Jón Gnarr – Vírus v politike

 

 

Patrí k vlne politických amatérov, ktorí prestali kritizovať spoločnosť z pohodlia svojej obývačky a chytili opraty rozhodovania o veciach verejných do vlastných rúk. Aj keď založenie politickej strany bol z jeho strany skôr fór, na ktorý „doplatil“ kreslom primátora Reykjavíku. Lady Gaga ho nazvala „primátorom Islandu“, čo nebol až taký veľký brept vzhľadom na fakt, že v Reykjavíku žije tretina všetkých obyvateľov Islandu.

 

 

man1c

Akí sú Islanďania? Aká je ich „národná povaha“, čo majú spoločné a čím sa odlišujú od ostatného sveta? Tak predovšetkým: Islanďania sú nenapraviteľní optimisti, ktorí aj napriek chladnému podnebiu a faktu, že im hocikedy môže nad hlavou vybuchnúť sopka, zostávajú permanentne v dobrej nálade. S nastávajúcim letom sa ich rozjarenosť ešte stupňuje. Keď v Reykjavíku teplomer vystúpi nad pätnásť stupňov, Islanďania sa s úsmevom od ucha k uchu „sťažujú“ na vlnu horúčav, ktorá zaplavila ich mesto. Vtedy plavárne praskajú vo švíkoch. Vtedy, ale aj inokedy, v lete, v zime, kdekoľvek na Islande sa dá v pohodlnej vzdialenosti nájsť plaváreň. Právo na bazén je jedným zo základných práv každého Islanďan. V bazéne, vírivke či saune, kde si Islanďania idú potrkotať ako my do kaviarne, sú všetci nahí. A z hľadiska nahoty sú si všetci rovní. Ako v saune spoznáš, že ten plešatý pánko s plochými nohami je prístavný robotník a ten robustný maco, zarastený až po uši, riaditeľ banky? Obaja sedia v horúcej vode a bavia sa o prichádzajúcom lete… Práve plavárne stmelili Islanďanov do jedného národa. Možno telesná blízkosť v kombinácii s faktom, že vzhľadom na relatívne skromný počet obyvateľov ostrova (320.000) sa každý s každým pozná, si na Islande aj každý s každým tyká. Preto ti budeme tykať aj my, Jón Gnarr. Chystáme sa rozpovedať tvoj príbeh, tak nám to snáď prepáčiš. A budeme ťa aj hojne citovať. Máme totiž z čoho – tvoja knižka „Ako som sa stal starostom Reykjavíku a chcel zmeniť svet“ vyšla aj v slovenčine. Nečudo, veď Slováci Islanďanov milujú!

 

 

Čudné dieťa

Narodil si sa na predmestí Reykjavíku v jednoduchej rodine. Tvoja mama predávala v nemocničnom bufete a otec živil rodinu ako policajt, ale nebol to žiaden akčný hrdina. Pre svoju povahu (a hlavne názory) začal aj skončil ako obyčajný pochôdzkar. Otec bol presvedčený komunista a pravidelný odberateľ Sovietskych zvestí, v komore mal zavesený portrét Leonida Brežneva, neskôr súdruha Andropova. Tvoj otec sa v politike cítil ako ryba vo vode, v debatách sa nedal zastaviť. Malo to na teba nejaký vplyv? Malo – politika je odporná záležitosť, usúdil si. Túto tému si mal jasnú od chlapčenských liet a nič v tvojom živote nenasvedčovalo, že by si mal tento názor zmeniť.

Narodil si sa tak trochu omylom, „na hanbu svojich rodičov“ (prepáč, ale citujeme tvoje vlastné slová) – mama mala 45 a otec 50 rokov, keď sa „to“ stalo. Ale stalo sa. Podrobnosti tej dlhej májovej noci, kedy slnko v Reykjavíku takmer nezapadá, nechávaš bokom, ale za to, že si vôbec na svete, vraj mohla jedna bujará párty, ktorú si rodičia zjavne poriadne užili. Na svet si prišiel s hrdzavými vlasmi, tie otcove boli čierne ako žúžoľ. Nuž čo, vyzeral si podozrivo od narodenia, Jón Gunnar Kristinsson. Aj s tým tvojím menom nebolo všetko s kostolným riadom. Prečo, to vysvetlíme o chvíľu…

