Svetu môžete dať skvelé filmy, ohúriť ho leteckými rekordmi, postaviť najväčšie lietadlo či založiť jeden z najväčších medicínskych inštitútov… no stačí, aby ste niekoľko mesiacov vegetovali nahý v uzavretej miestnosti a živili sa výlučne zmrzlinou – a svet si o vás zapamätá iba toto.
Reč je o jednom z najbohatších ľudí sveta prvej polovice 20. storočia. Howard Hughes však v pamäti ľudstva predsa len neostal zapísaný iba ako americký blázon No.1. V jeho živote tých „naj“ bolo omnoho viac. Mal síce svoje bizarné muchy, ale popritom sa mu nejakým spôsobom stále darilo viesť svoje letecké spoločnosti, nakrúcať snímky hodné Oscara a aj sa dvakrát oženiť. Jeho život miliardára však sprevádzala chorobná hrôza z baktérií a neustále bolesti po ťažkej leteckej nehode, pri ktorej takmer prišiel o život.
Každé ráno rybí tuk
Doktor Oscar Norsworthy zažil 24. decembra 1905 jeden z najťažších pôrodov vo svojej praxi. Allene Gano Hughes sa už deväť hodín trápila v bolestiach, niekoľkokrát stratila vedomie a prišla o množstvo krvi. Jej manžel Howard nepokojne prechádzal po chodbe, vedomý si vážnosti komplikácií. Jeho žena mohla zomrieť. Pre dieťa, po ktorom tak zúfalo túžila. Keď sa privolaným odborníkom podarilo zastaviť krvácanie a dieťa sa konečne prišlo na svet, verdikt lekára znel: táto žena už nemôže riskovať ďalšie tehotenstvo. Malý Howard Hughes sa tak mal stať jedináčikom. Hughesovci bývali v malom domčeku v Houstone, obkolesení bankami, hotelmi a usadlosťami naftových zbohatlíkov a Howard senior dúfal, že sa medzi nich zaradí aj on. S každou ďalšou navŕtanou jamou čakal, že konečne natrafí na čierne zlato. Podarilo sa mu to až o štyri roky neskôr, keď získal patent na špeciálny vrták, ktorý pri ťažbe nafty spôsobil senzáciu a z Hughesa urobil boháča. Kým so svojím patentom cestoval po Amerike, jeho manželka nachádzala zmysel života v malom Sonnym, ako ho volala. Chlapec odmalička spával s matkou – totiž prehnane vystrašená aj z najmenšieho náznaku choroby ho chcela mať stále na očiach. Stačilo, aby Howard kýchol a už volala domov armádu lekárov.
Každé ráno a večer postavila chlapca do vane a starostlivo ho kontrolovala: zuby, uši, lakte, kolená, genitálie. Vždy prezrela obsah toalety a až potom mohol syn spláchnuť. Dohliadala, aby každé ráno užil rybí tuk, ruský minerálny olej a každý večer horkú soľ. Denne ho umývala lúhovým mydlom a prízvukovala, aké nebezpečné sú baktérie, ktoré striehnu všade navôkol. Pre tento ťažký nezdravý vzťah by dnes psychológovia stanovili jednoznačnú diagnózu: emocionálny incest. Ako veľmi tým ovplyvní chlapcov život, Allene vôbec netušila. Navyše, malý Howard bol v zásade celkom normálne dieťa, nemal síce veľa priateľov, ale ohromne rád sa ako správny chlapec vŕtal vo všetkom technickom. V jedenástich si v Houstone zostrojil prvý bezdrôtový vysielací set a komunikoval s loďami v Mexickom zálive – morzeovku sa naučil za jedinú noc. Otec mu za domom postavil dielňu, a tam trávil celé týždne, zabávajúc sa so svojimi objavmi. Keď mal dvanásť, vyrobil si motorizovaný bicykel, v dome spojazdnil domáci telefón a seba a Dudleyho „spojil“ telegrafom. „Bola to jeho veľká vášeň, hoci na druhej strane ho to vzďaľovalo od rovesníkov,“ hovoril o Howardovi Dudley Sharp, jeho jediný dlhoročný kamarát.
