Ľudožrútstvo nám dnes pripadá ako relikt z prastarých čias, keď svetu vládli necivilizovaní divosi. V skutočnosti sa jeho výskyt ani v 21. storočí neobmedzuje na necivilizovaných domorodcov či psychopatických vrahov.
K príležitostnému pojedaniu mäsa príslušníkov vlastného druhu sa prinajmenšom v časoch akútneho nedostatku potravy zrejme uchyľovali už raní praľudia. Najstaršie dôkazy o kanibalizme však patria až nášmu „sesterskému“ druhu, neandertálcom. Stotisíc rokov staré kosti, nájdené vo francúzskej jaskyni Moula-Guercy, nesú stopy po rezaní inými neandertálcami, ktorí z nich odstraňovali mäso spôsobom, akým odstraňovali zo svojich úlovkov mäso určené na konzumáciu. Šiestim obetiam tu taktiež vyrezali jazyk, zlámali kosti tak, aby z nich mohli jesť špik a otvorili lebky, aby sa dostali k mozgu.
Bežná praktika?
Dôkazy o kanibalizme sprevádzajú neandertálcov aj na prahu ich vymretia. V španielskej jaskyni El Sidrón antropológovia objavili 50.000 rokov staré pozostatky dvanástich členov rodiny, ktorých iní neandertálci rozštvrtili, stiahli z kože a zjedli. Naproti tomu rovnako staré pozostatky anatomicky moderných ľudí dôkazy o kanibalizme zatiaľ neposkytli. Teda, aspoň nie očividné. Medzinárodný tím genetikov vedený Simonom Meadom z britskej Národnej nemocnice pre neurológiu a neurochirurgiu v roku 2003 publikoval výskum, ktorý naznačuje, že kanibalizmus bol u našich dávnych predkov bežný. Naznačuje to prítomnosť istých genetických markerov, bežných u súčasných ľudí po celom svete. Naznačujú totiž prítomnosť génu, ktorý vznikol ako ochrana pred ochoreniami mozgu, prenášanými konzumáciou ľudského mozgu. Pravda, nie všetci antropológovia s týmito závermi súhlasia.
Barbarskí križiaci
Ak by aj bol kanibalizmus u pravekých ľudí zriedkavý, v mladšej histórii sa situácia celkom zmenila. Narážky naň nachádzame roztrúsené v množstve historických dokumentov a náboženských textov. Môžeme sa napríklad dočítať, že varené ľudské mäso sa počas hladomorov v 11. storočí podávalo na londýnskych trhoch!
Paradoxne, najstaršia, viacerými nezávislými zdrojmi uvedená známa zmienka o kanibalizme, neopisuje skutky necivilizovaných barbarov, ale civilizovaných – križiakov. Keď si počas prvej križiackej výpravy v roku 1098 po úspešnom obliehaní podmanili sýrske mesto Ma’arra, pochutnali si na mäse jeho obrancov. Niektorí kronikári uvádzajú, že moslimov pojedali na „skazených hostinách“, konaných kvôli hladomoru a bez povolenia ich vojenských veliteľov. Iní uvádzajú, že ku kanibalizmu dochádzalo s ich tichým súhlasom. V Európe boli týmito skutkami zhrození. Prvá križiacka výprava mala predstavovať honosné ťaženie, hodné velebenia. Kanibalizmus križiakov však tieto ilúzie zboril. V stredoveku sa totiž ľudožrútstvo obvykle pripisovalo len bosorkám, divochom, pohanom, Židom a Arabom.
Lekárske povery
Napriek opovrhovaniu z čias raného stredoveku, neskôr v 16. storočí, sa kanibalizmus v Európe stal bežnou súčasťou života. Na vine bola primitívna medicína. K pojedaniu ľudí viedli povery o liečivých schopnostiach prášku z pomletých egyptských múmií. Podľa odborníka na medicínu z obdobia renesancie, Richarda Sugga z Durhamskej univerzity, sa časom okrem múmií používalo ako liečivo taktiež mäso, koža, kosti či dokonca tuk a moč „čerstvých“ mŕtvol, napríklad popravených kriminálnikov alebo ilegálne vykopaných zosnulých. Praktika dosiahla svoj vrchol koncom 17. storočia, no v rôznych formách pretrvala až do prvej polovice 20. storočia, kedy niektoré lekárne zákazníkom ešte stále ponúkali pomleté kúsky múmií.
