Najsilnejší kartel
Mexiko má už dlhodobo reputáciu jednej z najnebezpečnejších krajín sveta. Kľúčovú úlohu zohráva predovšetkým pôsobenie zločineckých kartelov, ktoré miestami zrástli so štátnou mocou a prenikli ďaleko za hranice krajiny. Mexické kartely za relatívne krátke obdobie ovládli celosvetový biznis s drogami, pričom sa stali synonymom najhoršej predstaviteľnej brutality.
Medzi mexickými zločineckými organizáciami hrá prím kartel Sinaloa. Americké tajné služby ho považujú za svetovú jednotku v obchode s drogami, okrem toho sa tiež špecializuje na pranie špinavých peňazí. Syndikát poznajú aj pod alternatívnymi názvami ako Federácia, Pacifický kartel, Aliancia krvi či Guzmánova skupina. Býva spájaný s centrom lokálneho biznisu s drogami, tzv. Zlatým trojuholníkom, teda trojicou štátov Sinaloa – Durango – Chihuahua. Práve oblasť Sinaloy považujú odborníci za pôvodné pôsobisko kartelu (odtiaľ názov), pričom jeho zrod datujú do polovice 80. rokov. Korene mexického organizovaného zločinu, ktoré vytvorilo podhubie pre neskorší nástup nekompromisných kartelov, však siahajú podstatne hlbšie…
Korene
Dlhá niť miestnych narkobarónov sa začína odvíjať v 60. rokoch od Pedra Avilésa Péreza. Dodnes sa považuje za najvýraznejšieho predstaviteľa prvej generácie mexických pašerákov, pričom sa mu tiež pripisuje prvenstvo vo využívaní lietadiel pri pašovaní narkotík do USA. Bol na najlepšej ceste za vytvorením vlastného drogového impéria, nebyť prestrelky s políciou v roku 1978, v ktorej ho zastrelili. Medzitým sa na scéne objavili ďalšie postavy, ktorým Pérez stihol odovzdať časť svojho know-how na prevádzkovanie zločineckej organizácie. Obzvlášť schopní sa ukázali Rafael Caro Quintero či Ernesto Fonseca Carillo. Udalosti nabrali rýchly spád: v Chihuahue založili ópiové a konopné plantáže, ktoré sa mali stať hlavným zdrojom ich príjmu, zároveň sa im vďaka vysoko postavenému policajtovi a osobnému strážcovi miestneho guvernéra Miguelovi Ángelovi Félixovi Gallardovi podarilo získať potrebné kontakty v mocenskej sfére a zabezpečiť úradné krytie. Práve vetva, ktorú trojica na čele s Gallardom sformovala po Pérezovej smrti, získala rozhodujúce slovo v štruktúrach organizovaného zločinu.
80. roky tak ovládol kartel Guadalajara, ktorý sa špecializoval na zásielky heroínu a marihuany na americký trh. Po nadviazaní rentabilného vzťahu s kolumbijskými kartelmi rozšíril svoje pole pôsobnosti aj o kokaín. Medzi doplnkové činnosti patrilo vydieračstvo a obchod so zbraňami. Kokaínové dodávky sa leteckou, suchozemskou i námornou cestou presúvali z oblastí kontrolovanými kolumbijskými kartelmi až do krajiny najväčšieho odbytu – Spojených štátov amerických. Kým v počiatočnej fáze sa kolumbijské kartely viac spoliehali na karibskú trasu, zmeny v americkej stratégii boja s organizovaným zločinom ich donútili presunúť ťažisko na mexickú trasu. Práve úloha sprostredkovateľa kolumbijského biznisu sa ukázala pre Mexičanov ako zlatá baňa – za každú úspešne doručenú dodávku dostali štedré provízie. Tento postup však americký Úrad pre kontrolu obchodu s drogami (Drug Enforcement Administration, skrátene DEA) rýchlo odhalil a začal budovať dômyselnú sieť informátorov na území Mexika. Keď DEA v súčinnosti s mexickými bezpečnostnými orgánmi v apríli 1985 zadržala Quintera i Carilla (považovaných za dvojku a trojku v hierarchii), Gallardo zareagoval zavedením niekoľkých vynútených zmien do chodu organizácie. Zdalo sa však, že on samotný sa teší ochrane najvyšších miest – štedro dotoval povstalecké skupiny Contras, ktoré sa za výdatnej asistencie americkej vlády a CIA snažili zvrhnúť vládnuce ľavicové sily v Nikarague.
