Potetované telá a tváre, tajuplné gestá, teritoriálne graffiti a extrémne prejavy násilia. Salvádorský gang Mara Salvatrucha (MS-13) sa preslávil ako jeden z najagresívnejších a najrýchlejšie expandujúcich kriminálnych syndikátov na svete. Vznikol síce v Los Angeles, ale semienko teroru stihol zasiať už vo väčšine krajín Severnej a Strednej Ameriky.
Najhlbšie korene zapustil v krajine, odkiaľ pochádzajú jeho zakladatelia: v Salvádore. Maličká stredoamerická krajina sa tak už niekoľko dekád otriasa neustálym bojom v trojuholníku medzi dvoma konkurenčnými gangmi a skorumpovaným štátnym aparátom. Dve dominantné kriminálne organizácie – MS-13 a Barrio 18 – v rozvrátenej krajine, poznačenej dlhoročnou občianskou vojnou, dokonca miestami suplujú úlohy štátu, pričom v miestnych komunitách zohrávajú dôležitú rolu. Občianska vojna sa síce skončila, ale násilie pretrvalo: presunulo sa do ulíc v podobe nekonečného krvavého konfliktu medzi oboma znesvárenými gangmi. Extrémne násilie udržiava salvádorskú spoločnosť dlhodobo v paralytickom stave a krajina drží neslávne celosvetové prvenstvo v miere výskytu vrážd. Snahám o zbavenie sa reputácie jednej z najnásilnejších krajín sveta rozhodne neprospieva ani vysoká miera korupcie v politike. Kolobeh násilia tak dennodenne prináša množstvo mŕtvych: gangstrov, policajtov i civilov.
Spoločenské pozadie
Pôvod názvu zahaľuje rúško tajomstva, existuje viacero rozdielnych výkladov. Slovo Mara môže byť odvodené od názvu jednej z ulíc, ale aj od agresívneho druhu mravca (marabunta). Výraz Salvatrucha zasa môže odkazovať na salvádorský pôvod zakladajúcich členov (salva) a na ich ostražitosť (trucha). Niektoré pramene však uvádzajú aj súvis s protivládnymi gerilovými jednotkami z občianskej vojny, ktoré niesli ten istý názov. O číslovke 13 v názve sa tiež popísalo veľa, niektorí si jej výber vysvetľujú vierou miestnych v jej magickú silu, iní zasa ponúkajú o niečo morbídnejšie vysvetlenie: jedna guľka do hlavy, tri do tela…
Zdecimovaná krajina s vysokou mierou nezamestnanosti, chudoby a nerovnosti, v ktorej kvitne korupcia a ktorú dodnes mátajú spomienky na vojnové hrôzy, ponúka hneď niekoľko dôvodov, ktoré žičia životaschopnosti gangov. Najdôležitejší je ekonomický faktor. Mladí Salvádorčania majú totiž iba tri možnosti: slabo platená práca, nezamestnanosť, alebo vstup do gangu. Rozbuškou býva aj dezintegrácia v rodinách (opäť spôsobovaná chudobou a existenčnými problémami), keď chýbajúci pocit spoločenského ukotvenia tínedžeri nachádzajú v uličných gangoch, v ktorých získavajú dovtedy nepoznaný pocit rešpektu, uznania a spoločenského štatútu. Ak sa ku tomu pridá aj aspekt reprodukcie násilia a nenávisti z pokolenia na pokolenie, nemožno sa čudovať, že množstvo mladých končí v náručí zločineckých skupín.
Gangy natoľko prerástli všetky oblasti spoločenského života krajiny, že ich prítomnosť dýcha zo všetkých tmavých rohov každej ulice. Neprehliadnuteľné extravagantné graffiti dávajú jednoznačne najavo každému okoloidúcemu, pod jurisdikciu ktorej organizovanej skupiny sa momentálne nachádza. Opakujú sa nich zväčša tie isté motívy (teritoriálne gestá, výjavy z dôverne známeho kriminálneho života, maľby potetovaných postáv, náboženské motívy, tematika spásy, temna či smrti) a veľa napovedajú o myšlienkovom svete uzavretej zločineckej komunity. Okrem glorifikácie vlastného gangu ako aj zvoleného spôsobu života sa z mnohých malieb zračia obavy z neistej budúcnosti, reflexia vlastných hriechov, Damoklov meč smrti, straty či uväznenia a napokon všadeprítomný strach z konkurenčného gangu a represívnych orgánov.
Korene násilia
Korene extrémneho násilia možno hľadať v unavujúcej salvádorskej občianskej vojne (1979 – 1992), v ktorej proti sebe stála vojenská diktatúra, zastupujúca záujmy najbohatších spoločenských vrstiev a ľavicové hnutie Front Farabunda Martího za národné oslobodenie (FMLN), ktoré sformovali masy, nespokojné s krutými represáliami vládnych síl. Olej do ohňa prilievali aj Američania, ktorí v snahe zabrániť šíreniu ľavicových ideológií naprieč kontinentom štedro dotovali vládnucu juntu – väčšina prostriedkov však končila v čiernej diere armádnych zložiek, ktoré vynakladali všemožné úsilie na zastrašenie obyvateľstva a likvidáciu opozície: vraždy aktivistov, disidentov, odborárov, družstevníkov, roľníkov, študentov, ba aj cirkevných hodnostárov, kritizujúcich surové represálie.
