Dvorný fotograf slávnych osobností z prostredia svetového filmu a šoubiznisu. Umelec, posadnutý prirodzenou krásou a predovšetkým pravdou, ktorému neodolali ani Marilyn Monroe, Audrey Hepburn či Marlene Dietrich.
Pomníky stavané najvýznamnejším ľuďom našej planéty nemusia byť iba z kameňa, mramoru či bronzu. Hlbší i úprimnejší odkaz pre budúce generácie veľakrát obsahuje jednoduchý portrét. Dôkaz o tom podáva aj Douglas Kirkland, staviteľ „pomníkov“ v podobe čiernobielych aj farebných fotografií.
ZÁZRAČNÉ VIANOCE
Stať sa profesionálnym a hlavne úspešným fotografom, na ktorého diela nesadá len prach v priečinku šéfa nejakého vydavateľstva, nie je jednoduchá záležitosť. Nestačí len talent. Človek musí mať veľa energie a hlavne snahu stále sa zdokonaľovať a nezaostávať ani za technologickým vývojom. O tom by dokázal dlhé hodiny rozprávať jeden z najväčších fotografov sveta, rodák z Toronta, Douglas Kirkland. Nezabudnuteľné prvé rande s fotoaparátom zažil vo svojich desiatich rokoch v tridsaťtisícovom mestečku Fort Erie v kanadskom Ontariu, keď odfotil svoju rodinu počas rannej vianočnej atmosféry – svojím dnes už legendárnym prístrojčekom Brownie Box od Kodaku. Výsledok ho tak nadchol, že sa rozhodol urobiť z fotoaparátu najlepšieho priateľa a detskú izbu si rýchlo premenil na dokonalú čiernu komoru, aby tam mohol vyvolávať prvé snímky. Tie už robil s fotoaparátom Kodak Duaflex.
Amatérske fotografovanie sa skončilo v roku 1958, keď sa stal „učňom“ fotografa Irvinga Penna v New York City. Jeho týždenný príjem predstavoval 60 dolárov, mimoriadne skromnú sumu na jeho pomery, keďže mal živiť aj svoju manželku Francoise a dve malé deti. Jedno mu však už vtedy bolo jasné: prácu vnímal ako zábavu, lebo mohol zvečniť, čo chcel – skutočnosť a hlavne pocity. Tajomstvo jeho umenia totiž spočívalo práve v umení odhaľovať aj tie najjemnejšie emócie portrétovaných osobností, čím sa stávali menej surrealistické, o to viac však ľudskejšie.
VO SVETE CELEBRÍT
Svoj prvý väčší pracovný úspech zaznamenal v júli 1959, keď sa stal druhým najmladším fotografom, ktorého zamestnal časopis Look. Vekom ho predbehol iba budúci režisér Stanley Kubrick, ktorý svoju kariéru začal na tom istom mieste ako šestnásťročný. Podobne ako Kubrickovi, aj mladému Kanaďanovi čoraz dôraznejšie klopala na dvere sláva. „Mal som veľkú dávku entuziazmu, nadšenia a energie a v tom čase nebolo nič, čo by som nedokázal urobiť,“ spomína na profesionálne začiatky Kirkland, ktorého celkom opantala túžba pracovať s celebritami. Uvedomoval si však, že ak chce byť dobrý, bude si to vyžadovať osobitný postup. „Ak fotíš hviezdu, dosiahni, aby sa ňou aj cítila. Hľadaj jej najlepšie črty a lichoť jej. Pozoruj reč jej tela a nechaj, aby si našla polohu, ktorá jej najviac vyhovuje. Často sú najjednoduchšie farby najpôsobivejšie,“ radí dnes skúsený fotograf, ktorý hlavný dôraz kladie na komunikáciu a očný kontakt s modelom. Tie považuje za základ dôverného vzťahu, ktorý je nevyhnutný, aby mohla vzniknúť kvalitná fotografia. „S týmito ľuďmi som si vytvoril skutočne blízky vzťah a cítiť ho aj prostredníctvom mojich fotografií.“ Nečudo, veď neraz pracoval s jedným človekom tri i štyri týždne! Od 80. rokov minulého storočia sa však tento jeho prístup zmenil, keďže času ostávalo čoraz menej, technika bola rýchlejšia a klienti vyžadovali expresnú prácu. „Musel som pripravovať ľudí na fotenie rýchlejšie… Nie som si istý, či by som teraz strávil mesiac s jednou osobou. Pri pohľade do minulosti však cítim, že to v tom čase bolo pre mňa správne.“ Jeho prvou „obeťou“ sa stala v roku 1961 hollywoodska hviezda Elizabeth Taylor. Rezervovanú herečku, ktorej fotenie až tak nevoňalo, si omotal okolo prsta svojím šarmom a jemným presviedčaním tak šikovne, akoby s tým mal skúsenosti už celé roky. „Problémom pri práci s celebritami je, že sa často pokúšajú chrániť to, ako v skutočnosti vyzerajú.“ Liz Taylor tak odštartovala začiatok úspešných sérií fotografií s celebritami, ktoré sa „stretli“ v jeho publikácii Light Years. Tá vyšla v roku 1989 vo vydavateľstve Thames & Hudson.