Dominancia Guadalajary
Gallardo, prezývaný aj El Padrino (krstný otec; bol aj skutočným krstným otcom syna vtedajšieho guvernéra Sinaloy Leopolda Sancheza Celisa), pod vplyvom zvýšenej pozornosti štátnych orgánov a armádnych zložiek siahol po presune istej časti rozhodovacích kompetencií nižšie, do rúk menej známych bossov. Snahou o návrat do podzemia sledoval jediný cieľ: zamedziť prípadnému sústredenému ataku priamo na najvyššie miesta, čím by efektívne ochromili celý syndikát. Dobrovoľne sa tak vzdal časti kontroly nad organizovaným zločinom, lebo zefektívnenie činnosti a prevencia voči zásahom štátneho aparátu mali v danom momente prednosť. Zvolal historické stretnutie bossov do rezortu Acapulco, kde si delili koláč všetci, čo v mexickom podsvetí niečo znamenali. Tijuanská trasa pripadla jeho synovcom – Arellano Félixovcom, kontrolu nad Ciudad Juárez získala rodina väzneného Fuentesa. Brat väzneného Quintera mal zabezpečiť sonorský koridor, oblasť Matamoros sa dostala pod jurisdikciu skupiny Garcíu Abrega a dvojici Guzmán Loera – Zambada García ostali pobrežné operácie. Posledne menovaní potom položili základy pašeráckej siete Sinaloa. Smelé plány na flexibilizáciu však nevydržali dlho: v apríli 1989 El Padrina zadržala polícia. Mexické i americké autority ho usvedčili z vraždy agenta DEA Enriqueho Camarenu (ktorému sa predtým podarilo infiltrovať na vysoké miesta v štruktúre organizácie) a niekoľkých ďalších násilností. Jeho prípad mal široký celospoločenský dosah a spustil sled udalostí, ktorý vyvrcholil odhalením ohromnej miery prepojenia zločineckých kruhov na mocenský aparát.
Verejný nepriateľ
Pod Gallardom rástlo niekoľko ďalších potenciálnych lídrov, schopných prebrať podnik. Najnádejnejšie sa ukazoval Joaquín Guzmán Loera, pre svoju nízku postavu (168 cm) prezývaný El Chapo (Drobec). Narodil sa do chudobných pomerov, jeho rodná obec La Tuna v polovici 50. rokov neposkytovala veľa možností na zárobok okrem hlavnej náplne väčšiny tamojšieho obyvateľstva: pestovania ópia. Keďže sa tejto činnosti venoval aj jeho otec, do „fachu“ ho zasvätili už ako dieťa. Otec však väčšinu zárobku minul na alkohol a prostitútky, a rodina tak ostávala v biede. El Chapo sa preto už v pätnástich rokoch rozhodol oddeliť od agresívneho otca a založiť vlastný biznis. Spolu so štyrmi príbuznými rozbehol marihuanovú plantáž, pričom z prvých zárobkov podporil rodinu a suploval rolu nezodpovedného rodiča. Keď ho otec vyhodil na ulicu, opustil svoje mestečko a zakotvil u pioniera mexického obchodu s narkotikami Pedra Avilésa Péreza.