Hysterická paralýza
Matka jeho záľubu ticho tolerovala, či skôr trpela. Pred očami sa jej zjavovali mračná vírusov, ktoré v dielni mohli jej dieťa kedykoľvek drapnúť do pazúrov, a tak vo svojej starostlivosti ani náhodou nepoľavovala. Ich nepretržitý zväzok sa prvýkrát narušil v roku 1916, keď jedenásťročný Howard zatúžil po prázdninách v chlapčenskom tábore. Prvýkrát v živote sa opálil a zmocnel, naučil sa vykresať oheň, nocoval pri jazere a exceloval v rozpoznávaní vtáčieho spevu. Allene ale táborovému dobrodružstvu urobila krátky koniec, keď ho napriek protestom vedúceho tábora zobrala preč s vysvetlením, že ho len tak-tak zachránila zo semenišťa vírusov. A potom nahnevanému synovi názorne nakreslila, aké fyzické útrapy ho čakajú, ak dostane obrnu. Howard so svojou fotografickou pamäťou si zapamätal každý detail a niesol si ho so sebou do konca života. Napriek nepriateľským baktériám však napokon bez ujmy prežil svoje rané detstvo a v trinástich už bol z neho vysoký štíhly junák so širokými ramenami. Chytilo ho plávanie, potápanie, jazda na koni. Evidentne mu však chýbal otec. „Osamelý čarodejník“, ako ho prezývali spolužiaci, zle znášal, že otec sa doma takmer nevyskytuje, čo vyústilo do nečakanej drámy. V apríli 1920 sa stal svedkom prudkého telefonátu medzi mamou a otcom: Allene chcela, aby sa Howard senior konečne vrátil domov z ciest. Na druhý deň ráno sa Howard junior neukázal na raňajkách. Ostal bezvládne ležať v posteli, nedokázal sa postaviť na nohy a nemal ďaleko k panike. U Hughesovcov sa utáboril špecialista Dr. Chickering a podrobil dieťa sérii vyšetrení. Niečo však nebolo s kostolným poriadkom: chlapec nemal horúčku, opuchy, nič abnormálne v krvi… len nedokázal chodiť. Pre povolaného špecialistu to bolo hádam najzáhadnejšie ochorenie, aké dovtedy videl. Trvalo dlhé týždne, rodičia pre Howarda zaobstarali kolieskové kreslo, odviezli ho do Michiganu na intenzívnu terapiu a čakali na zázrak. Ten sa stal, keď dr. Chickering toho jedného pekného dňa mal dosť a z mosta doprosta vyhlásil, že chlapec má „hysterickú paralýzu“. Howard sa razom uzdravil, pričom netajil radosť, že obaja rodičia tak dlho pri ňom zotrvali. Otec pochopil, že pre chlapca sa čudná choroba stala iba nástrojom manipulácie, aby ho prinútil prísť domov. A pochopil konečne aj to, že chorobná upätosť Allene robí synovi problémy a poslal ho do súkromnej školy v Kalifornii.
