Ed je darca. A je štedrý. Hoci nerozdáva nič, čo by sa dalo previesť na bankový účet, ľudia z rôznych kútov sveta ho pravidelne vyhľadávajú, aby im pomohol. Vyhovie rád, aj preto má už 114 detí a ich počet pravdepodobne rastie, kým čítate tieto riadky. O darcovi spermií Edovi Houbenovi je dôležité vedieť ešte niečo: plastové tégliky mu nie sú veľmi po vôli. Asi už tušíte, kam tým mierime. Ale pekne po poriadku.
Narodený 15. júna 1969 v Holandsku, krvná skupina A+, karyotyp 46 XY bez genetickej vady – aj tieto údaje sú voľne prístupné na webovej stránke Eda Houbena, ktorej najviac svedčí prívlastok „transparentná“. Pred vyše desiatimi rokmi na nej zverejnil všetky zdravotné záznamy od spermiogramu až po výsledky testov na pohlavne prenosné ochorenia, ktoré poctivo podstupuje aspoň raz za rok (chlamýdie, syfilis, HIV… všetko negatívne). Stránka je stručná, dopĺňa ju len pár fotiek z detstva, na ktorých rok po roku dokumentuje svoj výzor. Objavuje sa na nich najprv ako dieťa s klasickým strihom vlasov „podľa šerblíka“, neskôr ako tínedžer s okuliarmi cez pol tváre, akým kedysi fandil Meky Žbirka, s akné a kilami navyše, ktorých sa nezbavil dodnes. Ed v kovbojskom klobúku, na rodinných oslavách, aj na dovolenke v Egypte.
Sperminátor Ed
Dnes má 47 rokov a je otcom minimálne 114 detí, z ktorých dve tretiny prišli na svet prirodzeným spôsobom (sexom), zvyšná tretina umelým oplodnením. Okrem toho sú tu ešte deti, ktoré sa mohli narodiť vďaka spermiám darovaným klinike – ich počet odhaduje na 30, naisto to však nevie. Podčiarknuté a zrátané, človek, ktorého televízia BBC označila za „najplodnejšieho muža Európy“ a bulvárnejšie média sa uchýlili k nálepke „Sperminátor“, za posledných 15 rokov pomohol každý rok splodiť okolo desať detí. A bude ich ešte viac, a to aj napriek faktu, že na pohľad nevýrazný Holanďan nemá charizmu Adriena Brodyho, ani tehličkové brucho Davida Beckhama. Sám seba opisuje ako „skutočne škaredého a tučného chlapa s okuliarmi“. Auto nevlastní, pri dverách má opretý len bicykel, ktorým sa vozí do práce v centre mesta. Cez deň sprevádza turistov po pamiatkach Maastrichtu a po večeroch sa venuje „dobročinným aktivitám“. Na pohľad skutočne obyčajný človek s pozoruhodne neobyčajným životom sa pohybuje v morálne nejednoznačnom priestore, sám ho tak však nevníma. V práci otvorene priznal, že spáva so ženami, aby im pomohol otehotnieť. Šéfkina reakcia? Povedala, že je to „cool“ (a zároveň ho požiadala zachovať meno turistickej agentúry v anonymite). A tak má Ed viac-menej klasický 40-hodinový pracovný týždeň s platom okolo 1.500 eur mesačne. Po oficiálnej pracovnej dobe ho však nečaká futbal, pivo ani návšteva kina, ale nabitý diár, ktorý sa riadi podľa ovulačných cyklov jeho klientiek nielen z Európy, ale aj z Brazílie, Japonska, Hongkongu, Izraela či Austrálie. Záujem je vysoký: týždenne sa v jeho posteli vystrieda aj šesť žien, ktoré sa s ním pokúšajú otehotnieť „staromódnou metódou“.
Neobyčajne obyčajný
Houben žije v Maastrichte, v priestrannom päťizbovom byte v tehlovej zástavbe. Na holandské pomery ide o štedrý priestor, byt je však zariadený skromne, takmer študentsky (často opakuje, že je bohatý na počet detí, nie na bankovky na konte). Presťahoval sa doň v roku 1979 s mamou a súrodencami krátko po tom, ako ich opustil otec, predavač topánok. Ed mal vtedy desať rokov, no rozvod rodičov zvládol statočne. Cez smrť dvadsaťdvaročného brata, ktorému diagnostikovali sklerózu multiplex, sa tak ľahko preniesť nedokázal. Keď ho pochovali, Ed sa vrátil k truhle a v duchu sa zaprisahal, že už nikdy v živote nebude cítiť takú bolesť. Istý čas po bratovej smrti odmietal chodiť do školy. Zatváral sa doma vo svojej izbe, kde sa cítil bezpečne, mama mu bez výčitiek písala ospravedlnenia pre učiteľov. Strednú školu však dokončil a neulial sa ani z povinnej vojenskej služby. Žiaden ostrý výcvik sa však nekonal, bacuľatý Ed skončil v kancelárii, kde sa staral o účtovné knihy v divízii opráv nákladiakov. Uniformu si potom ešte obliekal a zostal slúžiť v armáde ako vojak, na čas ho odvelili do Nemecka. Po návrate do Maastrichtu si podal prihlášku na univerzitu, kde vyštudoval históriu. S láskou pre dejiny si našiel ešte jeden koníček, ktorý ho vyradil zo zážitkov študentského kolotoča „párty – alkohol – dievčatá“, roztáčajúceho sa po posledných prednáškach. Ed sa zapísal do historického spolku, ktorý analyzoval dobové súboje a následne ich predvádzal v kostýmoch a s dramatickým pátosom. Popritom stále žil s matkou. Platiť si internátnu izbu v meste, kde bol doma a navyše bez priateľov, mu prišlo zbytočné.
