Jeho knihy bolia, ale aj taká je daň za silný literárny zážitok. Po prečítaní jeho príbehov čitateľ už nie je tým istým človekom ako predtým. Väčšine jeho fanúšikov tradícia samurajov ani japonský perfekcionizmus nič nehovoria a v Európe je tento majster zádumčivej melanchólie a pocitu osamelosti literárnou ikonou – najmä pre schopnosť podávať príbehy tajomným univerzálnym jazykom najhlbších záchvevov srdca.
V Murakamiho románoch najčastejšie dominujú témy: čudáctvo, strata milovaného človeka a jeho márne hľadanie. „Nechcel som byť spisovateľom, ale stal som sa ním. A teraz mám v mnohých krajinách svojich čitateľov. Považujem to za zázrak. Preto si myslím, že voči tejto schopnosti musím byť veľmi skromný. Som na ňu hrdý a baví ma, a aj keď to znie zvláštne, rešpektujem ju,“ hovorí japonský majster slova, ktorý miluje západnú kultúru a Západ jeho tvorbu zbožňuje. Do japončiny preložil niektoré diela F. S. Fitzgeralda, Johna Irvinga a ďalších. A už niekoľko rokov jeho oddaní čitatelia dúfajú, že sa mu ujde Nobelova cena za literatúru.
Hľadanie príbehov
Japonská kultúra je pre Európanov stále tak trochu opradená tajomnom. Tradícia, ktorá si zakladala na vnútorných cnostiach, vyrovnanosti, emocionálnom chlade však v druhej polovici 20. storočia začala narážať na hranice, ktoré si sama po stáročia budovala. Po 2. svetovej vojne japonská mládež prechádzala duševnou krízou a rozčarovaním – nielen porážka cisárskej armády, ale i perfekcionizmus, dokonalosť a systematickosť v nich prehlboval pocit osamelosti a odcudzenosti.
Šesťdesiate roky sa i v Japonsku niesli v znamení študentských protestov, ktorých vlna sa rozšírila zo Seattlu a v tejto atmosfére dospieval aj Haruki Murakami. Prišiel na svet 12. januára 1949 v Kjóte, poldruha miliónovom meste obklopenom horami, uprostred západnej časti ostrova Honšú. Aj kvôli bohatej histórii a kultúre ho Američania nakoniec vyškrtli zo zoznamu miest, na ktoré počas 2. svetovej vojny plánovali hodiť atómovú bombu.
„Hľadám v sebe svoj príbeh… Ľudia hľadajú v sebe svoje príbehy. Bez príbehov ľudia nevedia žiť svoje životy,“ napísal Murakami, ktorý väčšinu mladosti strávil v kozmopolitnom prístavnom Kóbe. Aký je ten jeho príbeh? Jeho rodičia, učitelia japonskej literatúry, sa s ním presťahovali do Kóbe dva roky po jeho narodení. Bol ich jediné dieťa a knihy mu vypĺňali celé detstvo. Napriek rodnému literárnemu zázemiu i napriek faktu, že jeho dedo bol budhistický mních, veľmi skoro privoňal k západnej hudbe a literatúre. Jeho láska k nejaponským dielam v akomsi vzdore voči prioritám rodičov vtlačila pečať jeho budúcim románom. „Nečítal som japonských autorov, zámerne som sa im vyhýbal, chcel som im uniknúť,“ spomína Haruki. Namiesto toho hltal Franza Kafku, F. M. Dostojevského, Kurta Vonneguta, Charlesa Dickensa či Jacka Kerouaca.
Od roku 1968 na tokijskej univerzite Wasesa študoval divadelnú vedu. Mal dvadsaťdva, keď si zobral za manželku Yoko Takahaši a o dva roky, po skončení štúdia, urobil rozhodnutie, ktoré jeho blízkym vyrazilo dych – nestal sa z neho vzorný pracovník v prosperujúcej firme, ale spolu s Yoko si v Kokubundži otvoril džezovú kaviareň Peter Cat, pomenovanú podľa jeho obľúbeného kocúra. Už ako študent pracoval v predajni s hudobnými nahrávkami a hudbou bola nasiaknutá každá jeho bunka. Neskôr aj každá kniha. Kaviareň prevádzkoval osem rokov, drel od rána do noci, po piatich rokoch splatil dlhy a konečne si mohol trochu vydýchnuť. Mal dvadsaťdeväť, keď napísal prvý román. V roku 1982 kaviareň zatvoril. To už mal na konte zopár kníh i literárnu cenu.