Krvavé roky mnohých mladých Salvádorčanov vystavili rozsiahlym traumatizujúcim zážitkom, pričom veľká časť z nich z rôznych dôvodov zakotvila v ozbrojených zložkách niektorej zo strán konfliktu – prípadne v polovojenských skupinách, ktoré civilisti zakladali v snahe ochrániť sa pred represáliami. Pre tých, ktorí prišli o rodinu či domov, zasa narukovanie do armády predstavovalo často jedinú možnosť na prežitie. Psychicky rozhodení tínedžeri v priamom kontakte s najextrémnejšími formami násilia sa po skončení vojny ukázali ako časovaná bomba… Masakry na civilnom obyvateľstve pokračovali celé roky, až kým ich nezastavila vlna odporu zahraničných ľudskoprávnych organizácií a intervencia OSN.
Po uzavretí mieru v roku 1992 sa vplyv armády zredukoval, najrepresívnejšie zložky i polovojenské jednotky boli rozpustené, vznikla civilná polícia, ľudové hnutie odporu FMLN sa pretransformovalo do regulárnej politickej strany a napokon sa uskutočnili aj prvé povojnové slobodné voľby. Ešte dlhý čas sa však krajina za stálej prítomnosti zložiek OSN spamätávala z vojny, ktorá priniesla 70.000 obetí a vyše milióna ľudí (každý piaty občan) prišlo o svoje domovy. Nenašiel by sa snáď jediný človek v krajine, ktorého by krvavé roky nejakým spôsobom nepoznačili.
Zrod gangu
Počas vojny množstvo utečencov zakotvilo v Los Angeles, mnohí mladíci sa však v novom domove nedokázali plne integrovať a čoskoro sa namočili do ilegálnych aktivít. Väčšina prisťahovalcov sa sústreďovala v latinskoamerickej štvrti Pico-Union, kde sa sformovali oba znepriatelené gangy – Mara Salvatrucha aj Barrio 18. Prvotný účel ich vzniku sa odlišoval od neskoršieho zamerania: ozbrojené gangy mali pôvodne slúžiť k ochrane salvádorských prisťahovalcov pred etablovanými afroamerickými a mexickými gangmi. Svoju oblasť pôsobnosti však postupne rozširovali o najrôznejšie formy nelegálneho obohacovania sa. V 90. rokoch sa pod vplyvom nárastu kriminálnych aktivít, spojených najmä s obchodom s narkotikami, zmenila politická klíma v USA a do platnosti vošiel antiimigračný zákon, ktorý v prípade trestaných imigrantov umožňoval vyhostenie po skončení výkonu trestu, a to aj v prípade prisťahovalcov, disponujúcich potrebnými dokumentmi.
Stovky mladých salvádorských gangstrov sa tak vrátili do vlasti, kvôli čomu oba gangy metastázovali v krajine pôvodu svojich zakladateľov. Okrem nového „know-how“ priniesli domov aj vzájomnú neprekonateľnú nenávisť. Deportovaní veteráni doma regrutovali ďalších členov, čím sa problém prehlboval. O niektorých z nich platí staré známe „vyhodíš ho dverami, vráti sa oknom“: Josého Abrega, jedného z najvyšších predstaviteľov organizácie, vyhostili z USA už štyrikrát.
Expanzia do sveta
Po rozšírení svojho vplyvu v USA gang expandoval aj do Kanady, Mexika a ostatných krajín Strednej Ameriky. V etnickej skladbe dodnes dominujú Stredoameričania na čele so Salvádorčanmi a aktivity vyvíjajú predovšetkým v mestských štvrtiach a predmestiach. Ich súčasný celosvetový počet sa odhaduje na 30.000 – 50.000 členov (z toho v USA cca 10.000). Ich „obchodné portfólio“ tvorí široká škála trestnej činnosti: nájomné vraždy, výpaľníctvo, vydieranie, únosy, pašovanie, obchod s narkotikami a zbraňami, ilegálny prevoz migrantov, prostitúcia. Keďže ide o mestský pouličný gang, na rozdiel od sofistikovaných a kultivovaných koreňov sicílskej mafie a podobných kriminálnych syndikátov (ktoré sa – aspoň v prvopočiatkoch – vyhýbali civilným obetiam a pridŕžali sa rozsiahleho kódexu cti) sa vyznačujú rozsiahlym využívaním šokujúcej dávky násilia. Pri dosahovaní svojich cieľov neváhajú útočiť na civilistov a pri vraždách používajú nevyberané metódy: okrem klasických strelných zbraní majú v obľube aj mačety, nože či granáty. V roku 1997 sa „preslávili“ únosom syna budúceho honduraského prezidenta Ricarda Madura, ktorého bez milosti rozsekali mačetou.
Pre svoju brutalitu sa dostali aj do hľadáčika etablovaných mexických kartelov, ktoré si počas vojny medzi konkurenčnými syndikátmi prenajímali služby neľútostných vojakov z MS-13. Aktivity gangu neunikli ani pozornosti štátnych orgánov dotknutých krajín. FBI v kooperácii s inými (aj zahraničnými) bezpečnostnými orgánmi od roku 2004 zrealizovala niekoľko operácií s cieľom zatknúť vedúce osobnosti gangu, pričom odvtedy zadržala niekoľko tisíc údajných členov. V októbri roku 2012 americké ministerstvo financií oznámilo zmrazenie aktív syndikátu, pričom ho umiestnilo na zoznam medzinárodných zločineckých organizácií.
Tomáš Bóka
foto SITA, archív
Celý článok si prečítate v májovom čísle GOLDMAN (2016)