Začínala ako tínedžerka s mladíckym pop-punkom a vtedy trendovým emom, vyrástla však na jednu z najoceňovanejších speváčok súčasnosti. Pozornosť si získala ako frontmanka Paramore, výrazne ju zviditeľnili aj viaceré úspešné sólové projekty. Jej tvorba prekypuje hravosťou a živelnosťou, mladším poslucháčom sa triafa do vkusu a i starší pri jej počúvaní razom omladnú.
Hayley Nichole Williams sa narodila 27. decembra 1988 v Meridiane (Mississippi). Mala štrnásť rokov, keď sa jej rodičia rozviedli, následkom čoho ju osud zavial do ospalého mestečka v Tennessee, Franklinu. Na tamojšej strednej škole sa spoznala s bratmi Farrovcami Joshom a Zacom, v hlave ktorých sa už vtedy rodila myšlienka o založení skupiny Paramore. Ďalším členom sa čoskoro stal Jeremy Davis, ktorého Hayley stretla ešte predtým na konkurze do inej skupiny. Chlapčenské osadenstvo nebolo sprvoti naklonené myšlienke mať na čele speváčku, keďže sa však rýchlo spriatelili, stala sa pevnou súčasťou kapely. Hayley, ktorá patrila už v mladom veku medzi ambiciózne a ctižiadostivé dievčatá, tak konečne natrafila na ľudí, zdieľajúcich jej extrémne nadšenie pre hudbu.
Tlaky vydavateľstva
Výstredná rebelka čoskoro upútala pozornosť mecenášov Atlantic Records, ktorí ju angažovali ešte ako pätnásťročnú. V dobe všadeprítomného pop-punkového šialenstva, kedy rebríčkom kraľovala Avril Lavigne alebo Sum 41, v nej videli ďalšiu potenciálnu punkovú princeznú, ktorú by si tínedžeri mohli „vypeckovať“ na domácich víkendových večierkoch za neprítomnosti rodičov. Ona však už v mladom veku akékoľvek náznaky snáh o usmernenie jej energického prístupu k tvorbe a „skultivovanie“ do podoby nového popového produktu rázne zmietla zo stola. Aj napriek snahám vydavateľstva spraviť z nej sólovú interpretku trvala na svojom pôsobení v skupine, pričom sa chcela uistiť, že vydavateľstvo nebude zasahovať do ich alternatívneho smerovania, umožní im preukázať svoju schopnosť kreovať vlastné texty a realizovať vlastné hudobné nápady. Napokon prezidentka Atlantic Records Julie Greenwald „odklepla“ túto možnosť a skupine pridelila špičkový manažérsky tím na čele s ostrieľaným Jeffom Hansonom.
Marketingové šachy
Vydavateľstvo špekulovalo aj naďalej nad spôsobom, ako kapelu čo najviac „speňažiť“. Prišlo teda s nápadom spolupráce s menším rockovým vydavateľstvom Fueled by Ramen, pod hlavičkou ktorého mala kapela vydávať svoje nosiče. Stratégia bola jasná: takýto postup mal čo najviac znásobovať dojem „alternatívnosti“ a „nezávislosti“ kapely v očiach verejnosti. Po niekoľkých skúšobných vystúpeniach bola ruka v rukáve a zrodila sa spolupráca trojuholníka Paramore – Atlantic Records – Fueled by Ramen. Na svetlo sveta sa dostala prvá oficiálna nahrávka „Conspiracy“ a kapela začala pravidelnejšie hrávať po okolí. Na prvé koncerty ich vozili rodičia a pred hudbou mala stále prednosť povinná školská dochádzka. Skupina sa ešte poriadne ani nerozbehla a už ju zasiahla prvá veľká strata – basgitarista Davis oznámil svoj odchod, ktorý ospravedlňoval bližšie nešpecifikovanými osobnými dôvodmi. Kapela na túto tému nahrala skladbu „All We Know“ z debutového albumu „All We Know Is Falling“ (2005). Dokonca aj jeho grafika bola veľavravná – znázorňovala prázdnu pohovku čiastočne zahalenú tieňom vzďaľujúceho sa človeka. Album tak vznikol bez Davisa a pre potreby následného turné skupina angažovala dočasnú náhradu. Po piatich mesiacoch sa však basgitarista nečakane vrátil, čím dokonale zacelil dieru v zostave, ktorú svojím odchodom spôsobil.