Prevádzkovať bar namiesto toho, aby ste sa stali poctivým úradníkom či manažérom sa v Japonsku zďaleka nestretávalo s takým pochopením ako u nás. Murakami sa zaradil medzi ľudí s pochybnou povesťou. A ešte to jeho vnuknutie… Jedného večera v roku 1979 bol neďaleko svojho baru a „len tak som pozeral baseball, pil pivo a pomyslel som si – ja viem písať“. Z písmen tkať literatúru začal ešte v tú noc. Svoj prvý román Hear the Wind Sing (Počúvaj spev vetrov) písal nasledujúcich šesť mesiacov vždy nadránom v kútoch svojho baru. „Predtým som nepísal nič. Bol som jedným z tých obyčajných ľudí. Utekal som do džezového klubu a vôbec nič som nevytváral.“ Ešteže Murakami poslúchol vnútorný hlas, ktorý ho prinútil ukladať na papier svoje zvláštne poryvy fantázie.
Zakrátko získal literárnu cenu časopisu Gunzó. Potešila aj povzbudila, no Murakami sa nikdy nesnažil zaradiť medzi rešpektovaných japonských autorov. Ako osamelý bežec si razil vlastnú cestu. Nasledoval kratší román Hrací automat (Pinball, 1973) a Hon na ovcu, za ktorú získal ďalšie uznanie – Nomovu literárnu cenu pre začínajúcich autorov (1982). A vyšla aj v zahraničí. Hrdina príbehu, mladý, mestom znudený muž na svojej nezvyčajnej životnej púti za ovcou s hviezdou na chrbte stretne kadekoho, napríklad aj ženu so zvodnými ušami. Keď stretnete tú ovcu, stanete sa všemocným a nesmrteľným, ale zároveň „žiadnemu indivíduu pred tou ovcou nevydržali jeho vlastné hodnoty…“
Prvé dva Murakamiho romány sa dodnes dajú čítať len v japončine, lebo autor odmieta možnosť ich publikovania mimo Japonska. Hon na ovcu bol už iná káva, aj keď bola akýmsi nezávislým pokračovaním Hracieho automatu. Ďalšie ocenenie si pripísal na konto v roku 1985 za knihu Koniec sveta & Hardboiled Wonderland. To už tri roky svoj bar neprevádzkoval a venoval sa výhradne literárnej tvorbe.
Písaniu sa oddal telom i dušou. Zmenil svoj každodenný režim a namiesto ponocovania v bare si hneď od rána zasadol za písací stôl. V roku 1987 vydal román Nórske drevo – jej názov odvodil od známej pesničky Beatles „Norwegian Wood“. Tú pieseň si Naoko, jedna z hlavných postáv, necháva zahrať od svoje spolubývajúcej Reiko v psychiatrickej liečebni. Tak ako v iných Harukiho knihách, ani v tejto nechýba osamelý mužský hrdina, tentoraz študent Tóru Watanabe. Učí sa chápať pocity iného človeka, vyrovnáva sa s dobrovoľným odchodom zo sveta blízkeho priateľa Kizukiho a snaží sa stať oporou pre jeho vnútorne rozbitú priateľku Naoko. Tóru sa pohybuje medzi dvoma ženami, okrem uzavretej Naoko si vytvára vzťah ešte k Midori, spolužiačke z prednášok o dejinách umenia. Z mužských kamarátov ho uchvacuje charizmatický Nagasawa, študent práva na Tokijskej univerzite: „Bol to zlomyseľný naničhodník, ale i ja som občas musel obdivovať jeho láskavosť. Bol to sprosťák najhrubšieho zrna, schopný najväčších veľkodušností. Navonok dokázal strhávať ľudí svojím optimizmom, vo vnútri sa osamelo prepadal do bezbrehej melanchólie. To mi bolo jasné od chvíle, keď som ho videl po prvý raz. Márne som premýšľal, prečo na to nikto z ostatných ešte neprišiel. Ten človek bol sám sebe trestom.“
Murakami sa vďaka Nórskemu drevu, fascinujúcemu, ale netypickému milostnému príbehu, stal hviezdou. V USA počet jeho čitateľov vzrástol na milióny. Publicita mu veľa nehovorila, netúžil stáť na výslní literárneho neba a nechať si pochlebovať. „Nechcel som byť celebrita. Nechcel som byť slávny. Všetci poznali moje meno i to, ako vyzerám. Ale ja som chcel iba písať svoje knižky. Už to však nešlo tak, ako predtým. Päť alebo šesť mesiacov som nedokázal nič napísať… Pred Nórskym drevom som žil pokojný a šťastný život. Po Nórskom dreve som už viac nebol šťastný…“ A tak z Japonska na štyri roky unikol do Grécka a roky 1991 – 1999 prežil v Spojených štátoch. „Spisovatelia sa v Japonsku združujú do literárnej komunity, a preto odtiaľ stále unikám. Povedal by som, že deväťdesiat percent z nich žije v Tokiu. Majú vlastné spoločenstvo a zvyky, čo ich zväzuje, a to považujem za smiešne. Prirodzene ma nemajú radi. A ja nemám rád elitárstvo,“ priznal v jednom rozhovore z roku 1997.