Po škole sa zamestnal ako turistický sprievodca, vodil hlúčiky cudzincov po uličkách mesta a v plynulej angličtine, nemčine i rodnej holandčine im rozprával o dejinách a kurióznych legendách maastrichtských pamiatok. Jednoducho, pokračoval v bežnom živote, ktorý nijako nevynikal, nikoho nepohoršoval a nikomu výrazne nezasahoval do života. Vo veku 29 rokov si však rozhodne zapol opasok na leviskách, cez plece prehodil bundu a zamieril na univerzitnú kliniku, kde prvýkrát daroval spermie.
Téglik sem i tam
Za týmto rozhodnutím nestál žiaden osudový moment, ale proces, ktorý dozrieval ako výberový parmezán. Už v osemnástich mu cestu skrížil heterosexuálny pár, ktorý mal problém počať dieťa. A keďže to boli otvorení ľudia z predmestia voľnomyšlienkárskeho Amsterdamu, servítku si pred ústa nedávali a výdatne o tom rozprávali. Vtedy Eda „naivne prekvapilo“, ako je možné, že ľudom, z ktorých by boli skvelí rodičia, nie je dopriate sa nimi stať. Červík, ktorého mu tým nasadili do hlavy, mu vŕtal v mozgových závitoch celé roky. Najviac ho trápilo, čo si deti počaté vďaka darcom budú o celej tejto rošáde myslieť, keď raz vyrastú.
Myšlienky si po desiatich rokoch utriedil natoľko, že cestu na kliniku po prvej skúsenosti absolvoval so železnou pravidelnosťou každé dva týždne. Ako vysvetlil, rozhodol sa druhým „poskytovať nádej na dieťa, ktoré bude milované a o ktoré bude dobre postarané“. Poskytol jej toľko, až sa nezmestila do téglikov – po štyroch rokoch počet spermií na univerzitnej klinike dosiahol množstvo, z ktorého by sa potenciálne mohlo narodiť 25 detí a asistentka Edovi oznámila, že podľa zákona už viac spermií darovať nemôže. Ed však už sedel v rozbehnutom vlaku, v tom pomyselnom i skutočnom. Odišiel do Belgicka, kde sa zaregistroval na novej klinike a pokračoval v zabehnutej rutine. V roku 2004 ho pri tradičnom listovaní v on-line novinách nad tanierom toastov s roztopeným maslom upútal článok. Písalo sa v ňom, že v jeho rodnej zemi je nedostatok darcov spermií a kliniky sa čoraz častejšie rozhodujú pomáhať len heterosexuálnym párom, ideálne v manželskom zväzku. Dôvodom poklesu bol nový zákon, ktorý zrušil právo darcov spermií na absolútnu anonymitu. Hoci darcovstvo anonymné zostalo, Deklarácia práv dieťaťa priznala potomkom možnosť zistiť totožnosť svojich biologických rodičov, ak o to požiadajú. Pre nejednu kliniku asistovanej reprodukcie to malo fatálne následky. Jedna zo spermobánk v Maastrichte ani po šiestich mesiacoch od prijatia zákona neregistrovala žiadneho darcu a jej vedúci, doktor Gerard Dunselman, zvažoval zatvorenie. Nezostala mu iná možnosť, ako ženy nasmerovať do Belgicka, kde zákon ešte neprijali.
Zaplátať dieru
V liberálnom Edovi pri čítaní riadkov podsvietených modrým svetlom z počítačovej obrazovky vzbĺkla krv, a to hneď z niekoľkých dôvodov. Veď deti majú právo poznať svojich biologických rodičov, prečo zrazu všetci darcovia berú nohy na plecia? Aj slobodné ženy a homosexuálne dvojice predsa vedia dobre vychovať dieťa, prečo im odopierajú túto možnosť? No a v neposlednom rade, Ed sám prispieval k belgickej „spermoturistike“, hoci z úplne iných dôvodov. Klinika, ktorá tak „trpela“ nedostatkom oplodňovacieho materiálu, bola presne tá, do ktorej už viac spermií darovať nemohol. Čoraz viac však premýšľal aj o niečom inom – procesu „sterilná miestnosť, pohárik a hotovosť na ruku“ už začínal mať plné zuby a čoraz viac uvažoval o súkromnom darcovstve. Síce bez finančnej odmeny, ale aj bez kliniky. Predstavoval si to tak, že by prišiel priamo k záujemcom, zavrel by sa u nich do kúpeľne, naplnil pohárik a nenápadne sa vytratil. S jednoduchou striekačkou za pár centov z lekárne by už zvyšok hravo zvládli sami.
