Slúžil šesť rokov v britskej armáde, patrí medzi veteránov afganskej vojny. Priama skúsenosť s hrôzami vojny naštrbila jeho dôveru vo vládne orgány a hodnovernosť proklamovaných cieľov intervencie. Na druhú misiu preto odmietol narukovať, začo si odsedel trest. Stal sa prvým vojakom, ktorý verejne odsúdil vojnu v Afganistane.
Ako mladík sa nechal zlákať vidinou finančného zabezpečenia a tiež všadeprítomnou propagandou – veril, že ako príslušník britskej armády sa bude spolupodieľať na šírení demokracie a pomôže znovu vybudovať krajinu, rokmi kvárenú náboženským fundamentalizmom a terorizmom. V roku 2004 ako dvadsaťdvaročný vymenil svoje ospalé mestečko Suffolk za vzrušujúci svet kasární a výcvikových táborov. Prvé skúsenosti získaval na základni v Surrey, neskôr absolvoval zaťažkávaciu skúšku v Deepcute. V roku 2005 ho poslali do regimentu poskytujúceho logistickú podporu pre jednu z leteckých brigád, odkiaľ bol už iba krôčik k ostrému nasadeniu. Nasledujúci rok absolvoval sedemmesačnú misiu v Kandaháre. Priama konfrontácia s holou, neprikrášlenou skutočnosťou mu však vyrazila dych. Vlastenecké nadšenie ho rýchlo opustilo vo svetle nových skúseností, ktoré ho „presvedčili o nemorálnosti, neopodstatnenosti a kontraproduktívnosti zásahu USA a NATO v krajine“. Nasledovala osobná rebélia, ktorá vyústila až do ignorovania nasledujúceho povolávacieho rozkazu.
Razantný postoj
23.júla 2009 zvolal tlačovú konferenciu, na ktorej viditeľne rozrušený odkryl dôvody, pre ktoré odmieta naďalej slúžiť v britskej armáde: „Vrátil som sa so zmiešanými pocitmi. Vrátil som sa zahanbený. Nemohol som vlastne ani pomenovať, čo sme tým dosiahli, že sme tam boli,“ hovoril s roztraseným hlasom. Novinári ho počúvali so zatajeným dychom, pričom z každého jeho slova bolo cítiť zvláštnu zmes rozrušenia, ale aj pevnej, nekompromisnej rozhodnosti. „Cítil som značné rozčarovanie. Rovnaké rozčarovanie pociťujú aj moji kolegovia, ktorí stále slúžia na misiách v Afganistane a Iraku. Vo všeobecnosti panuje značná nespokojnosť v armáde, čo je dosť znepokojujúce.“
Na proteste za ukončenie britských operácií na území Afganistanu v októbri toho istého roka sa vyjadril ešte razantnejšie, keď o afganskej intervencii hovoril otvorene ako o „veľkom zle“. Pred tisíckami protivojnových demonštrantov odkryl dôvody, ktoré viedli k jeho rebélii: „Nemôžem sa toho zúčastňovať. Mojou morálnou povinnosťou je skúsiť to zastaviť. Som vojak, som viazaný zákonom. Ale očakával som, že obrana záujmov tejto krajiny bude legálna a ospravedlniteľná.“ Na margo faktu, že pre časť verejnosti sa okamžite stal hrdinom a symbolom radikálneho protivojnového stanoviska, dodal odhodlane, no zároveň s dávkou skromnosti: „Nezastavia ma. Budem pokračovať. Nemôžem byť umlčaný, budem o tom hovoriť aj naďalej a robiť to, čo považujem za správne. Ľudia mi hovoria, že som odvážny, ale ja sa necítim odvážny, práve naopak, cítim sa dosť vydesený. Musím to však robiť, inak by som s tým musel žiť naveky – a to nemôžem.“
Svojím rebelantským aktom výrazne polarizoval verejnosť: jedna časť ho apriórne odsúdila ako zbabelca, pre tú druhú, ochotnú načúvať jeho dôvodom, sa stal symbolom živelného odporu voči nezmyselnej vojne. Celkom prirodzene sa tak stal hovorcom veľkej časti (nielen) britskej verejnosti. Veď už v tej dobe sa podľa prieskumov verejná mienka výrazne nakláňala požiadavke stiahnuť vojská z Afganistanu: dve tretiny Britov vyjadrili presvedčenie, že vojna je odsúdená k neúspechu a žiadali okamžitý návrat jednotiek domov.