Prvé úspechy
Album zaznamenal slušné výsledky, dostal sa do Top 30 v nováčikovskej hitparáde Billboard Heatseekers. Tri následné single ponúkli dynamické gitary a vážnejšie témy, ktoré zarezonovali najmä u mladého publika, ovplyvneného vtedajšou emo vlnou. V krátkom čase došlo k ďalšej personálnej zmene, na poste sprievodného gitaristu vystriedal Jasona Bynuma Hunter Lamb. Nasledujúci rok sa zamerali Hayley a „jej chlapci“ na dôkladné promo prostredníctvom prvej ucelenej koncertnej šnúry. Po prvýkrát mali možnosť vystupovať v úlohe hlavných hviezd, výsledkom boli vypredané koncerty a cena britského časopisu Kerrang! pre najlepších nováčikov na scéne. Okrem toho samotnej Hayley iba o chlp ušiel titul najsexi speváčky roka (predbehla ju iba Amy Lee z Evanescence). I renomovaný časopis NME ocenil ich razantný nástup na hudobnú scénu, zaradil ich do zoznamu interpretov, u ktorých očakáva prienik medzi absolútnu špičku.
Vzbura
Ani pred začiatkom nahrávania ďalšieho albumu sa kapela nevyhla zmene v zostave: Lamb sa v nej dlho neohrial a po uzavretí manželstva so svojou priateľkou oznámil svoje rozhodnutie opustiť rady Paramore. Okolnosti donútili hudobníkov zaimprovizovať pri nahrávaní a Lambovu úlohu dočasne prebral sólový gitarista Josh Farro, ktorý v štúdiu obstaral obe gitarové stopy. Neskôr našli náhradu v osobe starého kamaráta Taylora Yorka, ktorý s kapelou začínal. Neustále personálne zmeny však vyvolali dohady a špekulácie zo strany fanúšikov, v radoch ktorých sa začalo hovoriť o akomsi dusne v kapele. Samotnej novinke „Riot!“ (2007) sa darilo nad očakávanie dobre, okamžite po vydaní sa ocitla v Top 30 amerického i britského rebríčka. Keď sa klip „Crushcrushcrush“ vyhupol medzi najhranejšie hity hudobných staníc, začalo byť jasné, že kapela je jednoducho odsúdená na úspech. Domnienky sa potvrdili na odovzdávaní cien Grammy, kde Paramore získali nomináciu v kategórii nováčika roka – prvé miesto im napokon vyfúkla Amy Winehouse.
Čo sa im nepodarilo na Grammy, dotiahli do víťazného konca u čitateľov časopisu Alternative Press, ktorí ich označili za najlepšieho interpreta roku 2007. Pozvania do rádií i hudobných staníc utešene pribúdali a na akciách organizovaných prestížnou MTV dostávali čoraz väčší priestor. Odborná verejnosť opakovane vyzdvihovala predovšetkým Haylein talent, renomovaný hudobný mesačník Alternative Press dokonca skonštatoval, že už ako tínedžerka oplýva väčšou charizmou ako väčšina starších kolegýň z fachu. Populárny pesničkár a zberateľ prestížnych hudobných ocenení John Mayer ju navyše označil za „veľkú oranžovú nádej“ (s narážkou na jej vtedajšiu farbu vlasov). Samozrejme, aspekt nespútanej rebelky za mikrofónom a s pánskou hudobníckou zostavou za chrbtom priniesol početné prirovnania k Avril Lavigne či Kelly Clarkson. Nebolo však všetko také ružové. Problémy v skupine, ktoré postupne prerástli až do akejsi ponorkovej choroby, naplno prepukli počas európskej vetvy svetového turné. Fanúšikovia sa po zrušení šiestich koncertov oprávnene pýtali, či krízu neinicioval gitarista Josh. Ten sa totiž krátko predtým do médií posťažoval na nerovnomerne rozdelenú pozornosť, ktorej najväčšia časť sa sústredila na frontmanku. Hayley sa na stránke vyjadrila stroho: „Prestávka dá skupine šancu popracovať na problémoch, ktoré sa vyskytli.“ Aj napriek incidentu sa však kompletná zostava čoskoro stretla pri nakrúcaní klipu ku skladbe „That´s What You Get“, čím špekulácie – aspoň na istý čas – utíchli. Zostávajúca časť turné napokon prebehla v súlade s pôvodným harmonogramom, pričom záverečnú fázu zdokumentovalo živé DVD „The Final Riot!“ (2007), ktoré skupine prinieslo zlatú platňu.