Predčasne dospelý
Vianoce 1921 zastihli rodinku v nezvyčajnej harmónii: otec a mama mali po takmer dvadsaťročnom manželstve čosi ako druhé medové týždne. Ich opätovné zblíženie bolo také čarovné, že o tom Howard senior neskôr povedal: „Boli sme takí šťastní, že som sa nevedel prestať usmievať.“ Láskyplné Vianoce neostali bez následkov: Allene otehotnela. Nanešťastie musela podstúpiť operáciu a po podaní narkózy sa jej zastavilo srdce. Zomrela ako 39-ročná. Howard sa svojej veľkej láske, Katherine Hepburn, po rokoch priznal, že zo smrti matky sa nikdy nespamätal, hoci v danom období to dôkladne maskoval. Jeden z jeho priateľov, ktorý ho hneď po pohrebe navštívil, si spomínal, že sa celý čas v Howardovej izbe zabávali ladením rádiovej vysielačky a Howard na kamarátove vyjadrenie ľútosti nad stratou mamy bez mihnutia oka odpovedal: „Keď otočíš ten gombík, ozve sa Cleveland.“
Sedemnásťročný Howard sa vrhol do víru života. Škola bola druhoradá, radšej si užíval golf a zábavu. Mal veľa peňazí, otec dokonca šokoval houstonskú spoločnosť, keď synovi zvýšil vreckové z päťtisíc dolárov mesačne na päťtisíc týždenne. Howard senior však nedokázal naďalej bývať vo svojom dome, a tak po zvyšok života bol jeho adresou apartmán v hoteli Rice. To však netrvalo dlho: 14. januára 1924 na stretnutí s naftármi zrazu spadol na zem a vo veku 44 rokov na mieste zomrel na masívny infarkt. Podľa poslednej vôle sa mal mladý Howard stať vlastníkom 75 % majetku, zvyšná štvrtina pripadla príbuzným. Howard sa tak v osemnástich rokoch stal dedičom – nie však úplným, čo mu poriadne ležalo v žalúdku. Chcel ostatných dedičov vyplatiť, čo však bol problém, keďže nedovŕšil 21 rokov. Zdanlivo neriešiteľnú situáciu rozlúskol právnik jeho otca, ktorý v texaskom občianskom práve našiel mimoriadne nariadenie. To dovoľovalo uznať človeka za plnoletého, ak presvedčí súd, že svoje záležitosti dokáže riadiť ako dospelý. Howard rozpútal boj za svoju plnoprávnosť pod vedením sudcu, ktorý mu kládol množstvo otázok o naftovom priemysle a nových technológiách. „Nebola otázka, ktorú by nevedel zodpovedať,“ vyhlásil sudca. Howard sa tak v predstihu stal dospelým a vyplatil zvyšok rodiny.
Bezuzdné míňanie
Tri veci, ktoré chcem dosiahnuť: 1. byť najlepším golfovým hráčom, 2. byť najlepším pilotom, 3. byť najslávnejším filmovým producentom – tieto ciele si stanovil ako devätnásťročný. Ohromne ho to ťahalo do Hollywoodu. Odišiel tam v lete 1925 už ako ženatý – Ellou Rice, príslušníčkou houstonskej smotánky, sa zosobášil, lebo pre muža v jeho postavení sa patrilo byť ženatý – a všade rozprával, ako má v pláne stať sa veľkým filmárom. Okrem ženy si zadovážil aj výkonného asistenta, 36-ročného účtovníka Noaha Dietricha. Vtedy ešte netušil, že sa stane aj Howardovým otcom, matkou, najbližším dôverníkom a že toto puto pretrvá štyri dekády. Dietrich bol počas prvých dvoch rokov na nervy zo šéfovho bezuzdného míňania: 100.000 dolárov za vozový park, 4 milióny utopené v zlých investíciách, 20.000 za šaty, kožušiny a šperky pre filmové hviezdičky, 20.000 na zábavu, 550.000 na skonštruovanie parou poháňaného cestného vozidla. Howard si nikdy nekúpil len jeden pár topánok, keď ich mohol mať desať, luxusné hodinky kupoval ako na bežiacom páse a počas jediného popoludnia sa dokázal zásobiť dvadsiatimi ručne šitými oblekmi. Dietrichovi neraz vyrazil dych svojimi požiadavkami: „Nestačilo mu, že telegraf je v hotelovej chodbe na prízemí. Povedal mi: chcem o štvrtej ráno sedieť na posteli, čítať o najnovších pohyboch na burze a nakupovať, kým to urobí ktokoľvek iný v meste,“ zaspomínal si neskôr. Tento špás stál Howarda ďalších 25.000 dolárov.