Už ako dieťa si bol divoký, žiadna hra sa ti nezdala dosť nebezpečná na to, aby si sa do nej s vervou nevložil. V škole si vyrušoval a provokoval, písmenká sa ti nie a nie poddať, gramatika bola pre teba španielska dedina. (Určite ale oceníš, keď na tomto mieste zdôrazníme, že si veľa a rád čítal). Označili ťa za nezvládnuteľné dieťa – a teraz už ide všetka sranda bokom – ba dokonca za dieťa „duševne zaostalé“, a tak ťa zverili do odborných rúk detských psychiatrov. Tvoja diagnóza znela: ADHD syndróm. Kedysi sa mu tiež hovorilo ľahká mozgová dysfunkcia. Na vysvetlenie: ide o poruchu pozornosti s hyperaktivitou, ktorá sa týka najmä detí v školskom veku (postihuje 3 – 7 % detí). Hoci v konečnom dôsledku nejde o žiadnu katastrofu, vďaka nálepke „duševne zaostalý“ si si svoje iste užil. V škole i doma. Ak ku tomu pridáme tvoju krátku, o to záhadnejšiu poznámku, že si „ako dieťa roky zažíval domáce násilie“, tak to veru na idylické detstvo nevyzeralo. Preto si sa rozhodol odstrihnúť. Stal sa z teba Jón Gnarr. Ten prvý, Jón Gunnar Kristinsson, bol malý, retardovaný, duševne zaostalý cvok, avšak Jón Gnar bol šikovný mladý muž, vždy optimisticky naladený, kreatívny, odvážny a pozitívny.

 

 

man2

Anarchy & Peace

V trinástich si sa stal punkerom. Avšak začiatkom 80. rokov byť punkerom na Islande znamenalo riadnu drinu. Vysielala len jedna rozhlasová stanica, samozrejme, štátna, z ktorej znela iba klasická alebo islandská národná hudba. A tak bol islandský punk odkázaný na magnetofónové kazety. Chvalabohu, že sa občas dalo dostať k časopisu Bravo. Raz si v ňom natrafil na obrázok Sex Pistols a bolo vymaľované. Začal si nosiť číro a piercing v nose. Hrozne si sa chcel podobať na hrdzavého speváka Johnnyho Rottena. Svoj obdiv si mu vyjadril nielen vizážou, ale aj zmenou mena. Hovoril si si Jónsi Rotten a hral si v skupine Prechladnuté nosy.

S punkom kráča ruka v ruke anarchizmus. Dnes sa toto slovíčko laicky chápe skôr ako všeobecný zmätok, chaos. Keďže na anarchizme si zakladáš dodnes, kvôli presnosti si zhrňme tento filozofický a politický smer do krátkej definície: anarchizmus presadzuje oslobodenie jednotlivca a spoločnosti od nátlaku rôznych spoločenských inštitúcií či ideológií. Z toho dôvodu anarchisti odmietajú uznať opodstatnenie štátu. Štát podľa nich popiera slobodu, zodpovednosť a sebarealizáciu človeka, ktorý ovládaný „zhora“ podlieha konformizmu a stádovosti. To však neznamená, že anarchisti sú proti akémukoľvek poriadku. Práve naopak, presadzujú vzájomnú spoluprácu rovnocenných ľudí, avšak priamo, bez rôznych sprostredkovateľov a zastupiteľských orgánov.

Ako pri punku, tak aj pri anarchizme – na Islande s ním bol problém. V islandčine sa toto slovo takmer vôbec nevyskytovalo, bolo to, ako hľadať ihlu v kope sena. A tak si začal trénovať angličtinu v časopise britských anarchistov Black Flag. „Čím viac som sa o anarchistoch dozvedal, tým pevnejšia bola moja istota, že patrím medzi nich a takým aj ostanem. Anarchia bola a je pre mňa jediná cesta k beztriednej spoločnosti, solidárnemu spoločenstvu, rešpektujúcemu slobodu jednotlivca, kde si každý môže zariadiť svoj život slobodne, bez cudzieho predurčenia, pokiaľ tým neobmedzuje slobodu iných.“ K anarchizmu si pridal surrealizmus, ktorý ťa vždy fascinoval – ako viera vo vlastné sny.

Tak si to teraz zhrňme: na prahu dospelosti si bol punker, rebel, anarchista a surrealista. Čoskoro si sa stal aj ženáčom a potreboval si platiť účty. Nemal si prácu, ani vzdelanie, nemal si ani maturitu. Zamestnal si sa ako nočný taxikár. Pracoval si ako ošetrovateľ na psychiatri i ako nekvalifikovaný robotník na stavbách… A stal si sa komediantom. Teda, pardon, hercom.