Vrátený odznak
Vojenský súd sa s ním nemaznal: odsúdil ho na deväť mesiacov väzby. Keď ho príslušníci štátnych zložiek odprevádzali na súd, neprejavil ani náznak deklasovanosti: moment, keď zdvihol päsť na znak nezlomnosti a nepoddajnosti, obletel celý svet. Vo svojej knihe „Soldier Box“ (2013) spomína: „Bol som uväznený, aby ma umlčali. Bola to reakcia na moje malé disidentstvo. Uväznenie predstavovalo zákernú odplatu zo strany mojich skompromitovaných nadriadených zato, že som ich stiahol do bahna. Otvorene som ich pranieroval na verejnosti, čím som porušil všetky tabu. Kládol som nepríjemné otázky, čo sa v skutočnosti deje v Afganistane, a toto sa stalo mojím trestom. Moje akcie vyvolali odozvy, ktoré spôsobili spochybnenie ilúzií o efektivite, sile a spoľahlivosti armády, ale tiež poukázali na servilné lipnutie na uložených povinnostiach.“
Počas väzby dostal množstvo podporných listov, v priemere vyše dvesto denne. Napokon mu stratu slobody skrátili na päť mesiacov. Ex-vojak vo svojich aktivitách pokračoval aj po odpykaní trestu a svoje znechutenie zo spoluúčasti na kandahárskej misii demonštroval ešte razantnejšie: odznak, ktorý získal za službu vlasti, ostentatívne vrátil jednému z vládnych zamestnancov priamo v sídle vlády na Downing Street v Londýne. „Bol som v exile a väzení iba kvôli tomu, že som vyslovil vlastný pohľad. Zahľadel som sa na ten odznak a pomyslel som si, že namiesto toho, aby chytal prach na poličke, im ho vrátim.“ Zároveň nekompromisne požadoval okamžité stiahnutie vojsk: „U vojakov, ich rodín i bežných občanov sa zvyšuje povedomie o skutočnej príčine neustáleho naťahovania vojny, ktorá sa premenila na akúsi snahu s jediným cieľom: zachovať si tvár. To isté si myslí väčšina – 70 % ľudí požaduje stiahnutie, bez ohľadu na ich pozadie či politickú orientáciu, nakoľko ide o drahú, špinavú a krvavú vojnu s jediným účelom: opticky si zachovať tvár. A ľuďom to začína byť celkom jasné.“
Následne spustil protivojnovú kampaň a odkryl aj skutočné dôvody, pre ktoré sa mladí muži a ženy nechávajú zlákať na vojnové operácie v ďalekej cudzine (často bez mandátu medzinárodného spoločenstva): „Do vojska som šiel ako väčšina mladých chlapcov vo veku, kedy som mal iba veľmi hmlistú predstavu o tom, čo to obnáša. Mladí chlapci vo veku 18 – 22 rokov ešte nemôžu chápať medzinárodné vzťahy v celej ich šírke a zložitosti, navyše, skutočné dôvody misií im zatajujú. Dôvody, pre ktoré sú ochotní narukovať, možno rozdeliť medzi ekonomické a ideologické. Tieto motivácie sú ďalej dotvárané triednou príslušnosťou, kultúrnym pozadím a skúsenosťami. Rozhodnutie nevzniká vo vákuu slobodnej vôle, mnohí inú možnosť vlastne ani nemajú.“ Služobné zbrane a uniformu odložil, namiesto nich sa vyzbrojil papierom, perom a brnením voči atakom zo konzervatívnych elementov spoločnosti. Stal sa aktivistom, novinárom a predovšetkým šíriteľom osvety: verejnosti odhaľuje utajené odtiene práce armádnych príslušníkov a samotných vojakov zasa neúnavne poúča o právach, o ktorých často ani nevedia – predovšetkým o práve na výhradu svedomia. Jeho články sa stali vyhľadávaným artiklom pre rešpektované médiá a svoje skúsenosti zaznamenal v knihe „Soldier Box“.
Kritika okupácie
Keď intervenciu v Afganistane otvorene prehlásil za okupáciu, podráždil mnohé vládne či mediálne kruhy. Kým väčšina uhladených politických komentátorov, škrobených politológov a akademikov iba od stola dogmaticky opakuje oficiálne stanoviská o potrebe boja proti terorizmu a inštalovaní demokracie v Afganistane, on vychádza z vlastných skúseností priamo v teréne. Vďaka nim získal schopnosť i morálnu spôsobilosť demaskovať jedno diskutabilné tvrdenie za druhým. Upozorňuje tiež na skutočnosť, že príslušné rezolúcie OSN neposkytujú žiadny mandát pre agresívnu okupáciu Afganistanu, ani žiadne právoplatné rozhodnutie o autorite, ktorá by sa jej mala zhostiť. Práve absenciu opory v existujúcich literách medzinárodného zákona pre intervenciu americkej armády a jej spojencov uvádza ako hlavný dôvod pre odmietnutie druhej služby v Afganistane.