V Hollywoode sa mladý boháč cítil ako ryba vo vode. Keď Ellu pod zámienkou hľadania bývania poslal k rodičom späť do Houstonu, bleskovo sa učil, ako sa má chovať správny hollywoodsky playboy. A predovšetkým sa sústredil na svoje ciele. Začal brať denné lekcie golfu a financoval svoj prvý film. Jeho eufória však spľasla veľmi rýchlo: film bol vďaka nemožnej réžii Ralpha Gravesa katastrofa a Howard ho pri skúšobnej projekcii prikázal spáliť a nikdy viac nespomínať. Bol síce o 80.000 dolárov chudobnejší, ale bohatší o cenné skúsenosti z nakrúcania. O krátky čas sa priplietol k ďalšiemu filmu, Two Arabian Knights, ktorý opäť financoval a detailne sledoval. „Sedával v rohu a neustále si čosi značil do malého bloku. Každý deň mal na sebe nové šaty, ktoré pôsobili, akoby ich práve vytiahol zo škatule. Keď sme počas prestávok žartovali, sledoval nás a vyzeral, že sa bojí zasmiať,“ opísala svoj dojem herečka Mary Astor. Neskôr však Howard už mal dôvod na úsmev a predovšetkým režisér filmu Lewis Milestone, ktorý za réžiu získal v roku 1928 Oscara.
Šialenstvo
Nadšený Howard okamžite začal uvažovať o ďalšom filmovom diele. Nápad prišiel veľmi rýchlo: po zhliadnutí snímky Wings o pilotoch počas 1. svetovej vojny, ktorá sa stala prvým, Oscarom oceneným filmom v histórii, sa so svojím typickým velikášstvom rozhodol, že Wings sú iba slabý odvar toho, čo divákom ponúkne on. Nemal síce scenár, lietadlá, hercov, skrátka nič, mal však kopec peňazí a času, aby sa zahrabal do kníh, fotografií a kotúčov filmových žurnálov z leteckých vojnových bitiek. Čoskoro vyhlásil, že plánuje maximálne výpravný film, pri ktorom použije najmenej dva milióny vlastných peňazí a ktorý nakrúti bez podpory veľkého filmového štúdia. Hollywoodski bossovia sa smiali – také niečo sa v ich chápaní rovnalo producentskej samovražde. Howard začal bez oddychu zhromažďovať všetko potrebné: pilotov, mechanikov, 40 lietadiel z USA, Francúzska, Nemecka a Británie. Kým jeho agenti prehľadávali staré hangáre, on dňom i nocou vymýšľal scény leteckých bitiek, aké filmové plátno ešte nezažilo. Dietrich bol na pokraji infarktu. Howard od neho každú chvíľu pýtal sem 100.000, tam pol milióna dolárov (len scéna padajúcej horiacej vzducholode vyšla na 460.000) a chudákovi Noahovi neostávalo iné, len plieniť finančné zásoby naftárskej Tool Company. Výkonní manažéri boli od zúrivosti zelení, celý ich zisk sa strácal v hlbinách Hughesovho „úletu“. „Sú to predsa moje peniaze, či nie?“ reagoval nevzrušene. Režisérom sa stal skúsený Marshall Neilan, ktorému nijako zvlášť neprekážala producentova prítomnosť na nakrúcaní. No keď mu Howard po pár dňoch začal stávať za chrbtom s ustavičnými pripomienkami, bez veľkých slov odkráčal z nakrúcania. A Howard zasa bez zbytočného otáľania angažoval režiséra číslo dva, niekdajšieho leteckého redaktora Luthera Reeda. Ten kibicovanie vydržal len o málo dlhšie ako jeho predchodca, až sa raz neudržal a vykríkol: „Keď to tak dobre viete, prečo si to nerežírujete sám?“ Howardovi sa to pár sekúnd ukladalo v hlave, až prikývol: „V poriadku, budem.