Muž, ktorého kritika a médiá s obľubou označujú za „Štvrtý tenor“ po Domingovi, Pavarottim a Carrerasovi, nemá túto nálepku rád. „Neznášam to slovo. Byť tenor, to je ako keby ste spáchali prvotný hriech bez nároku na odpustenie…“
José Cura je rozhodne oveľa viac, ako len prívesok troch najslávnejších tenorov a je aj viac ako operný spevák. Komponuje hudbu, diriguje orchestre, režíruje predstavenia, kreuje dizajn scén a popritom stihol do svojho repertoáru pozbierať tie najnáročnejšie úlohy, aké kto kedy pre tenory napísal. „Som odvážny a nadaný umelec,“ hovorí bez náznaku akejkoľvek irónie, predstieranej skromnosti i arogancie, ktorú mu pre jeho nekonformnú dramatickosťň na javisku občas kritici vyčítajú. Ako však s obľubou hovoria jeho prívrženci – skutočnosť, že je Argentínčan (a zmysel pre drámu má teda v krvi), z neho predsa arogantného nerobí.
BEZ NÁLEPKY
A ak by sme mali byť presní, nerobí z neho ani čistokrvného Argentínčana. Curovi predkovia prišli do Argentíny z Libanonu na prelome 19. a 20. storočia, tak ako mnohí iní prisťahovalci za prácou. V skutočnosti je Argentínčanom len z polovice, k druhým dvom štvrtinám koreňov sa hlásia práve Libanončania a Taliani. V každom prípade, José – budúci dirigent, skladateľ a operný spevák – sa narodil 5. decembra 1962 v argentínskom Rosariu v provincii Santa Fé. Obaja rodičia boli svojsky muzikálni. Matka milovala Franka Sinatru a otec doma po večeroch hrával na klavíri Chopina a Liszta. Práve otcove skladby učarovali malému Josému natoľko, že sa nechal zapísať na hodiny hry na klavíri… A pravdu povediac, nie veľmi úspešne. Nie azda preto, že by mal nedostatok talentu, ale skôr pre nedostatok trpezlivosti zo strany učiteľa, ktorý rodičov požiadal, aby sa José vrátil ku klavíru, až keď bude starší a bude to s ním myslieť skutočne vážne. Ibaže dvanásťročný José raz počul hrať svojho kamoša na gitare Beatles… a bolo rozhodnuté. Na klavír zabudol, jediné, po čom túžil, bola gitara. Ani pri nej však dlho nevydržal: „Mal som na ňu príliš veľké ruky,“ konštatoval s odstupom času a priznal, že najmä nezodpovedala jeho temperamentu a expanzívnej osobnosti. Už ako tínedžer sa totiž profiloval ako niekto, koho nemožno vtesnať do škatuľky a označiť jednoznačnou nálepkou. A táto osobnostná črta sa na dlhé roky stala pre neho najcharakteristickejšou…
MLADÝ EKLEKTIK
Keď po základnej škole zvažoval svoje možnosti a premýšľal, ako by ich mohol prepojiť s jeho najväčšou vášňou – hudbou, voľba padla na konzervatórium v Buenos Aires, kde sa rozhodol študovať kompozíciu a dirigovanie. „Aha, tak ty si sa rozhodol stať sa hudobníkom,“ komentoval jeho rozhodnutie otec, „no dobre, chlapče, ale čím sa budeš živiť?“ Otcov skepticizmus ho však nevystrašil. S vervou sa pustil do štúdia zvoleného odboru, vrátil sa ku hre na klavíri a v rámci študijných osnov sa okrajovo venoval aj spevu. Klasické žánre ho však nezaujímali… z rádií burácal Beatles, pop music a jazz, a práve táto hudba ho vtedy„brala“ najviac. Popritom intenzívne športoval, hral rugby, trénoval kung-fu (dotiahol to na čierny opasok) a neskôr sa aj poloprofesionálne venoval kulturistike.
OBJAVENÝ TENOR
V roku 1982 ako absolvent konzervatória nastúpil na štátnu univerzitu v Rosariu a pokračoval v štúdiu hudby so zameraním na kompozíciu a dirigovanie. Privyrábal si spievaním v nákupných centrách, kde ho „diváci“ vyplácali priamo do klobúka. V škole sa čoskoro vypracoval na asistenta dirigenta univerzitného orchestra a ako 21-ročný získal grant ako zborista v Teatro Colón v Buenos Aires. Spev však ešte stále nebol jeho doménou a pravdupovediac, ani o ňom seriózne neuvažoval. Jeho skúsenosti z povinných hodín spevu ho skôr presvedčili o tom, že technika, ktorú vyučujú miestni učitelia, môže hlasu skôr uškodiť, ako mu pomôcť rozvinúť sa, a tak sa koncentroval na vlastné štúdium. To sa zmenilo v roku 1988, kedy sa stretol s Horaciom Amaurim, ktorý mu svojím pedagogickým prístupom dokázal, že jeho život umelca nemusí byť nevyhnutne jednosmerka. Ako prvému v histórii Curových učiteľov sa mu nielenže podarilo identifikovať jeho hlasovú dispozíciu na operný spev, ale hlavne vzbudiť v ňom dôveru v Amauriho metódu výučby spevu. „Pomohol mi nájsť môj vlastný hlas,“ vyhlásil v jednom rozhovore, „a nepokúšal sa z neho urobiť niečo, čím nebol.“
Z RUKY DO ÚST
Vďaka Amauriho individuálnemu, nenásilnému prístupu uveril Cura (okrem svojich kompozičných a dirigentských schopností) aj v silu svojho hlasu. Žiaľ, ako všestranný umelec sa narodil do zlej doby. Argentína sa spamätávala z vládnutia vojenskej junty a demokratizačný proces mal na dennom programe oveľa dôležitejšie záležitosti ako podpora kultúry. José, v tom čase už ženatý, často nedokázal spolu s manželkou pokryť mesačné náklady na chod ich malej domácnosti, a tak sa rozhodli pre emigráciu. V roku 1991, podobne ako pred sto rokmi jeho libanonskí predkovia, pristál pri brehoch krajiny, od ktorej si sľuboval lepšiu budúcnosť – v Taliansku. Aby mohol rodine zaplatiť lístky do Európy, predať ich prvý byt. „Dostal som zaň toľko, koľko mi dnes zaplatia za jeden večer v hlavnej úlohe…“ konštatoval nostalgicky po rokoch už ako svetovo uznávaný tenorista. Ani po príchode do Talianska však Curovci nemali na ružiach ustlané. Prvý rok bývali v mestečku Cerro Veronese – v garáži, pretože nemali na nájom. Peniaze, ktoré si zarobili umývaním riadov a obsluhovaním v talianskych reštauráciách, investovali do ďalšieho Josého štúdia spevu u Vittoria Terranovu, vďaka ktorému Cura už o rok neskôr získal svoju prvú rolu vo veronskej opere. „Nikoho na to nemohli zohnať, tak ma niekto odporučil a vyšlo to…“ relativizoval s odstupom času José svoje prvé verejné vystúpenie ako tenor v Henzeho opere Pollicino, kde si zahral postavu otca. A táto úloha mu pootvorila dvere do sveta opery, cez ktoré sa v nasledujúcich rokoch prespieval na najprestížnejšie operné pódiá.
foto archív redakcie
Celý článok si prečítate v GOLDMAN Prémiovom vydaní 2020 Best of Man