V jednom ohni
Kolotoč neprestával a kapela sa takmer bez jedinej chvíľky na vydýchnutie pustila do nahrávania ďalšieho materiálu. Ešte predtým sa však výrazne zviditeľnila singlom „Decode“, ktorý sa stal titulnou skladbou soundtracku ku kasovému trháku „Twilight“ (2008). Skupina vyťažila z obrovskej vlny diváckeho nadšenia platinu a nomináciu na Grammy v kategórii najlepšej skladby zloženej pre film. Začiatkom nasledujúceho roka sa Paramore zavreli do štúdia v Nashville, kde sa zrodil nový album „Brand New Eyes“ (2009). Následne reflektovali na ponuku predskakovať skúsenejším kolegom z No Doubt počas letného severoamerického turné. Niektoré koncerty museli opäť odložiť, tentoraz však z menej bulvárnych dôvodov – pre Hayleine zapálené hrdlo. Turné sa ukázalo ako vysoko úspešné, kapela vypredala londýnsku halu Wembley (vedľa rovnomenného štadióna), absolvovala unplugged koncert pre MTV a na festivaloch vystúpila po boku najžiarivejších hviezd (Green Day, Faith no More, Placebo).
Trajektória skupiny mala výrazne stúpajúcu tendenciu, predovšetkým Hayley sa opakovane ocitala v centre pozornosti médií, fanúšikov i kolegov z hudobného priemyslu. Keď ju rapper B.O.B., ďalšia vychádzajúca hviezda, oslovil s ponukou na spoluprácu, Hayley neodmietla, keďže pripravovaná skladba „Airplanes“ sa jej okamžite zapáčila. Avšak pre maximálnu vyťaženosť (stále prebiehalo jarné turné Paramore) nedošlo ani pri nahrávaní, ani pri nakrúcaní klipu k osobnému stretnutiu oboch interpretov – Hayley poslala svoj príspevok zakaždým až dodatočne. Umelci sa tak prvýkrát paradoxne stretli až na predávaní cien MTV Video Awards čoskoro potom, ako skladba nekompromisne zaplavila éter. Vystrelila na vrchol hitparády vo Veľkej Británii, kým v americkom i celoeurópskom rebríčku jej prvé miesto ušlo len o povestný vlások.
Neskôr vznikla i druhá, rozšírená verzia, s pridanou slohou od legendárneho Eminema. Haylein prvý megahit medzinárodných rozmerov teda prišiel nečakane v kolaborácii s hudobníkmi z úplne iného súdka, avšak práve tento aspekt prispel k vysoko pozitívnym reakciám hudobnej kritiky na progres mladej speváčky, ktorá v plnej miere preukázala svoju univerzálnosť. „Airplanes“ dodnes neupadla do zabudnutia, na svojom spoločnom turné ju oprášili aj Eminem s Rihannou a na koncertoch ju dokonca hrávala aj pop-punková konkurentka Avril Lavigne. Frontmanka Paramore zažívala ambivalentné obdobie – úspech kolaborácie ju na jednej strane katapultoval medzi hudobnú smotánku, na strane druhej však eskalovalo napätie v domovskej kapele, ktorá sa počas vyčerpávajúceho turné začala ponášať na časovanú bombu. Para pod pokrievkou sa dlhodobo nepozorovane hromadila, až napokon v decembri roku 2010 bratia Farrovci, zakladajúci členovia skupiny, oznámili svoje šokujúce rozhodnutie o definitívnom odchode z Paramore.
Tomáš Bóka
foto SITA, archív
Celý článok si prečítate v zimnom dvojčísle GOLDMAN (2015)