Zatiaľ čo v Európe obyvatelia konzumovali časti ľudských tiel kvôli poverám o ich liečivom účinku, panovníci posielali kolonistov a misionárov do Nového sveta kvôli poverám o barbarskom kanibalizme tamojších domorodcov. Väčšina predstáv vtedajších Európanov o kanibalizme na americkom kontinente bola zveličená či zámerne vyfabrikovaná, aby poskytla zámienku na dobývanie Ameriky. Pritom, ako hovorí Sugg, „je možné, že Európania v tom čase konzumovali viac ľudského mäsa, ako obyvatelia Nového sveta“,
Hoci podľa niektorých historikov mohli byť všetky správy o kanibalizme z novoobjaveného svetadielu fiktívne, archeologické nálezy jeho výskyt predsa len potvrdzujú. Ide predovšetkým o bielkoviny z ľudskej krvi nájdené vo výkaloch na náleziskách z juhovýchodu USA a pomerne spoľahlivé svedectvá o kanibalizme u Aztékov či Tupinambov a niekoľkých ďalších kmeňov. Aztékovia a viaceré domorodé americké kmene napríklad pili krv zajatcov počas rituálnych ceremónií preto, aby ukojili apetít ich bohov, a taktiež preto, aby získali plodnosť a nesmrteľnosť.
Bezpečná návšteva
Hoci to môže znieť prekvapivo, návšteva domorodého kmeňa, praktizujúceho kanibalizmus, bola pre väčšinu výskumníkov bezpečná. Nielenže ich kanibali spravidla nezjedli, dokonca sa k návštevníkom z „civilizovaného“ sveta správali prívetivo. Koncom 16. storočia sa svedkom kanibalizmu kmeňu Tapuiov na území dnešnej Brazílie stal napríklad francúzsky spisovateľ André Thevet a domov sa vrátil živý (a celý). Thevet pozoroval prejavy kanibalizmu spojeného s vojnami, ako aj rituál pohrebného kanibalizmu. V približne rovnakom čase navštívil iný kmeň amazonského pralesa, Tupinambov, ďalší Francúz, Jean de Léy. Napriek hrozivej reputácii, podľa ktorej patril tento ľud medzi najnásilnejších kanibalov sveta, Tupinambovia Léryho nezjedli.
Asimilovaný ľudožrútmi
Aj francúzsky námorník Joseph Kabris, ktorý žil na prelome 17. a 18. storočia s ľudožrútskym kmeňom vo Francúzskej Polynézii na ostrove Nuku Hiva, tvrdil, že kanibali, ktorých navštívil, boli mimo vojenských konfliktov veľmi priateľskí. „K cudzincom sa správajú s veľkým rešpektom, môžu tu cestovať úplne bezpečne,“ napísal. Nielenže mu miestni domorodci neublížili, ich spôsob života ho oslovil do takej miery, že sa stal jedným z nich. Nechal si potetovať telo na spôsob miestnych mužov, oženil sa s dvoma ostrovankami a lovil i bojoval po boku týchto ľudožrútov. Podľa niektorých zdrojov dokonca časom zabudol hovoriť materinským jazykom.
Pravda, počas vojen a hladomorov sa prívetivosť obyvateľov Nuku Hiva vytrácala. Podľa Kabrisa po skončení boja zajatci neputovali do väzníc, ale do kuchárskych kotlov, pričom v čase hladomoru ostrovania vyvolávali konflikty aj pri najmenšej zámienke. Kvôli hladu sa kanibalizmus vyskytol nielen medzi klanmi, ale taktiež v rámci jednotlivých rodín. Obyvatelia Nuku Hiva za najväčšie delikatesy údajne považovali ľudské oči, líca a mozog. Ten údajne „vypili“ ešte teplý spolu s krvou z otvorených lebiek čerstvo zabitých obetí. Tieto Kabrisove tvrdenia súhlasia aj s pozorovaniami iných výskumníkov o nedávnych zvykoch Korovajov z Papuy – Novej Guiney.