“ Najbližšie tri roky ho rozsiahla filmová sága úplne posadla. Po pilotoch žiadal krkolomné kúsky (traja z nich počas nakrúcania tragicky zahynuli), niekoľko mesiacov trpezlivo čakal na mračná na oblohe, ktoré by dali vyniknúť rýchlosti lietadiel a počas postprodukcie takmer nespal, lebo si všetko strihal sám. A ako absolútne šialenstvo sa javilo jeho rozhodnutie, že celý film treba kompletne nakrútiť odznova – šlo totiž o nemú snímku a keď Howard zistil, že ľudia bažia po čerstvej novinke – zvuku, neváhal celé filmovanie podstúpiť odznova. 30.júna 1930 pred hollywoodskym Chinese Theather vypuklo šialenstvo. Na ulici sa tlačilo 500.000 ľudí, v kolóne sa slimačím tempom plazilo 45.000 áut a 350 policajtov nevedelo, kde im hlava stojí. To všetko kvôli premiére „najdrahšieho filmu všetkých čias“. Pekelní anjeli sa po troch rokoch dopracovali k finálnej podobe a neuveriteľnému 3,8 miliónovému rozpočtu. Zatiaľ čo nad divadlom prelietala eskadra lietadiel a nechávala na oblohe farebné pásy, Hughes sa v limuzíne viezol celkom potichu. „Povedal mi, že ak film prepadne, vyletí so svojím lietadlom tak vysoko, ako to pôjde a potom to zapichne do oceánu,“ komentoval Noah atmosféru rozhodujúca večera. Po troch hodinách celé divadlo stálo a tlieskalo. Kritici sa predháňali vo chválospevoch, film zaznamenal famózny úspech. Podľa filmového historika Kevina Brownlowa Pekelní anjeli ostávajú dodnes neprekonateľní s „najefektnejšími leteckými scénami, aké kedy boli nakrútené“. A všetci boli unesení z novej sexbomby Jean Harlow, ktorá očarúvala úspornými šatami a žiarivými blond vlasmi (Howardov osobný publicista Lincoln Quarberg na premiére prvýkrát vyslovil označenie „platinová blondína“ a neskôr sa aj všeobecne ujal). Hoci film vytvoril viac ako miliónovú sekeru, pre neho bolo dôležité iba jedno: dostal sa do prvej ligy producentov na začiatku éry zvukových filmov.
Filmová hviezda a milionár
Keď Ellu prvýkrát poslal k rodičom do Houstonu, vydržala bez neho tri týždne. Potom mu začala posielať telegramy, niekedy aj tri denne, a tak po niekoľkých mesiacoch stratil Howard nervy a „dovolil“ jej vrátiť sa k nemu. Pre neho to však bolo čosi, ako by mu z Houstonu poslali kus nábytku. Ella upadala do čoraz väčšieho zúfalstva. Táto krehká, nie veľmi asertívna žena v manželstve iba trpela. „Elle bola rozkošná, kultivovaná osoba, ale vyvíjala na neho nátlak a to on neznášal,“ zhodnotil neradostné, sotva štvorročné manželstvo Dietrich. Pár sa rozviedol v roku 1929. To už mal Howard vo výhľade „americkú krásku“, ako prezývali filmovú hviezdu Billie Dove. Ako vychýrený sukničkár a urastený fešák nemal problém ju uloviť, avšak Billie bola vydatá. Jej manžel a manažér zároveň Irvin Willat sa zo straty manželky rozhodol vytrieskať maximum – bol ochotný pristúpiť na rozvod iba za „ušlý zisk“, keďže zároveň mal prísť aj o dobre zarábajúcu herečku. Howard mu na druhý deň ráno doručil požadovaných 325.000 dolárov. Túžil mať Billie voľnú čo najskôr. Zistil, že ak by mala trvalý pobyt v Nevade, rozvod by sa udial omnoho rýchlejšie, a tak podnikol šokujúci manéver: v jedno ráno jej telefonicky nakázal, aby sa nenalíčila, neučesala a obliekla si najobyčajnejšie šaty, aké nájde. Keď po ňu prišiel s limuzínou, našla v nej chlapíka