FLIRT S MARILYN
Keď mu o niekoľko mesiacov zverili úlohu nafotiť éterickú Marilyn Monroe v Paríži, pomyslel si, že lepšiu možnosť, ako dokázať šéfom svoj talent, ani nemohol dostať. „Keď som sa s ňou stretol, aby som dohovoril podrobnosti fotografovania, okamžite ma odzbrojila. Dievča, ktoré sedelo vedľa mňa, bolo skôr ako moja sestra alebo dievča od susedov. Mal som od nej žiadať sexualitu a erotiku, ale bolo mi trápne povedať jej, že ju chcem fotografovať iba v plachte… inak celkom nahú. Bola však veľmi milá a všetko mi uľahčila. Všetko pochopila,“ Fascinujúce prvé stretnutie s príťažlivou plavovlasou herečkou malo potom pokračovanie aj večer, prišiel totiž čas práce – fotenia. „Mala neuveriteľné čaro. Atmosféra bola ako zelektrizovaná a Marilyn doslova žiarila. Ako anjel.“ Výsledkom niekoľkohodinovej práce boli nádherné fotografie, ktoré veľký majster portrétu neskôr zosumarizoval v zbierke Jeden večer s Marilyn. Ešte v tom istom roku stihol odfotiť aj ďalšiu svetoznámu herečku. Reč je o dive nemeckého pôvodu Marlene Dietrich.
NIČ NIE JE ZADARMO
Vďaka úspešným snímkam zaznamenal Kirkland na jeseň 1963 veľkú zmenu. Už nebol iba zamestnancom, ale rovnocenným partnerom magazínu Look. Získal tak ešte väčšiu slobodu a možnosť spolupracovať aj s inými časopismi, napríklad s Venture, pre ktorý pripravil „fotoeseje“ z ciest po Grécku a Libanone. A naďalej rozširoval svoje skvostné úlovky. V roku 1965 nafotil očarujúcu Audrey Hepburn aj neodolateľnú Brigitte Bardot, o rok neskôr zvečnil Charlieho Chaplina a rovnako tak legendárneho Johna Lennona. Jeho „jazda“ medzi najlepších však nebola celkom bezproblémová. Pomerne skoro totiž zistil, že sila ani krása jeho snímok sami osebe ešte nezaručujú ich uverejnenie. „Mojej fotografie neboli vždy automaticky publikované,“ spomína na sklamanie, keď tri týždne pred uverejnením šéfredaktor z ničoho nič stiahol jeho fotky z tlače. Nezostalo mu nič iné, len vyrovnať sa s faktom, že aj talentovaný fotograf musí počkať, kým príde jeho čas. Jeho dobrá rada pre začínajúcich fotografov preto znie: „Majte ego, aby ste prežili, ale zasa nie až také veľké, aby ste ho nemohli dať bokom v prípade potreby. Nemajte tak veľa ega, že si budete myslieť, že máte pravdu, lebo ju nemáte.“
foto archív redakcie
Celý článok si prečítate v GOLDMAN Prémiovom vydaní 2020 Best of Man