V záplave rôznych agentúrnych správ, bulvárnych noviniek či instantných jednohubkových múdrostí sa tu a tam objavila aj zmienka o „najchudobnejšom prezidentovi sveta“. Uruguajský prezident José Mujica nekompromisne rozbíjal vžité predstavy o politických lídroch, ktorých výkon funkcií sa akosi neodmysliteľne spája s nablýskanými bavorákmi, drahými hodinkami a luxusnými apartmánmi.
Kým mnohí svetoví lídri obývajú honosné paláce, Mujicovi doposiaľ stačí domček na malom farmárskom pozemku. Kým nejeden politik si potrpí na značkové oblečenie, jeho by ste ťažko odlíšili od bežných starších pánov v dave. A zatiaľ čo drvivá väčšina politických reprezentantov neustále zveľaďuje svoje tučné bankové kontá, jemu bohato stačí mesačný príjem vo výške neprevyšujúcej priemernú mzdu Slováka. Kto je tento neortodoxný chlapík? A aký mal životný príbeh?
ZO SKROMNÝCH POMEROV
José Alberto „Pepe“ Mujica Cordano sa narodil 20. mája 1935 v uruguajskej metropole Montevideo. V žilách otca Demetria, drobného farmára, prúdila španielska a baskická krv, kým matka Lucy bola dcérou chudobných talianskych prisťahovalcov. Po skorej otcovej smrti, ktorá malého Josého zastihla vo veku piatich rokov, sa výchovy ujala matka, obhospodarujúca skromný pozemok s viničom. Keď chlapec dospel, záujem o dianie v spoločnosti a politiku ho čoskoro privial do blízkosti konzervatívnej Národnej strany. Neskoršie dramatické udalosti v krajine však jeho politické názory posúvali postupne stále viac doľava.
HOSPODÁRSKA KRÍZA
Koncom 50. rokov začali Uruguajom zmietať hospodárske problémy, čiastočne aj pre znížený dopyt po poľnohospodárskych produktoch na svetových trhoch. Inflácia a hromadné prepúšťanie vyvolali prudký prepad životnej úrovne obyvateľov, v krajine sa začali rozmáhať nepokoje a v študentskom hnutí sa šírili militantné nálady. Z týchto podmienok vzišlo aj krajne ľavicové guerillové Hnutie za národné oslobodenie, známe skôr pod názvom Tupamaros. Názov odkazoval na legendárneho peruánskeho bojovníka proti španielskemu kolonizačnému útlaku, Túpaca Amarua II. (mimochodom, podľa neho je pomenovaný aj americký rapper Tupac Amaru Shakur). Ozbrojené hnutie, formované z militantných buniek Socialistickej strany, radikalizovaných zložiek Hnutia pre podporu roľníkov a aktívnych členov odborových zväzov, sa so zbraňou v ruke pustilo do boja za práva ľudu. Konzervatívny režim nedokázal riešiť hospodárske problémy krajiny. K partizánom, vedeným Raúlom Sendicom, inšpirovaným kubánskou revolúciou, sa v polovici 60. rokov pridal aj José Mujica. Skupina začala svoju činnosť sériou prepadov bánk, kasín či iných podnikov, aby získali peniaze pre svoju činnosť. Zároveň nadobúdala vysokú kredibilitu a popularitu medzi širokými masami, keďže časť z ulúpených peňazí a jedla rozdávala najchudobnejším vrstvám v predmestiach Montevidea.