v montérkach, bagandžiach a klobúku. Filmová hviezda a milionár nasadli na obyčajný autobus, ktorým sa dohrkotali do malej farmárskej komunity v Nevade a tu Howard ukázal Billie jej novú rezidenciu: malú jednoizbovú búdu. Dva týždne sa slávna dvojica v prevlečení tvárila ako brat a sestra, pričom „brat“ otročil na poliach a „sestra“ sa od miestnej farmárky učila domáce práce. Právnici však prišli s oznámením, že nevadská búda sa po právnej stránke nedá považovať za jej trvalý pobyt, takže sa napokon obaja vrátili do Hollywoodu a absolvovali kalifornský rozvod s novinármi v pätách. Billie po rokoch spomínala, že počas tých dvoch týždňov Howard vyzeral omnoho spokojnejší než ako milionár a filmový producent: „Som si istá, že široko-ďaleko nebolo šťastnejšieho sedliaka ako Howard.“ Ten už neskôr nikdy nič podobné kvôli žene nepodstúpil. Možno preto, že Billie jeho veľké úsilie príliš neocenila: nevydala sa za neho a po troch rokoch ich vzťah bez vysvetlenia ukončila. Howard potom prežil ešte dva vážne vzťahy: s Katherine Hepburn a Avou Gardner a tiež desiatky niekoľkodňových známostí s hollywoodskymi herečkami. Až v roku 1957 sa oženil druhýkrát – s herečkou Jane Peters a toto manželstvo vydržalo štrnásť rokov. Ženou jeho života však pravdepodobne bola Katherine Hepburn – hoci ho opustila kvôli Spencerovi Tracymu, nedal na ňu dopustiť a dokonca bol ochotný od súkromného fotografa odkúpiť všetky fotografie, na ktorých boli Katherine a ženatý katolík Spencer prichytení ako zaľúbenci, len aby Katherine uchránil od škandálu.
Najväčšia vášeň
Čo sa filmov týka, mal ich Howard na konte dvadsaťšesť, aj keď žiadny z nich už nespôsobil takú hystériu ako Pekelní anjeli. Možno preto, že do nich okrem peňazí už nevkladal celé srdce – to začalo čoraz viac biť pre jeho najväčšiu vášeň: lietanie. Prvé lekcie pilotovania začal brať už v roku 1927. Vďaka takmer nevyčerpateľným prostriedkom si mohol dovoliť založiť dve letecké spoločnosti a bavkať sa s lietadielkami. Prekonal niekoľko rýchlostných rekordov a v roku 1938 obletel zemeguľu za 91 hodín (o viac ako štyri hodiny rýchlejšie, ako predchádzajúci rekord). Jeho letecká a konštruktérska sláva prenikla až k americkej armáde, ktorá mu zadala viacero úloh. Prvou bola konštrukcia prieskumného lietadla, ktoré navrhol a sám sa podujal na prieskumný let. Lietadlo XF-11 sa nad Los Angeles vznieslo v krásny júlový deň 1946 a všetko mohlo skončiť ováciami spolupracovníkov, nebyť unikajúceho oleja: lietadlo sa stalo neovládateľným a Howard sa zrútil na Beverly Hills, kde zdemoloval niekoľko domov a z posledných síl sa vyškriabal z horiaceho vraku. Pred smrťou ho zachránil námorný seržant William Durkin, ktorý bol práve vtedy na návšteve u známych a ťažko zraneného Howarda odvliekol do bezpečia. Slávny milionár utrpel popáleniny na 80 % tela, roztrieštil si deväť rebier, nos, bradu, čeľusť, koleno a lakeť, rozdrvil si hrudník, posunul srdce a na tvári si spôsobil 60 tržných rán… No po niekoľkých mesiacoch sa akoby zázrakom postavil na nohy a už o rok si do kokpitu sadol znova. Mal totiž ešte jeden nesplnený sen: uviesť do pohybu lietadlo, z ktorého by Amerike spadla sánka.