Nemoralizuje, miluje
Niekedy jeho hrdina navonok osamelý nie je. Má rodinu, deti, dobrú prácu. Ale vo svojom vnútri, možno ešte ani sám o tom nevie, má prázdno. Leitotív románu Na juh od hraníc, na západ od slnka (1992) tvorí opäť láska. „A čas je práve jedna z tých vecí, čo späť nevrátiš. Keď raz niečo príde po nejakú hranicu, už sa to potom nedá vrátiť tam, kde to bolo skôr, nemyslíš?“ pýta sa hlavného hrdinu krásna a tajomná Šimamoto, ktorá bola jeho detskou láskou a keď ju po dlhých rokoch (ako ženatý muž a otec dvoch detí) znovu stretáva, prebúdza v ňom tie najhlbšie city.
Príbeh navonok banálneho milostného trojuholníka podáva autor so všetkou svojou literárnou silou a vyrýva tunel k najskrytejším vnútorným pocitom a zápasom. Kto z nás sa nepotrápil s osudovou láskou? A ktorá to vlastne je? Tá, ktorá nikdy nebude celkom naplnená? Nerobí ju osudovou práve jej ne-každodennosť, tajomstvo, únik z reality, zrýchlený tep, sny a strach, že o ňu prídeme? A potom tie chvíle dokonalého naplnenia, harmonickej celistvosti… „Mne samému i môjmu životu niečo veľmi chýba. Ako by som niečo stratil. Niečo vo mne je hladné a vysychá. Je vo mne medzera, ktorú nemôže vyplniť ani žena, ani deti, ale len a len ty, jediná zo všetkých ľudí na celom svete. Keď si so mnou, cítim, ako sa tá medzera celá zapĺňa. A až potom, keď začína byť celá zaplnená, mi pomaly dochádza, ako dlho a ako veľmi som bol hladný a trpel smädom. A k tomu sa už nikdy nechcem vracať,“ priznáva Hadžimo. Lenže prežívanie úspešného biznismena zároveň nastoľuje v čitateľoch otázky, na ktoré nemá spoločnosť jednoznačnú úprimnú odpoveď. Skutočne môžeme neveru v manželstve akceptovať? „Nebudem ti nariaďovať, aby si bol svojej žene za každú cenu verný,“ hovorí Hadžimovi svokor a pokračuje radami: „Nikdy si nezačínaj so ženskou pod tvoju úroveň, ani s hlúpou, ani s takou, ktorá je pre teba až príliš dobrá, lebo od nej sa už nebudeš chcieť vrátiť domov. Nikdy tej ženskej nerozprávaj o svojej rodine a nikdy nesmieš prísť od druhej ženy domov neskôr, než o druhej ráno.“ Lenže jeho zať je v tom až po uši. A v Murakamiho románoch sa nespoliehajte na šťastné konce…
Knihu napísal za hranicami Japonska, rovnako ako román Kronika vtáčika na kľúčik, ktorý spája realistické a fantastické s prvkami násilia. Rodná krajina ho však prinútila k návratu – veľkými tragédiami. Zemetrasenie v Kóbe (17. 01. 1995) zabilo 6.500 ľudí. O dva mesiace neskôr náboženská sekta Aum Shinrikyo (Najvyššia pravda) zaútočila na cestujúcich v tokijskom metre nervovým plynom sarín. S oboma udalosťami sa Murakami vysporiadal aj prostredníctvom kníh After the Quake a Underground.
Monika Klimáčková
foto SITA, archív
Celý článok si prečítate v aprílovom čísle GOLDMAN (2016)