ČINY SPÁJAJÚ
Ľudové nepokoje sa v roku 1968 režimu už vymkýnali spod kontroly, a tak prezident krajiny Jorge Pacheco oklieštil ústavné práva a vyhlásil výnimočný stav. Nakoľko predošlé úspešné akcie Tupamaros vládnu moc značne diskreditovali, vláda začala rázne prenasledovať všetkých politických disidentov a spustila brutálne represie voči búriacim sa obyvateľom. Nasledovalo mučenie väzňov i krvavé potláčanie demonštrácií. Guerilla reagovala radikalizáciou a pristúpila k tvrdším formám boja – od politických únosov až po atentáty. Heslo Tupamaros znelo: „Slová nás rozdeľujú, činy spájajú!“ Súboje sa zostrovali a udialo sa viacero ozbrojených stretov s armádou, so stratami na oboch stranách. V marci 1970 pri zadržaní v montevidejskom bare Mujicu šesťkrát postrelili a jeho život zachránil iba rýchly chirurgický zákrok v nemocnici. V septembri nasledujúceho roka stovka partizánov z väzenia Punta Carretas ušla cez vykopaný tunel, vedúci priamo do obývačky vedľajšej budovy. Nechýbal medzi nimi ani Mujica, na slobode sa však dlho neohrial a po mesiaci ho opätovne zadržali. Ale prišiel apríl 1972 a spolu s niekoľkými ďalšími väzňami legendárny útek spred dvoch rokov zopakoval: tentoraz pomocou improvizovaných dosiek s kolieskami ušiel tunelom, ktorý členovia Tupamaros vykopali zvonka. Ešte v tom istom roku Mujicu uväznili definitívne.
ŤAŽKÝCH 13 ROKOV
V roku 1973 sa v destabilizovanom Uruguaji udial štátny prevrat a bola nastolená tvrdá vojenská diktatúra. Armádni predstavitelia si uzurpovali prakticky všetku moc v krajine, pričom voči Tupamaros či iným disidentom, ba i civilnému obyvateľstvu neváhali použiť najsurovejšie metódy. Pre guerillových bojovníkov nastali ťažké časy – pojem ľudských práv prestal existovať, väzňov opakovane podrobovali mučeniam či pobytom na samotkách v improvizovaných väzeniach s neľudskými podmienkami. Samotný Mujica bol dva roky pripútaný ku starému napájaciemu žľabu pre kone… Budúceho prezidenta, trpiaceho halucináciami a paranojou, napokon po trinástich rokoch väznenia zachránila amnestia pre všetkých politických väzňov – vďaka generálnemu štrajku a masívnym demonštráciám, ktoré v roku 1985 napokon viedli k nastoleniu parlamentnej demokracie. Vtedajšie pomery v krajine ilustruje i veľavravný fakt, že Uruguaj viedol celosvetový rebríček v pomere politických väzňov voči celkovému počtu obyvateľov.
POLITIKA NAMIESTO ZBRANÍ
Niekoľko rokov po prepustení sa zvyšky Tupamaros rozhodli opätovne zaktivizovať, no v zmenených spoločenských podmienkach už zbrane vymenili za štandardnú politickú cestu. Tupamaros spoločne s inými ľavicovými subjektmi sformovali Hnutie za ľudovú participáciu, požadujúcu väčšie zapojenie občanov do politických a spoločenských rozhodovacích procesov. Hnutie sa tiež stalo súčasťou širšej aliancie stredoľavých strán a hnutí, tzv. Širokého frontu. Prvý úspech vo vrcholovej politike Mujica dosiahol, keď úspešne kandidoval za poslanca vo všeobecných parlamentných voľbách v roku 1994. O päť rokov neskôr obsadil miesto v senáte, druhej komore parlamentu. Aj vďaka prirodzenej charizme a daru osloviť široké masy ľudí jeho popularita závratne stúpala. V roku 2008 ho potom prezident Tabaré Vásquez menoval ministrom poľnohospodárstva a túto funkciu vykonával tri roky. A keď v roku 2009 vyhral vnútrostranícky boj o získanie miestenky prezidentského kandidáta Širokého frontu, 1. marca 2010 sa stal prezidentom Uruguaja. Ako prvý bývalý guerillový bojovník v histórii krajiny.
foto archív redakcie
Celý článok si prečítate v GOLDMAN Prémiovom vydaní 2020 Best of Man