Herkules bolo najväčšie lietadlo sveta – vyššie ako päťposchodový dom, vážiace 200 ton a vyrobené prakticky zbytočne. Objednávku na takýto neuveriteľný kolos dostal Howard ešte počas 2. svetovej vojny, kedy americká armáda potrebovala obrovské prepravné lietadlo, v ktorom by sa dali prevážať nielen vojaci, ale aj tanky a tony nákladu. Keďže však malo byť postavené bez strategických kovových surovín, dal ho zostrojiť z brezového a smrekového dreva. Konštrukcia pohltila milióny a pol roka pred dokončením armáda nečakane oznámila, že lietadlo týchto rozmerov už nepotrebuje. Písal sa rok 1946, vojna skončila. Howard však svojho obra predsa dokončil a 2. novembra 1947 mu chcel dopriať aspoň jediný spanilý let – pred zrakmi tisícov divákov sa na 60 sekúnd vzniesol do vzduchu. Celý humbug okolo armáde „nedodaného“ XF-11 a Herculesa viedol až k ostro sledovanému vyšetrovaniu v senáte, kde senátor Owen Brewster obvinil Hughesa zo sprenevery armádnych peňazí – podľa neho ich namiesto zostrojenia lietadiel oplieskal na „ženské a zábavu“. Proces nakoniec ukončil Howard, keď vstal zo stoličky a odkráčal, pretože už nemal čas ani náladu „na takéto sprostosti“.
Miliardy baktérií
Najväčší letec, najlepší golfista, najuznávanejší filmový producent… Až na golf sa mu všetky predstavy vyplnili. Určite sa však nechcel stať najväčším čudákom Ameriky. A predsa. Vždy sa správal extravagantne, no od polovice 40. rokov sa jeho výstredný „prejav“ ešte viac zdynamizoval. Keď sa nakrúcal film Utečenec s Jane Russel, nesmierne ho dráždila jedna z jej blúzok. Tvrdil, že látka je zle zošitá a šev na hrudi vytvára dojem, akoby mala na každom prsníku dve bradavky. Napísal preto štábu detailne vypracované pokyny, ako tento problém vyriešiť. Každá špinka na golieri niekoho iného ho dokázala celkom vyviesť z konceptu. V decembri 1947 svojim asistentom oznámil, že si chce premietať filmy v štúdiu v blízkosti svojho domu. Premietanie sa natiahlo na štyri mesiace a počas nich nevyšiel von, živil sa mliekom a čokoládovými tyčinkami a svoje potreby vykonával do prázdnych nádobiek. Väčšinu času strávil nahý, obklopený štósmi papierových utierok, ktoré neustále prestavoval. Na každom kroku tušil miliardy baktérií, ktoré ho privádzali do zúfalstva. S asistentmi komunikoval cez dvere a keď na jar 1948 konečne vyliezol, objavil sa pred nimi smradľavý pustovník s dlhými neumytými vlasmi a niekoľkocentimetrovými nechtami… Aký paradox v súvislosti s jeho hrôzou zo špiny navôkol.
