaslúžene skrývali aj Depeche Mode. Hoci nikdy neboli tanečnou skupinou. Aj po rokoch, ktoré pochovali alebo v lepšom prípade odsunuli do úzadia mnohých ich súpútnikov, sú stále kultovým fenoménom a uznávanou značkou hudobného biznisu.
Málokto sa dnes môže pochváliť takým obrovským zázemím oddaných fanúšikov ako Depeche Mode. „Depešáci“ predstavujú pozoruhodnú subkultúru rockového šoubiznisu. Jednu z najmasovejších a najvernejších, ojedinele primknutú nielen k štýlu, ale výslovne k menu interpreta, identifikovanú hudobným vkusom, v minulosti aj štýlom obliekania, dĺžkou vlasov (dnes, samozrejme, najmä vďačnými spomienkami na „mladé letá“), no predovšetkým názormi vychádzajúcimi z hudby a často takmer fanaticky sa stotožňujúcimi s idolmi. Hoci aj v prípade Depeche Mode, podobne ako u mnohých dokonca štýlovo diametrálne odlišných interpretov (paradoxne napríklad hard´n´heavy ikony ako Rainbow, Uriah Heep, Dio, Led Zeppelin, ktorých prívrženci metalisti patrili k najzarytejším odporcom depešákov), ide iba o ďalšie z variácií romantizmu. Dokazujú to rôznorodé porcie gýčovitého manierizmu textov piesní. Nie iba toho „nového romantizmu“, ktorý začiatkom 80. rokov ozdobili viacerí rozkošne dekadentne až androgýnne zmachlení manekýni ako OMD, Soft Cell, Gary Numan, Ultravox, Visage… hojne využívajúci technologické výdobytky revolučného vývoja elektronických klávesových nástrojov namiesto elektrických gitár. Formácia z britského Basildonu od počiatočného elektro popu s presahmi k industriálu a neskôr k rhythm´n´blues a gospelu a najčastejšie melancholickými variáciami svárov duše a tela v textoch bez prehnanej abstrakcie a intelektuálneho mudrovania poľudštila zvuk syntetizátorov – pôvodne považovaný za odosobnený, mechanický, chladný, tak ako ho svetu kedysi prezentovali nemeckí priekopníci využívania týchto zázračných mašiniek, düsseldorfskí konceptualisti Kraftwerk.
Nemé nahrávky
Depeche Mode, ktorí si svoj názov vybrali podľa názvu francúzskeho magazínu (v preklade: Módne novinky), mali šťastie byť v správnom čase na správnom mieste; prelom 70. a 80. rokov sa na britskej hudobnej scéne niesol v znamení novej vlny, čo síce riadne obrúsila ostrie punkovej revolty, no zároveň priniesla rozmach nezávislých gramo firiem umožňujúcich širšie a rýchlejšie šance presadiť sa v branži, väčšiu slobodu tvorcov bez rešpektu búrajúcich klišé všetkých štýlov i reputáciu renomovaných mien, ktoré po úspechoch spojených s finančným zabezpečením zákonite strácali motiváciu. Daniel Miller, šéf vydavateľstva Mute Records, s ktorým si padol do rany aj Nick Cave a všetky jeho formácie, ale i slovinskí Laibach, ako mnohí dnes už prominenti „indie“ scény (ak možno vôbec ešte hovoriť o nezávislosti umelcov s nahrávkami v distribúcii kolosu EMI) priam s otcovským citom vzhliadol k Depeche Mode. A obe strany určite netušili, že podpis nahrávacieho kontraktu založí mnohoročnú úspešnú symbiózu. Po hitovej prvotine Just Can´t Get Enough a debute Speak & Spell (1981) sa však vtedajší skladateľský mozog skupiny Vince Clarke akosi naľakal žiarivej budúcnosti pop idolu… A neskôr sa ním predsa len stal! Najskôr ako člen dua Yazzo s totemickou soulmankou Alf-Alison Moyet a párom skvelých LP Upstairs At Eric´s a You And Me Both a potom so spevákom Andym Bellom v ďalšom duu Erasure. A hoci po nečakanom oslabení Dave Gahan, Andy Fletcher a Martin Gore chvíľu váhali i tápali, posledne menovaný ako náhradný motor autorsky zabral na dvojke A Broken Frame. Posilnená o ďalšieho člena, Alana Wildera, prepracúvala sa štvorica etapou hľadania a nachádzania jedinečného štýlu (Construction Time Again, Some Great Edward, Black Celebration, Music For Masses) až ku statusu hviezd – trvaliek 90. rokov i súčasnosti. Prvým jasným dôkazom je koncertný dvojalbum 101 (1989) a sprievodný dokumentárny film režiséra D.A. Pennebakera, zachytávajúci davové šialenstvo 80-tisícového publika na koncerte v americkej Pasadene.
foto archív hudobných vydavateľstiev
Celý článok si prečítate v GOLDMAN Prémiovom vydaní 2019 Best of Music