Prišli, videli, zvíťazili – A upadli do zabudnutia. Interpretov, ktorí zažiarili s jediným hitom, aby následne zhasli ako fakľa, nájdeme v hudobnom priemysle neúrekom a nepochybne mnohí adepti na povestných päť minút slávy ešte čakajú na svoju šancu.
Ťažko si predstaviť väčšiu konkurenciu, ako tú, ktorá panuje v hudobnom priemysle. Talent už dávno nestačí, veľakrát dokonca nie je ani potrebný. Vo svete tajných alchymistických formuliek veľkých hudobných vydavateľstiev, ktoré ovládajú know-how ako upliesť bič z čohokoľvek, už platia celkom iné zákonitosti, ako kedysi. Fyzické nedokonalosti sa dajú zakryť vďaka zástupom profesionálnych maskérov, a s tými trvácnejšími si zasa poradia šikovní foto editori. O texty sa postará profesionálny textár, ktorý ich na počkanie vychrlí stovky ako cez kopirák, lebo pozná tie správne postupy. Úloha interpreta sa tak často redukuje do polohy akéhosi prívesku, ktorý konečnému produktu len dodá tvár a pozlátko. Veď napokon aj o dokonalý zvuk sa postarajú štúdioví hudobníci a profesionálni zvukári, ktorí vďaka autotune či iným pomôckam dokážu napraviť aj nie príliš uchu lahodiace hlasy nových adeptov pop priemyslu. Keď sa potom do hry vložia ľudia, ktorí oplývajú umeleckým cítením – choreografi a režiséri videoklipov, produkt konečne nadobúda finálne kontúry. Hitparády traste sa!
Jediné bliknutie
Vydavateľstvá disponujú špecialistami, ktorí majú jedinú úlohu: sledovať trendy, aby ich včas zachytili, získali oproti konkurencii náskok a nasadli na novú vlnu. Občas sa však aj najskúsenejším veteránom stane, že sa „seknú“ a dôveru vložia do muzikantov, ktorých hviezda zhasne skôr, ako vôbec stihne zažiariť. Mnohé však aspoň zabliknú. Fenomén tzv. one hit wonders predstavuje osobitnú kapitolu v hudobnom priemysle. Termín „one hit wonder“ ako prvý použil žurnalista Wayne Jancik, ktorý v roku 1997 vo svojej knihe „The Billboard Book of One-Hit Wonders“ zmapoval obdobie od rockandrollovej éry v 50. rokoch až po rok 1992, pričom za kritérium si zvolil jediný hit v TOP 40. Odvtedy sa tento pojem udomácnil pre interpretov, ktorí buď zažiarili s jediným hitom, alebo aj napriek viacerým hitom sa najviac preslávili jedinou trademarkovou skladbou.
Hymna z ringu
Ukážkový príklad jednohitového zázraku predstavuje formácia Survivor. Názov sotva niečo napovie, postačí však kratučký úryvok úvodného gitarového riffu a poslucháč si okamžite zvizualizuje boxujúceho Rockyho, tvrdo sa pripravujúceho na ďalšieho zo svojich rivalov v ringu. Áno, práve táto skupina má na svedomí slávnu skladbu „Eye of the Tiger“, nezabudnuteľne spätú s legendárnou filmovou sériou Sylvestera Stalloneho, a to napriek faktu, že v skutočnosti sa skladba objavila iba v jedinom diele Rocky III (1982), v ktorom si Rocky zmeral sily s búrlivákom Clubberom Langom v podaní Mr. T. Málokto vie, že Stallone, ktorý film režíroval a napísal k nemu aj scenár, pôvodne oslovil so žiadosťou o možnosť použiť skladbu „Another One Bites the Dust“ anglický Queen. Ten však ponuku rezolútne odmietol, a herec oslovil Survivor, aby „ušili“ skladbu na mieru pre potreby filmu. Skladba, ktorú zložili gitarista Frankie Sullivan a klávesák Jim Peterik, vošla do dejín, film dopĺňala znamenite a získala ohromnú hranosť na MTV i v rozhlase. Na šesť týždňov ovládla hitparádu Billboard, pričom sa stala druhou najúspešnejšou skladbou roka. Hard-rockovej formácii dokonca vyniesla cenu Grammy v rockovej kategórii, ušla sa jej aj nominácia na Oscara v kategórii najlepšia hudba. Nedá sa povedať, že by táto chicagská formácia nebola schopná vyprodukovať ďalšie skladby s hitovým potenciálom, práve naopak, v hitparáde Billboard sa umiestnilo aj niekoľko ďalších skladieb z ich repertoáru, spravidla však hneď vzápätí upadli do zabudnutia. Keď sa neskôr personálne zloženie kapely niekoľkokrát menilo, napätie medzi hudobníkmi narastalo a po albume „Too Hot to Sleep“ (1988), ktorý sa sotva dostal do TOP 200, sa kapela rozpadla.