Po sformovaní guadalajarského kartelu, vedeného Gallardom, získal zodpovednosť za realizáciu dodávok do rurálnych oblastí v mexicko-americkom pohraničí. Pri plnení úloh neváhal siahať po najagresívnejších praktikách, obzvlášť nemilosrdný sa ukázal najmä v prípadoch, keď sa ho spolupracovníci v distribučnom reťazci snažili oklamať alebo prejsť k inému dodávateľovi. Zľutovania nenašiel ani voči menším pašerákom pod jeho vedením, pokiaľ sa im dodávku nepodarilo doručiť včas – odmenou bola guľka do hlavy. Chýry o nebojácnom mladíkovi, ktorý si iniciatívne pýtal stále väčší objem dodávok, sa dostali až ku Gallardovi. Ten mu začiatkom 80. rokov prejavil značnú dôveru, keď ho angažoval na pozíciu osobného šoféra. Neskôr mu zdôveril oblasť, v ktorej bol mladý El Chapo najviac doma: logistiku a dohľad nad dodávkami kokaínu z Kolumbie do Mexika. Tam sa jeho kompetencie končili, distribúciu v USA už mal na starosti Hector Luis Palma Salazar. Ambiciózny El Chapo však postupne pole svojej pôsobnosti rozširoval a spoločne s veteránom Palmom Salazarom priniesol niekoľko nápaditých vylepšení: dodávky do amerického vnútrozemia doručovali pomocou dômyselných podzemných tunelov, prípadne kontrabandom napĺňali konzervy označené ako čili omáčka, ktoré posielali vlakom. Odmena za takto zamaskované konzervy putovala v opačnom smere leteckou cestou, o bezproblémové doručenie cestovných tašiek plných peňazí sa starali podplatení pracovníci letísk.
Rozpad klanu
Po Gallardovom zadržaní a sérii odhalení nastali krušné časy. Nasledovalo niekoľko desiatok zatknutí policajných dôstojníkov, zdiskreditovaným politikom sa však obvinenia vyhli. Istý čas Gallardo ešte riadil biznis spoza mreží pomocou telefónu, preloženie do zariadenia s maximálnou ostrahou však tomu učinilo rezolútny škrt cez rozpočet. El Padrinove uväznenie sa považuje za posledný výdych organizácie Guadalajara, ktorá kontrolovala drogový biznis prakticky celé 80. roky. Na jej troskách vzniklo množstvo ďalších skupín, ktoré si hodlali utrhnúť čo najväčší kus koláča (eventuálne sprivatizovať celú pekáreň). Najlepšie vyhliadky mali kartely Sinaloa a Tijuana, ktoré si už na sklonku 80. rokov v dožívajúcej guadalajarskej organizácii prezieravo budovali strategicky výhodné pozície. El Chapo sa spoločne s Palmom Salazarom a ďalším veteránom Ismaelom Zambadom Garcíom postavil do čela raketovo rastúcej Sinaloy. Samotného El Chapa sa úradom niekoľkokrát podarilo dolapiť a uväzniť, vďaka širokej sieti kontaktov a nízkej imunite dozorných orgánov voči korupcii však zakaždým dokázal utiecť. Palma Salazar (ktorý začínal ako zlodej áut) pred spravodlivosťou dokonca unikal v prezlečení za príslušníka mexickej federálnej polície, disponoval falošnou identitou a presúval sa v opancierovaných policajných vozidlách. Aj v čase, keď ho federálne orgány prekukli, sa schovával u vysokopostavených dôstojníkov. Vďaka korupcii sa syndikátu podarilo donútiť ku spolupráci aj súdy – tie síce o jeho aktivitách vedeli, veľkoryso ich však prehliadali.