Športovci kanibali
Hlad prinútil ľudí siahať po ľudskom mäse aj v kultúrach, v ktorých sa kanibalizmom všeobecne opovrhuje. Jeden z najznámejších prípadov sa odohral pred štyrmi desaťročiami v Južnej Amerike, keď viacerých svojich priateľov a spoluhráčov zjedli pasažieri letu č. 571. Ten sa 13. októbra 1972 zrútil v Andách. V lietadle sa nachádzal rugbyový tím Old Christians Club s priateľmi a rodinnými príslušníkmi hráčov, celkovo 45 ľudí. Pád neprežila štvrtina z nich, viacerí ďalší podľahli krátko po dopade zraneniam či podchladeniu. Tých, čo prežili, zakrátko čakalo ďalšie zhrozenie – z rádia sa dozvedeli, že miestne úrady ukončili pátranie po mieste dopadu lietadla. Keďže na jeho palube sa nachádzalo iba málo jedla, živí sa snažili udržať nažive konzumovaním surového mäsa zahynutých priateľov. A takto v zasnežených juhoamerických horách prežívali viac ako dva mesiace. Šestnástku preživších sa napokon podarilo zachrániť 16. decembra. Úrady ich našli vďaka dvom pasažierom, ktorí sa rozhodli riskovať prechod cez horské štíty, aby našli pomoc a po útrpnom desaťdňovom pochode cez Andy natrafili na čilského pastiera Sergia Catalána. Ten vzápätí zburcoval políciu.
Kanibalizmus kvôli prežitiu (zvaný aj „núdzový kanibalizmus“) bol v minulosti tolerovaný do takej miery, že námorníci v 18. storočí vytvorili dodnes známe pravidlá, ako v takýchto situáciách postupovať. Stroskotanci, ktorí nemali k dispozícii mŕtve telá, no museli kvôli hladu pristúpiť ku konzumáciu iného člena posádky, ťahali rôzne dlhé slamky. Nešťastník, ktorý vytiahol najkratšiu, sa stal pokrmom. Ten, kto vytiahol druhú najkratšiu, jeho katom.
Šialení kvôli hladu
Kanibalizmus tohto typu sa viac či menej skryto objavuje vždy, keď niektorý región zachváti dlhotrvajúci hladomor. Správy o ňom sa objavili aj celkom nedávno, začiatkom roku 2013. Sucho v Severnej Kórei zapríčinilo epidémiu hladu, ktorá podľa reportérov zo združenia Asia Press zahubila okolo desaťtisíc ľudí. Mnohí zúfalí Severokórejčania si pritom život zachránili len vďaka človečine. Žiaľ, niekedy sa kvôli tomu, aby ju zohnali, stali vrahmi. Reportéri v utajení napríklad informovali o prípade otca, ktorý zabil syna a dcéru. Svojej manželke následne chcel ich mäso naservírovať bez toho, že prezradil, odkiaľ ho vzal. Manželka však dostala podozrenie a kontaktovala políciu, ktorá následne skutočne našla časti detských tiel obetí. Objavil sa aj prípad muža, ktorý vykopal hrob svojich čerstvo zosnulých vnúčat a zjedol ich pozostatky, alebo ďalšieho, ktorý sa „od hladu zbláznil, uvaril si vlastné dieťa a jedol aj jeho surové mäso“.
Prejav úcty
Mnohé domorodé komunity praktizovali tzv. pohrebný kanibalizmus. Ten na východe Papuy – Novej Guiney a v amazonskom dažďovom pralese prežil prinajmenšom do 20. storočia. Ešte v 70. rokoch minulého storočia napríklad Guiakovia, žijúci na brehoch Orinoca, spaľovali svojich mŕtvych a čiastočne spálené kosti mleli a pili v polievke. „Hoci nám to tak môže pripadať, na tomto rituáli nie je nič morbídne alebo odpudivé,“ hovorí antropologička Sarah-Louise Flowersová z Manchesterskej univerzity. „Ide o prejav náklonnosti a rešpektu voči nebohému, ako aj spôsob, ktorý pomáha pozostalým vyrovnávať sa s ich zármutkom.“ A Tapuiovia podľa Andrého Theveta „jedli vlastných mŕtvych príbuzných, aby im ušetrili hanbu hnitia v zemi“.