 

 

Klaun v cirkuse

Miloval si britskú komediálnu skupinu Monty Python i seriál Fawlty Towers s pythónovcom Johnom Cleesom v hlavnej úlohe. Dal si sa dokopy s istým Sigurjónom Kjartassonom, chlapíkom tebe navlas podobným: bystrým, originálnym, kreatívnym, ktorý v škole prepadol. Mal si osemnásť, keď ste spolu začali vystupovať na večierkoch. Robili ste stand up komédiu (na vysvetlenie: predstavte si Lasicu a Satinského a máte klasický príklad stand up komediantov). Neskôr ste pod názvom Tvíhöf?i (Dvojhlaví) zabávali poslucháčov rannej rozhlasovej show a tiež ste spolu vystupovali v programe Fóstbr??ur (Bratia Fosterovci). Keď Sigurjón nemohol prísť, lebo okrem dvojky s tebou hral aj s vlastnou kapelou Ham, musel si si vystačiť sám. Spočiatku si na javisko vchádzal spotený od strachu, pomaly si ale nadobúdal guráž, brúsil si úspešné čísla, prestal si sa toľko potiť. So svojím programom si precestoval  celý Island. Zmysel pre humor (lebo ten nás odlišuje od zvierat) považuješ za jednu z najdôležitejších charakterových čŕt človeka. Keby ho mali všetci ľudia, na zemeguli by sa žilo ako v perinke…

Koncom 90. rokov si si zarábal na živobytie ako autor televíznych komédií a filmov, v ktorých si aj hral. Keď sme už pri filmovej kariére, trochu predbehneme udalosti. Treba zdôrazniť, že predtým, ako si sa ty a tvoja strana dostali na radnicu, bol si na Islande už známa firma. Čo známa firma… bol si hviezda! Mohol za to najmä film Bjarnfre?arson (2009) o outsiderovi a politickom fanatikovi toho mena, na ktorom si sa scenáristicky spolupodieľal a hral si v ňom aj hlavnú úlohu. Film mal na Islande taký úspech, že v návštevnosti počas premiérového týždňa pretromfol aj slávneho Avatara – videlo ho vyše 20 % všetkých Islandčanov!

 

 

man5

Všetko z toho najlepšieho! 

Na jeseň roku 2008 sa rozprávka o jednej z najprosperujúcejších krajín sveta rozplynula ako dym z lacnej fajky. Island sa ocitol na pokraji bankrotu, mzdy, dôchodky, úspory v bankách prudko klesli, ceny sa zdvihli do závratných výšok… Hodnota islandskej koruny oproti euru klesla na jednu tretinu. Škandály, hlavne tie korupčné, vybuchovali ako nástražné míny tak v islandskom parlamente, ako aj na radnici mesta Reykjavík. Tri hlavné islandské banky vďaka nekonečným pôžičkám stáli pred krachom…

V čase, keď kríza plnou silou zasiahla Island, šéfoval si istej kreatívnej agentúre. Zrazu si sa však ocitol bez práce. Kamarát režisér ťa oslovil na fušku – vymyslieť do televízie sériu skečov o komunálnom politikovi XY, ktorý pred voľbami sľubuje voličom rôzne absurdity typu: „Všetko z toho najlepšieho!“ Tento pánko kandiduje za Besti Flokkurinn, Najlepšiu stranu, lebo ako hlása jedno z jeho predvolebných hesiel: „Prečo voliť druhých najlepších, keď môžete mať Najlepších!“ Televízia však tento projekt zamietla a tvoje zábavné dielko nikdy nezrealizovala. Za to však… Za to však si založil Besti Flokkurinn, Najlepšiu stranu. Nie akože, v telke, ale naostro, v reáli. Povedal si si, že zabiješ dve muchy jednou ranou: budeš mať prácu a budeš robiť niečo prospešné. Na webovej stránke Najlepšej strany, ktorú si aj s kamarátmi spustil v januári 2010, píšeš: „Nemáme stranícky program. Ale konáme tak, akoby sme ho mali.“

 

 

Superhrdinovia?

Toto sú niektoré z otázok, o ktorých si premýšľal: Čo treba na to, aby sa stal človek politikom? Musí veciam do detailov rozumieť, aby sa na nich mohol podieľať? Vyžaduje si profesia politika špeciálne vzdelanie? Robia politiku len vyvolení, silní a odolní jedinci? Superhrdinovia, ktorí rozumejú všetkému na svete? Alebo sa len tak tvária? Prečo je väčšina politikov taká nesympatická a prečo politici pôsobia ako šedé myši? Prečo sa politika stále berie tak smrteľne vážne? Čo tak vniesť do politiky trochu humoru? Napísal si: „Musíme politiku urobiť zaujímavejšou, napínavejšou a atraktívnejšou, aby mal každý chuť sa do nej zapojiť.“