Kritiku adresuje médiám i politikom, no nešetrí ani vlastné rady: pranieruje chýbajúce informácie o skutočnom dianí zo strany médií (čo často viedlo k vytváraniu falošných predstáv o vojne ako aj zamlčiavaniu závažných skutočností), fatálne pochybenia vedúce k strate dôvery domáceho obyvateľstva voči spojeneckým jednotkám (najmä množstvo neopodstatnených útokov na civilistov), slepé vlastenectvo vojakov či zneužívanie agendy o stiahnutí vojsk v predvolených prestrelkách namiesto reálneho riešenia situácie.
Mediálne (ne)pokrytie
Glentonove slová o nezverejňovaní citlivých skutočností potvrdzuje aj niekdajší kaplán britskej armády Dr. Peter Lee, ktorý v roku 2012 zverejnil komunikáciu s niekoľkými vysokopostavenými dôstojníkmi britskej armády. Jeden z nich, major, sa v e-maile vyznal zo svojho narastajúceho rozčarovania. Vyjadril skepsu nad pravdivosťou dôvodov, ktoré britská verejnosť aj radoví dôstojníci dostávajú ohľadom vojenskej intervencie. Vojnu označil za stratenú, pričom ju prirovnal k záveru dávno rozhodnutého zápasu rugby, keď okrem optického vylepšenia zahanbujúcej prehry už prehrávajúci tím nemá čo dosiahnuť. Zároveň však v honbe za kozmetickým vylepšením rezultátu stále môžu prísť o svoje zdravie či dokonca život. Ako však major ďalej uviedol, ani napriek ostrej kritike a prevažujúcej skepse neplánoval dezertovať, keďže sa nechcel spreneveriť svojim povinnostiam.
Ďalšie informácie kaplán Lee získal od bývalého príslušníka britských špeciálnych síl, ktorý pôsobil v Afganistane ako súkromný kontraktor, poskytujúci bezpečnostné služby pre armádne konvoje počas presunov (vtedy sú z hľadiska útokov domácich povstaleckých jednotiek najzraniteľnejšie). V korešpondencii s kaplánom vyslovil svoje rozhorčenie nad množiacimi sa prípadmi, keď aj napriek ťažkým stratám úplne absentovalo mediálne pokrytie. Ďalší vysokopostavený anonym sa zasa kaplána horko spýtal, koľko hlasov stojí jeho život – naznačoval tým spôsob, akým vládna strana pred voľbami šermovala so sľubmi o stiahnutí vojsk z Afganistanu. „Ako bývalý vojenský kaplán sa hlboko zaujímam o osudy našich mužov a žien, slúžiacich na zahraničných misiách. Musel som sa veľakrát pozerať do očí manželiek, rodičov a detí, ktoré sa dozvedeli, že ich milovaní sa nikdy nevrátia domov. Zažil som vojakov, ktorí sa prebrali z hlbokej kómy, aby vzápätí zistili, že im jedna či dve končatiny chýbajú. Zažil som dospelých udatných chlapov, ktorí sedeli v mojej kancelárii a plakali, márne sa snažiac pochopiť zmysel toho, čo zažili a dôvody, pre ktoré sa musia znova vrátiť do služby.“
Glenton často kritizuje hurávlastenectvo ako v podaní prvého z anonymných dôstojníkov. Na základe ich ochoty zotrvať v službe a konať v súlade s príkazmi autorít (aj napriek vážnym pochybnostiam) názorne demonštruje tendenciu, silne zakorenenú v armádnom prostredí. Dôvody servilnosti sa pritom rôznia a siahajú od ekonomicko-spoločenských dôvodov (hrozba straty práce a následnej nemožnosti uplatnenia) až po slepý patriotizmus, vieru v autoritu a prehnaný zmysel pre povinnosť. Buričský ex-vojak preto ustavične pripomína existenciu výhrady svedomia ako legálnej možnosti. „Práve preto nemôžeme akceptovať zúženie debaty ohľadom služby v Afganistane na výmenu názorov o hrdinstve či zbabelosti. Namiesto toho posmeľujem príslušníkov ozbrojených zložiek, aby začali skúmať svoje možnosti na odmietnutie, aby vedeli, že existujú a konali v súlade so svojou vôľou.“
Tomáš Bóka
foto SITA, archív
Celý článok si prečítate v májovom čísle GOLDMAN (2016)