A tak si opäť sadol za počítač, do vyhľadávača zadal meno najznámejšej holandskej lesbickej stránky (neskôr si zriadil vlastnú webstránku) a vyložil karty na stôl. Od druhých sa odlíšil takmer hneď – za svoje služby nič nepýtal, v dlhom príhovore zasa starostlivo vysvetľoval, že chce nádejným rodičom jednoducho pomôcť „zaplátať dieru“. Navyše, v citovo zafarbenom prejave zdôrazňoval, že sa nikomu neskôr nebude pliesť do života, zároveň však nikomu nebude v prípade záujmu odopierať kontakt. Mal tým na mysli najmä deti, v ktorých by sa prebudila zvedavosť a pátrali by po svojich koreňoch. „Hlboko ma zasiahlo, keď som zistil, že len zopár mužov je ochotných pomôcť (darovať spermie), ale nechcú svoje deti nikdy vidieť! A nemusí to tak byť, ak si to, pravdaže, matky, otcovia či deti vyslovene neželajú. V opačnom prípade by mali mať možnosť kontaktu – je to ich neodcudziteľné právo! Preto som chcel založiť túto stránku, aby tí, ktorí ma po rokoch budú hľadať, mali šancu nájsť ma,“ napísal.
Išlo o rozhodujúci okamih, ktorý mu o pár rokov neskôr vyslúžil vychýrené prezývky. Po prechode na súkromné darcovstvo urobil ešte jednu zmenu. Čoskoro premostil na to, čo sám nazýva „prirodzená metóda“, teda priamy sexuálny styk. Táto iniciatíva však (paradoxne? prekvapivo?) nevzišla z jeho hlavy, ale na požiadavku klientov – mladého manželského páru z Amsterdamu.
Bez plastu z drogérie
Ona bola umelkyňa z Južnej Ameriky, on chápavý, ale sterilný manžel z Holandska. Spočiatku Edove služby fungovali tak, že sa po chutnej večeri doma so svojou mamou vytratil do okolitých štvrtí za ženami, naplnil pohárik a potichu sa vrátil domov. Takýmto rutinným štýlom plánoval aj návštevu v Amsterdame, pár, volajme ich Alicia a Jonas, mal ale iné predstavy. Po dlhej debate pri fľaši červeného vína sa Ed chcel pomaly pobrať do kúpeľne. Potreboval stihnúť posledný vlak do Maastrichtu, na druhý deň predsa vstával do práce. Alicia si zapálila jointa a odišla hore do spálne. Jonas sa nervózne prihovoril Edovi a vysvetlil mu, že jeho žena je nesmierne senzitívna a nevie si predstaviť, že by sa šťastné dieťa mohlo narodiť z aktu, v ktorom by figurovala plastová striekačka z drogérie. Keďže sama bola veľmi plachá, požiadala partnera, aby sa Eda spýtal na možnosť prirodzeného oplodnenia. Eda to vyviedlo z miery. „Nevedel som, čo mám povedať. Bol som v situácii, ktorú by mnohí muži považovali za prinajmenšom dráždivú – je tu muž, ktorý vás žiada, aby ste sa vyspali s jeho atraktívnou ženou, bez obáv o následky. Moja romantická reakcia bola: ´A urobila si testy na sexuálne prenosné ochorenia?´” Ed požiadal o pár minút súkromia, aby si premyslel všetky etické dôsledky. Je to správne? Ublíži tým niekomu? Nakoniec súhlasil. V posteli, na jeho prekvapenie, skončili všetci traja – Jonas chcel byť prítomný pri zrode dieťaťa. Ed však prisahá, že Jonas si dal extrémny pozor, aby o neho ani len náhodou nezavadil.
Keď sa narodilo prvé dieťa z Edových spermií – to, ktoré v Amsterdame vychovávajú Alicia a Jonas, Ed sa rozhodol pred súrodencami vyjsť s pravdou von. Bývalí hipisáci a anarchistické typy, ako Ed opisuje sestru a staršieho brata, prijali správu pozitívne. Potľapkali ho po pleci, zagratulovali mu a povedali, že robí dobrú vec. Prirovnali to k darovaniu krvi – život síce nezachraňuje, ale pomáha vytvoriť nový. Matke o skutočnosti, že sa stal „otcom“, povedal o čosi neskôr, príliš to však nekomentovala. V roku 2007 sa odsťahovala do paneláku s výťahom a Edovi zostal voľný byt. Zo svojej pôvodnej „detskej izby“ urobil hosťovskú: manželská posteľ, ružové prestieradlá, obrazy mandál na stenách, soška ženy, ktorá si hladí zväčšujúce sa brucho – dokonalá harmónia pre návštevy dám či párov, ktoré túžia počať.
Zuzana Zimmermannová
foto SITA, archív
Celý článok si prečítate v októbrovom čísle GOLDMAN (2016)