Oficiálnych televíznych či rozhlasových debát si sa nezúčastňoval, zato ťa bolo plno na Facebooku, blogoch či na stránkach bestiflokkurinn.is, kde si uverejňoval „surrealistické texty na spoločenské témy“. V nich si parodoval všetky tie nudné a trápne, strnulé a otrepané, vyprázdnené frázy bez obsahu, ktoré boli ľuďom akurát na smiech… A tak si k nim náročky vymýšľal ďalšie absurdity. Napríklad problém nezamestnanosti si chcel vyriešiť tak, že v Reykjavíku dáš postaviť Disneyland. Tým vznikne množstvo pracovných miest, keďže sa bude treba navliecť do kostýmov Mickey Mousa a predávať hamburgery. Zvyšní nezamestnaní by mali do Disneylandu v pondelok voľný vstup a k tomu by zadarmo dostali fotografiu s myšiakom. Dobrá blbosť, čo? Ale čím viac nezmyslov si natáral, tým viac stúpali volebné preferencie Besti Flokkurinn. Ostatné strany začali vykrikovať, že srandičkami sa problémy v spoločnosti nevyriešia. No ty a tvoji stranícki kolegovia ste podkurovali čoraz viac. Kto čo sľúbil, to ste sa snažili pretromfnúť. Keď jedna strana sľubovala vstup zadarmo pre deti a mládež do plavární, vy ste vyšli s vyhlásením, že pre všetkých občanov sľubujete to isté bez rozdielu veku, vrátane uterákov zadarmo. („Pretože každý človek, či už chudobný, alebo inak znevýhodnený, musí mať možnosť pohybovať sa v našom meste pohodlne a čerstvo osprchovaný.“) Z trinástich bodov straníckeho programu Besti Flokkurin medzi voličmi najviac zarezonoval tento: „Sľubujeme, že budeme bojovať proti akejkoľvek korupcii – tým, že ju budeme verejne pred očami všetkých uskutočňovať!“ V Morálnom kódexe Najlepšej strany ste sa zasa zaviazali, že strana nebude prijímať nijaké peňažné dary od solventných jednotlivcov ani od veľkých spoločnosti. „Samozrejme, nie je vylúčené, že tento bod v prípade potreby vyhlásime za neplatný, alebo že ho aspoň znova dôkladne posúdime a zmeníme jeho znenie.“ Vrchol straníckeho programu napokon predstavuje vyhlásenie, ktorým ste zaklincovali každý volebný sľub, nech sa už týkal čohokoľvek a kohokoľvek: „Sľubujeme oslobodenie od poplatkov v oveľa väčšej miere než ktorákoľvek iná strana, pretože sa vôbec nebudeme snažiť tento sľub naplniť.“ Je to jasné, voliči reykjavícki? A kto bude chcieť po voľbách reptať, že nič z toho, čo ste sľúbili, neplníte, nech si láskavo nalistuje váš volebný program. Howgh! Dohovoril si!

 

 

man

We Are the Best

Nikde v meste neviseli vaše volebné inzeráty. Nevypredvádzali ste sa so žiadnymi sloganmi, odkukanými z USA alebo odniekiaľ z Tramtárie. Vynechali ste tiež „všakovaké tie táraniny o dome, záhrade a rodine.“ V novinách ste uverejnili jedinú reklamu: „Najlepšia strana hľadá mužov a ženy, ktorí chcú niečo zmeniť.“ Ohlas bol obrovský.

Obrovskú slávu tiež zožal váš predvolebný klip. Vraj si o dovolenie použiť jej pesničku požiadal samotnú Tinu Turner. Oficiálny klip Najlepšej strany „We Are the Best“ začína, ako sa budúci starosta Reykjavíku Jón Gnarr kochá výhľadom na svoje mesto. Zastieraš si oči a prorocky upieraš pohľad do diaľky. Potom roztiahneš paže, akoby si jedným gestom chcel celé mesto udusiť vo svojom náručí. Nasledujú radovánky s deťmi, na hlavnej reykjavíckej ulici Laugavegur sa fotíš s ľadovým medveďom, mladé dievčatá ti nadšene tlieskajú, ženy z balkóna ťa veselo pozdravujú. V prestrihoch kamera zaostruje na tvojich kamošov a partajných druhov, striedajúcich sa pri mikrofóne v nahrávacom štúdiu. We Are the Best! – spievajú zborovo a na amatérov viac než slušne. Jeden hlas však prebíja všetky ostatné – patrí islandskej speváčke a herečke Ágúste Eve Erlendsdóttir, ktorá vám s prípravou klipu ochotne helfla. Opäť strih a si tu znova, veľký, silný, mocný starosta Reykjavíku. Všestranná podpora pre slabochov! – prekrikuješ refrén piesne. Chcete našu stranu, alebo aby bol Reykjavík zničený?!

Evidentne ste sa všetci dobre bavili…

 

Simonetta Zalová

foto Sita

 

Celý článok si prečítate v septembrovom čísle GOLDMAN (2016)