Bizarným manierom celkom prepadol v posledných desiatich rokoch svojho života, keď sa sťahoval z hotela do hotela od Kanady cez USA, Mexiko, Bahamy až po Nikaraguu. Vždy si prenajal niekoľko izieb pre seba a spolupracovníkov a veľmi často aj tu sedával nahý s hotelovými servítkami, prehodenými cez rozkrok. Keď ho v roku 1966 chceli z hotela Desert Inn po niekoľkých týždňoch pobytu slušne vypoklonkovať, radšej celý hotel na mieste kúpil, aby sa vyhol konfliktu s majiteľmi. Odkúpil dokonca aj kasíno oproti hotelu, pretože neónový nápis, čo mu svietil priamo do okien, ho každú noc rušil zo spánku. A samostatnú kapitolu predstavovalo jedlo. Podľa priateľov bol posadnutý hráškom, ktorý si triedil na tanieri podľa veľkosti, pomaranče mu museli odšťavovať v sterilných rukaviciach, sendviče krájať do perfektných trojuholníkov a mlieko nalievať v 45-stupňovom uhle. Keď mal raz „zmrzlinové obdobie“, dostal neodolateľnú chuť na banánovú zmrzlinu Banana Ripple. Firma však medzitým túto príchuť prestala vyrábať, a tak Howardovi zamestnanci vykúpili všetky posledné zásoby, dvesto galónov. Pár dní po tom, ako zásielka prišla, Howard zahlásil, že z banánovej príchute je „unavený“ a bolo by fajn mať poruke čokoládovú Marshmallow zmrzlinu.
V posledných rokoch ho veľmi trápili bolesti, ktoré mu ostali ako pamiatka na osudovú leteckú haváriu. Kodeín užíval ako iní vitamíny a svoje dávky si pichal sám.
Najhľadanejší kus papiera
Hoci robil všetko, aby sa vyhol vražedným baktériám, smrť si ho predsa len našla. 5. apríla 1976 pristálo v Houstone lietadlo z Mexika, ktoré malo na palube nezvyčajného pasažiera. Vážil iba 41 kíl, bol príšerne zanedbaný… a mŕtvy. FBI musela odobrať odtlačky prstov, aby sa skutočne potvrdilo, že tento vychudnutý spustnutý muž je boháč, letec a producent Howard Hughes. Pitva preukázala ako príčinu smrti zlyhanie obličiek. Pochovali ho v Houstone vedľa rodičov. Hneď po pohrebe potom nastalo horúčkovité pátranie po jeho poslednej vôli. „Je to najhľadanejší kus papiera v Amerike,“ opísali hon na závet jedny noviny. Akoby aj nie, v hre boli miliardy. Do histórie vstúpila jediná nájdená verzia, tzv. Mormónsky závet. Našiel sa z ničoho nič v centrále mormónskej cirkvi v Salt Lake City a určoval pol miliardy rôznym charitatívnym organizáciám a takisto slušné sumy dvom exmanželkám a bratrancovi Williamovi Lummisovi. Popritom sa ale 156 miliónov malo ocitnúť na účte úplne neznámeho majiteľa benzínovej pumpy Melvina Dummara. Tento muž vyrozprával novinárom, ako raz neskoro večer pri diaľnici, 240 km severne od Las Vegas, našiel zmäteného neupraveného muža, ležiaceho vedľa cesty. Muž žiadal o odvoz do Las Vegas a keď ho Dummar doviezol až pred hotel Sands, muž mu prezradil, kto vlastne je. Dummar tvrdil, že po čase sa tento muž objavil na jeho benzínke a nechal mu v obálke zalepenú poslednú vôľu. Krátko nato Hughes zomrel a keďže neistý Dummar nevedel, čo so závetom, nechal ho v kancelárii cirkvi. Rozprávka starej matere však nemala šťastný koniec, teda aspoň pre Dummara: nevadský súd po siedmich mesiacoch vyšetrovania vyhlásil, že Mormónsky závet je podvrh a Hughes zomrel bez poslednej vôle. Jeho dva a polmiliardový majetok sa tak nakoniec rozdelil medzi 22 bratrancov. Howard Hughes zomrel ako sedemdesiatročný.
Ivana Ilgová
foto SITA, archív