Na bojisku
V čase vojen predstavoval kanibalizmus pre „prírodné“ kmene spôsob demonštrácie víťazstva a zjedenie mäsa či orgánov protivníka sa spájalo taktiež so získaním jeho sily, múdrosti a ďalších vlastností… V iných prípadoch sa jedenie ľudského mäsa stávalo spôsobom zastrašovania protivníkov. Práve tak niektoré zdroje vysvetľujú konanie križiakov z 11. storočia. Velitelia podľa niektorých zdrojov zamýšľali použiť kanibalizmus svojich zverencov na odstrašovanie protivníkov v budúcich bitkách.
Aby sme našli príklady podobného konania, vôbec nemusíme nazerať do dávnej minulosti. Niekoľko japonských vojakov sa k nemu odhodlalo ešte počas 2. svetovej vojny. Ibaže keď ich za kanibalizmus mali súdiť, americkí sudcovia zistili, že medzinárodné právo akosi pozabudlo postaviť kanibalizmus mimo zákon. Tak sa ľudožrútov pokúsili odsúdiť za čosi iné. Podobnému problému čelili aj nemecké úrady v azda najmedializovanejšom prípade moderného kanibalizmu.
Zákon netrestá
Armin Meiwes, osamelý počítačový technik zo severonemeckého vidieka, v roku 2001 podal internetový inzerát, v ktorom hľadal dobre stavaného muža. Na rozdiel od iných podobných inzerátov, ktorých cieľom bolo vzájomné sexuálne uspokojenie, Armin pridal špeciálnu podmienku. Uchádzač musí byť ochotný nechať sa „zarezať“ a zjesť. Verte, alebo nie, ozvalo sa mu nemálo záujemcov. Nakoniec si vybral Bernda Brandesa, ktorý za Meiwesom docestoval z neďalekého Berlína. Krvavé hry iniciátor stretnutia nahral na video, pri sledovaní ktorého sa neskôr opakovane ukájal. Keď jeho čin polícia odhalila, mohla ho súdiť za zabitie, hanobenie mŕtveho tela či nekrofíliu, no nie za kanibalizmus. Ten európske (ani americké) trestné právo na prahu nového tisícročia stále nepozná.
Ľudožrúti u nás
Kanibalizmus sa nevyhol ani Slovensku. Nemáme však na mysli nedávno medializovaný prípad „kanibala z Kysaku“. Matej Čurko, žijúci neďaleko Košíc, si na Meiwesov obraz cez internet skutočne dohodol stretnutie s istým Švajčiarom, ktorý súhlasil, že sa nechá zabiť a zjesť. Švajčiar sa však napokon zľakol a všetko oznámil polícii a Čurko krátko nato prišiel o život kvôli zraneniam, ktoré utŕžil pri prestrelke s políciou. Vyšetrovanie napokon preukázalo, že predtým zavraždil dve ženy. K ďalším trestným činom, ani ku kanibalizmu však podľa polície nedošlo. Skutočný kanibalizmus na našom území sa odohral napríklad na vrchu Molpír pri obci Smolenice. V 6. storočí pred naším letopočtom tu na ploche 14 hektárov ležalo rozmerné hradisko. Mnohým kostrám, ktoré sa podarilo vykopať, chýbali časti tela. Ako ukázal antropologický výskum, od trupu ich oddelil ostrý rez. Nedošlo k nemu pri útoku na hradisko, ako sa pôvodne predpokladalo. Kostry v skutočnosti predstavovali pozostatky po jedle, ktoré Molpírčania doby železnej nedojedli. Podľa archeológov nemáme dočinenia s ľudožrútstvom, zapríčineným nedostatkom jedla, ale skôr pojedaním ľudí z náboženských dôvodov.