Vírus Cyrus
Medzi stálice súčasnej popovej scény patrí Miley Cyrus, ktorá sa drží na vrchole prakticky od čias detskej hviezdičky – protagonistky Hannah Montana. Okrem jej skalných fanúšikov však málokto vie, že i jej otec bol kedysi hudobnou hviezdou, hoci na výslní sa dlho neohrial. Billy Ray Cyrus síce od roku 1992 vydal šesť štúdiových albumov a 44 singlov, avšak latku, ktorú nastavil svojím prvým singlom „Achy Breaky Heart“, už nikdy neprekonal. Vďaka nemu vystrelil ako raketa na prvé priečky svetových hitparád, nakrátko sa stal miláčikom ženského publika a klip s neodmysliteľným dobovým mulletom speváka (účes typický pre 80. a 90. roky: vpredu krátke, vzadu dlhé vlasy) a kovbojským tančekom vyvolal celosvetové šialenstvo. Singel si zaknihoval trojplatinový štatút v Austrálii ako historicky prvý vôbec, nemenej úspešne si počínal aj doma v USA, kde rodák z Kentucky na istý čas ovládol popový éter i rádiá a televízie špecializované na country. Jeho neskoršie počiny však upadli do zabudnutia a v pamäti ostala jedine jeho prvotina, ktorá však s odstupom času získala viacero nelichotivých prívlastkov. Poniektorí neznesiteľne chytľavú skladbu zaradili dokonca medzi najhoršie skladby v histórii a televízna stanica VH1 sa rozhodla, že Cyrus je natoľko zlý, že ani v tabuľke najhorších nemôže byť prvý – zaradila ho na 2. miesto za „We Built this City“ od formácie Starship. Cyrus však nemusí zúfať, čitatelia Chicago Tribune či Sydney Morning Herald ako aj redakcia The Independent on Sunday sa jednomyseľne zhodli a skladbu zaradili na samotný vrchol v rebríčku najhorších skladieb roku 1992, 90. rokov, resp. v celej histórii.
Ikona 90. rokov
Podobnú kariéru zažila aj americká skupina 4 Non Blondes s jediným rozdielom – v ich prípade prvý singel „Dear Mr. President“ zostal prakticky bez povšimnutia, až s druhým „What‘s Up“ vystrelili na vrchol hitparád. Chytľavá, jemne melancholická skladba skupinu preslávila zo dňa na deň a partička kalifornských flákačov, ktorú ťahala talentovaná Linda Perry, sa zrazu ocitla na čele predajnosti singlov mnohých európskych krajín, ba razantne prenikla aj na britský (2. miesto) či austrálsky (2. miesto) trh.