Konflikt s Tijuanou
Medzi dominantnými syndikátmi, ktoré sa vykryštalizovali po rozpade Guadalajary, čoskoro vzniklo napätie. V snahe zažehnať vynárajúce sa problémy vyslal El Chapo svojho zástupcu do Tijuany, aby prerokoval problematiku vzájomnej koexistencie s bratmi Félixovcami. Vrelého privítania sa však nedočkal, tijuanský klan ho nemilosrdne popravil a jeho mŕtvolu vystavil na výstrahu priamo na predmestí. Zároveň v očakávaní pomsty spustili hon na ostatných príslušníkov Sinaloy, v súlade s heslom „najlepšia obrana je útok“. Zároveň najali svoju venezuelskú spojku Enriqueho Clavela, aby infiltroval Palmovu skupinu. Ten prilial ďalší olej do ohňa, keď zviedol Palmovu ženu a vďaka nej ho okradol o milióny z bankového účtu. Nakoniec mu ešte v krabici poslal jej hlavu, keďže preňho po splnení cieľa stratila cenu. O dva týždne zasadil Palmovi ďalší úder – popravou jeho dvoch detí. Smrtiaca ofenzíva zo strany Tijuany neprestávala: niekoľko príslušníkov Sinaloy podrobili extrémnemu mučeniu v snahe vypáčiť z nich informácie a El Chapovi vyslali ďalší signál, keď pred jednou z jeho víl vybuchlo auto… Sinaloa sa po krátkom preskupení svojich radov zmobilizovala a odpovedala sériou krvavých popráv členov, rodinných príslušníkov i právnikov Tijuany. Šéfovia oboch klanov prežili niekoľko pokusov o atentát i zopár otvorených prestreliek. V polovici roku 1993 Francisco Javier Arellano Félix, jeden z lídrov Tijuany, dostáva počas bookovania letu na guadalajarskom letisku tip – zhodou okolností sa má v okolí letiska v tom istom čase pohybovať aj El Chapo Guzmán a jeho ľudia. Arellano Félix okamžite zalarmuje svoje gorily, ktoré v areáli letiska vysnoria luxusný biely Mercury Grand Marquis. Následne bez overenia totožnosti posádky spúšťajú streľbu – v aute sa však nachádza arcibiskup štátu Guadalajara, ktorý spoločne s ďalšími šiestimi spolucestujúcimi nemá najmenšiu šancu prežiť. Medzitým El Chapo pokojne uniká vo svojom zelenom Buick Sedane…
Hon na El Chapa
Smrť váženého vysokopostaveného cirkevného predstaviteľa hlboko otriasla mexickou verejnosťou, tradične inklinujúcou k rímskokatolíckemu vierovyznaniu. Vznikol obrovský tlak na politické špičky, aby zvýšili aktivitu pri potláčaní organizovaného zločinu a dolapení páchateľov. V novinách sa zrazu začali objavovať tváre lídrov jednotlivých kartelov a štátny aparát zmobilizoval svoje špecializované zložky. El Chapo okamžite zareagoval únikom za hranice, pred spravodlivosťou sa ukrýval v Guatemale. Guatemalská armáda ho však zadržala a vydala mexickým úradom. V Mexiku ho za zosnovanie zločineckej organizácie a korupciu odsúdili na 20 rokov odňatia slobody. Jeho všadeprítomná moc však našla páky aj na uľahčenie pobytu za mrežami: spolupracovníci mu pravidelne nosili hotovosť na úplatky, vďaka čomu mohol pokračovať v ostentatívne luxusnom životnom štýle aj za mrežami. Počas výkonu trestu zaň prebral časť kompetencií jeho brat Arturo Guzmán Loera, prezývaný El Pollo. Organizácia profitovala z dômyselnej štruktúry: Sinaloa nebola podnikom jediného muža, zodpovednosť za vedenie bola rovnomerne rozložená medzi viacerých bossov. Napríklad biznis s kokaínom zastrešoval El Chapo spoločne so Zambadom Garcíom, rozbehol však aj niekoľko vlastných, bočných projektov. Keď sa v roku 1999 rozpadol jeden z kartelov so špecializáciou na obchod s metamfetamínom, na trhu ostalo vákuum. El Chapo po svojom prvom úteku z väzenia v roku 2001 situáciu prezieravo využil a uspokojil „spoločenskú objednávku“ okamžitým zastrešením tohto segmentu. Využil pritom infraštruktúru, vybudovanú pre potreby distribúcie kokaínu, ako aj existujúce kontakty. Do hornatých oblastí regiónov, spadajúcich pod jeho kontrolu, situoval niekoľko laboratórií, ktoré spracúvali chemikálie dovážané z Thajska, Číny a Indie. Ovládnutím trhu s metamfetamínom získal pre organizáciu ďalší nezanedbateľný zdroj príjmov. Medzitým polícia zatkla obávaného Osiela Cárdenasa z Gulfu, jedného z najtradičnejších kartelov, vďaka čomu dvojica Guzmán – Zambada získala štatút nespochybniteľných bossov mexického podsvetia.
Tomáš Bóka
foto SITA, archív
Celý článok si prečítate v júnovom čísle GOLDMAN (2016)