Kanibalizmus a mytológia
Ježibaba – Slovanská mytologická postava (Baba Jaga, Jaga Baba, Jedži Baba, Jendži Baba, Jedza, Jedzyna, Jezinka, Baba jaha) má podobu odpornej starej ženy s dlhou bradou a strapatými vlasmi. Žije sama v ťažko prístupných horách v chalupe obohnanej plotom z ľudských kostí. Spoločnosť jej robia netopiere, čierne mačky alebo havrany. Jej obľúbenou pochúťkou je ľudské mäso (najmä detské). Podľa niektorých mýtov hltala mäso zblúdilých pútnikov – tlamou, ktorá sa rozpínala od zeme až po brány podsvetia.
Lamia – Od pása nahor žena, od pása nadol had, obyvateľka podsvetia v gréckej mytológii. Pôvodne krásnu ženu a Diovu milenku, Diova žiarlivá žena Héra premenila na príšeru. Tá v noci navštevovala svet živých, aby matkám kradla deti, zabíjala ich a pila ich krv. Niekedy zvádzala a zabíjala aj dospelých mužov.
Kronos – Grécky boh, otec Dia, ktorý vykastroval otca a oženil sa so sestrou Rheou, aby získal vládu na svetom. So sestrou splodil mnoho detí, ktoré po narodení vždy zhltol, pretože sa bál, že ho zvrhnú tak, ako on zvrhol vlastného otca. Posledné dieťa (Zeus) však Rhea ukryla a Kronovi nechala zhltnúť iba kameň obalený do plienok. Dospelý Zeus dal potom Kronovi vypiť odvar, ktorý spôsobil, že Kronos jeho súrodencov vyvrátil. S pomocou bratov a sestier sa potom Zeus zmocnil vlády nad Olympom aj nad svetom.
Téreus – Trácky kráľ, ktorý zatúžil po manželkinej sestre, znásilnil ju a potom jej odrezal jazyk, aby čin nemohla prezradiť. Téreova manželka Prokné sa o znásilnení napokon dozvedela a pomstila sa manželovi tak, že zabila ich spoločného syna Itya a jeho mäso mu pripravila na večeru.
Thyestes – Mykénsky kráľ, ktorého vlastný brat Atreus nechal hodovať na mäse vlastných synov.
Wendogo – Zlomyseľný kanibalský prízrak z legiend algonkinov, ktorý sa dokáže zmocniť tela človeka alebo ľubovoľnej príšery. Najzraniteľnejší voči jeho moci boli ľudia praktizujúci kanibalizmus. Mýtus o wendogo slúžil na posilnenie tabu ľudožrútstva.
Malaveyoyo – Hltavý kanibal, ktorý sa potuluje územím ostrova Goodenough (neďaleko Papuy – Novej Guiney). Aby nepojedal ľudí, ostrovania sa ho snažia uspokojiť zeleninovými obetnými darmi.
Dlhozubá Rona – Tahitská dravá mýtická žena, ktorej dcéra Hina sa zamilovala do Monoia. Keď sa to matka dozvedela, muža chytila a zjedla.
Kanibali modernej doby
Albert Fish (1870 – 1936) – Prostitút, známy aj ako „Upír z Blooklynu“, znásilňoval chlapcov, obvykle mladších ako šesťročných. Na mučenie, zohavovanie a vraždenie chlapcov používal mäsiarsky nôž, pílku na kosti a sekáčik na mäso. Chvastal sa, že zabil alebo znásilnil dieťa v každom štáte USA. Nakoniec sa mu podarilo dokázať osem vrážd.
Joachim Kroll (1933 – 1991) – Mentálne retardovaný muž zo severovýchodného Nemecka, známy aj ako Duisburgský ľudožrút. Obľúbeného „strýčka Joachima“ odhalili vďaka tomu, že raz napomenul suseda, aby nepoužíval spoločný záchod v bytovke, pretože je „zapchatý vnútornosťami“. Záchodová misa pritom bola upchatá kusmi pľúc, srdca, ľadvinami a odrezkami mäsa. Polícia po príchode do Krollovho bytu objavila okrem iného hrniec, v ktorom sa na sporáku popri zemiakoch a mrkve varila detská ruka. Kroll predtým vraždil rovnakým spôsobom. Na pomerne malom území, bez podozrenia a bez výraznej snahy sa skrýval 21 rokov. Za jeho činy však omylom súdili iných mužov.