Doma v USA sa jej tiež ušlo solídne 14. miesto. Avšak kapela, ktorá od svojho zrodu (1989) čakala na prelom tri roky, prienik medzi elitu neustála. Problémy sprevádzali už nahrávanie albumu „Bigger, Better, Faster, More!“ (1992), keď bubeníčku Wandu Day zvyšok kapely vyhodil, porúčať sa navyše musela aj gitaristka Shaunna Hall, keďže jej výkony produkčnému tímu pílili uši. S produkciou skladby zasa na oplátku nebola spokojná speváčka Perry, ktorá s odstupom času v rozhovore pre Rolling Stone prezradila, že sa s ňou nezmierila dodnes. Turbulencie v kapele pretrvali aj potom, ako humbug okolo megahitu utíchol: čoraz viac začínalo byť jasné, že sa talentovaná Linda Perry vydá na sólovú dráhu. Tak sa napokon aj stalo a kapela sa rozpadla. Ani ex-líderka však nebodovala tak, ako si predsavzala, no napokon aspoň zužitkovala svoje textárske zručnosti, keď sa podpísala pod úspech nejednej úspešnejšej speváčky (Christina Aguilera, Alicia Keys, Pink, Gwen Stefani, Courtney Love, Kelly Osbourne). Jej bývalé kolegyne a kolegovia z kapely rýchlo upadli do zabudnutia a bývalá bubeníčka Day dopadla najhoršie: zomrela následkom predávkovania drogami (1997). Skladba s nezabudnuteľnými refrénom a jemne nelogickým názvom (výraz „What‘s Up“ sa v texte vôbec nevyskytuje) však ostala večne živá, dodnes platí za jednu z najcharakteristickejších melódií 90. rokov. Skladba sa stále teší veľkej obľube aj zo strany kolegýň z fachu, v uplynulých rokoch ju prespievali Lady Gaga aj Pink.
Klasika eurodance
Medzi najväčšie hity 90. rokov možno zaradiť aj tanečnú klasiku od Haddawaya „What is Love“ (1993), jeden z najcharakteristickejších songov žánru eurodance, ktorý počas tejto dekády ovládol európske kluby a diskotéky. Nestor Alexander Haddaway sa narodil v Port of Spain (Trinidad a Tobago), od deviatich rokov však vyrastal v USA, kde prvýkrát 
pričuchol k hudbe. Sprvoti ho opantala trúbka v podaní Louisa Armstronga, avšak keď sa v 22 rokoch presunul do Nemecka, jeho hudobná dráha nadobudla odlišné smerovanie. Spočiatku sa pretĺkal po baroch, až napokon zakotvil v Coconut Records. Tí si v čase nástupu dancefloorového šialenstva mohli spokojne mädliť ruky – z „What is Love“ sa stal absolútny megahit. Pokiaľ by sme sa mali striktne pridržiavať kritérií na určovanie one hit wonders, ktoré definoval hudobný novinár Jancik, zrejme by sa Haddawayovi nominácia do tohto zoznamu neušla, keďže po premiérovom singli vydal v rýchlom slede ešte niekoľko ďalších singlov, ktoré sa umiestnili v hitparádach, jeho trajektória však smerovala dole… Ako jediný zo série singlov z prvého albumu s „nápaditým“ názvom „The Album“ totiž utkvel v pamäti iba „What is Love“, aj to vďaka niekoľkým neskorším resuscitáciám – z nich medzi najznámejšie patria zaradenie na soundtrack komédie „Noc v Roxbury“ s Willom Ferellom a Chrisom Kattanom v hlavných úlohách, parodizujúcej klubovú scénu 90. rokov, či vysamplovanie Eminemom v skladbe „No Love“ z jeho megaúspešného albumu „Recovery“ (2010). Čo porába Haddaway v súčasnosti? Po niekoľkých márnych pokusoch o oživenie zašlej slávy to, zdá sa, „zabalil“ a podľa dostupných zdrojov sa usadil v rakúskom Kitzbüheli.
Tomáš Bóka
foto SITA, archív
Celý článok si prečítate v októbrovom čísle GOLDMAN (2016)