Issei Sagawa (1949) – Japonec, ktorý v roku 1981 pozval do svojho bytu v Paríži holandskú študentku Renee Harteveltovú, aby spolu čítali poéziu. Namiesto toho ju zastrelil, zneužil jej mŕtvolu a dva dni ju konzumoval. Sagawa neskôr tvrdil, že zjedením sa snažil absorbovať časť jej „zdravej energie“. Po prepustení z väzenia sa vďaka verejnému záujmu o čin stal v Japonsku celebritou – spisovateľom, vyhľadávaným rečníkom a kritikom reštaurácií.
Nikolaj Džhumagaliev (1952) – Bielorusko-kazašský vrah, prezývaný aj „oceľový tesák“, pretože si nechal nahradiť chrup kovovými tesákmi. Mäso svojich obetí servíroval nič netušiacim kamarátom. Chytili ho v roku 1980, keď pozval skupinku priateľov na „malé občerstvenie“ a tí objavili v jeho chladničke ľudskú hlavu a vnútornosti. Usvedčili ho zo siedmich vrážd. Celkový počet jeho obetí nie je známy, odhaduje sa na 50 až 100. V roku 1989 sa mu pri prevoze do psychiatrickej liečebne podarilo uniknúť. Opätovne ho chytili o dva roky neskôr.
Jeffrey Dahmer (1960 – 1994) – V rokoch 1978 až 1991 zavraždil prinajmenšom sedemnásť mužov, ktorých si vyberal v gay baroch. Zväčša išlo o mladých černochov alebo aziatov. Okrem toho, že časti tiel obetí pojedal, po smrti s telami zvrhlo experimentoval, ukájal sa pri nich a nechával si ich v byte ako trofeje. V roku 1994 ho vo väzení zabil spoluväzeň. Na rozdiel od väčšiny iných sériových vrahov a kanibalov nebol mentálne retardovaný, ale nadpriemerne inteligentný.
Cutomu Mijazaki (1962 – 2008) – Japonec, známy ako „vrah Otaku“, so zrastenými kosťami ruky, kvôli ktorým stratil ohybnosť v zápästiach. V rokoch 1988 a 1989 zabil, znetvoril a znásilnil (v jednom prípade aj zjedol) štyri štvor- až sedemročné dievčatá. Obete si vyberal náhodne a potom terorizoval ich rodiny listami, v ktorých podrobne opisoval, čo deťom vykonal. Rodičom dokonca posielal na prach rozomleté kosti a zuby ich potomkov. V roku 2008 ho popravili obesením.
Vince Weiguang Li (1968) – Číňan, ktorý vo svojej novej domovine v Kanade odrezal hlavu spolucestujúcemu v autobuse. Obeť, Tim McLean, pred napadnutím nič netušiac spal vedľa svojho budúceho vraha. Li po vražde mŕtvolu rozrezal a začal konzumovať jej mäso. Než prišla polícia, stihol zjesť McLeanove oči, uši a jazyk. Li polícii a psychiatrom prezradil, že nôž so sebou nosil kvôli ochrane pred mimozemšťanmi, pričom McLeana zabil, pretože mu to prikázal Boh.
Alexander Spesivcev (1970) – Jeho obludné činy odhalil inštalatér, ktorý prišiel opraviť potrubie v obytnom dome, kde Spesivcev býval. Kvôli naliehavosti poruchy mu vošiel do bytu počas jeho neprítomnosti. Vo vani objavil bezhlavé telo, v kuchyni misky s ľudským mäsom a na gauči zohavenú, no stále živú ženu. Tá pred smrťou stihla prezradiť, že Spesivcevovi pomáhala vlastná matka – lákala ženy do jeho bytu, kde ich bil, znásilňoval, vraždil a potom, ako mu obete uvarila, ich aj jedol. Psychicky chorý Rus zabil zrejme okolo osemdesiat ľudí, z ktorých mu dokázali vinu v devätnástich prípadoch.
Dušan Valent
foto SITA, archív