Teroristické akty patria k najkrutejším nástrojom na dosahovanie politických cieľov. Siahajú po nich najrozličnejšie hnutia, organizácie, zoskupenia i jednotlivci, pričom motívom a ideológiám sa medze nekladú. Obzvlášť smrteľnú kombináciu predstavuje ultrapravicový terorizmus, ktorý má množstvo podôb – môže ísť o protiestablišmentové skupiny pôsobiace v ilegalite, štátom podporovaný terorizmus, prípadne zradikalizované elementy rozličných subkultúr. Osobitou kategóriou sú tzv. osamelí vlci, konajúci na vlastnú päsť. Ich typickým reprezentantom je nórsky masový vrah Anders Breivik.
V lete roku 2011 otriasol európskou i svetovou verejnosťou šokujúci teroristický útok, pri ktorom sfanatizovaný nórsky ultrapravičiar Anders Behring Breivik (13. 2. 1979) na ostrove Utøya chladnokrvne postrieľal 69 návštevníkov letného kempu Mládežníckej ligy pracujúcich, študentskej organizácie najsilnejšej nórskej Strany práce. Okrem toho ešte pred útokom umiestnil dodávku s výbušninami do vládnej štvrte v Osle, kde po následnom výbuchu umrelo ďalších osem osôb. V deň útokov elektronicky rozposlal akýsi politický manifest „2083: Európska deklarácia nezávislosti“, ktorý na vyše 1.500 stranách podrobne popisuje jeho ideologické predstavy. Neskôr sa zistilo, že Breivik v skutočnosti väčšiu časť „manifestu“ iba mechanicky skopíroval (s občasnými menšími úpravami) z už vydaných diel a blogov. Ešte v ten deň ho polícia na ostrove zatkla a začala so sériou vypočúvaní. Pri následnom šetrení a ostro sledovanom súdnom procese sa zistilo, že jeho fanatizmus korení hlboko v jeho minulosti a že útok dlhodobo a systematicky pripravoval. Zdravotný posudok ho najsamprv označil za osobu trpiacu paranojou a schizofréniou, od toho sa však upustilo a ďalší posudok ho už klasifikoval za relatívne psychicky zdravého, a teda svojprávneho. Podľa experta, ktorý v procese vystupoval ako svedok, totiž Breivik trpí „iba“ narcistickou poruchou osobnosti, Aspergerovým syndrómom (jemná forma autizmu) a Tourettovým syndrómom (kompulzívna porucha prejavujúca sa napríklad tikmi), čo ho však ešte nečiní nesvojprávnym. Špekulovalo sa, že tento manéver motivovala snaha o jeho patričné potrestanie, nakoľko v prípade preukázania závažných psychických porúch by nebolo možné jeho uväznenie a skončil by v psychiatrickej liečebni. Napokon v auguste 2012, teda niečo vyše roka po beštiálnych útokoch, zinkasoval trest 21 rokov, pričom vo väzení strávi minimálne 10 rokov. V hre je však aj predĺženie trestu, ktoré sa bude riešiť po odpykaní aktuálneho. Vzhľadom na rozsah strát na životoch a spôsobenú spoločenskú traumu vyznieva tento rozsudok pomerne zhovievavo, v skutočnosti však ide o najprísnejší možný trest, aký v nórskej legislatíve existuje (v praxi z toho môže byť aj doživotie).
Problémové detstvo
Genéza premeny problémového chlapca na masového vraha sa podľa informácií, ktoré prinieslo vyšetrovanie ako aj svetové médiá, začala už v detstve. Jeho matka – zdravotná sestra a otec – diplomat sa rozviedli, keď mal iba jeden rok. Vyrastal s matkou a nevlastnou sestrou v Osle, pričom s matkou mal mimoriadne komplikovaný vzťah a s otcom sa vídal čoraz menej, od šestnástich rokov vôbec. Zachovali sa dobové úradné dokumenty z obdobia Breivikovho raného detstva, ktoré jeho matku označovali za depresívnu a emocionálne nevyrovnanú osobu, trpiacu psychickými poruchami, pričom úrady zvažovali aj vyňatie dieťaťa z jej starostlivosti. Často vraj syna fyzicky trestala a verbálne týrala, pričom podľa výpovedí ich vtedajších susedov (zverejnených v knihe „Nórska tragédia“ od Aageho Borchgrevinka) viedla zhýralý život priamo pred jeho očami. Nevyrovnaný mladík hľadal v puberte oporu v miestnej hip-hopovej komunite, keď ho upútalo pouličné umenie graffiti. Približne v šestnástich rokoch sa však týchto aktivít vzdal, začal sa zaujímať o posilňovanie, pričom v snahe pôsobiť čo najmužnejšie neváhal siahnuť ani po anabolických steroidoch. Po škole sa zamestnal v nemenovanej firme na oddelení zákazníckeho servisu. V tej dobe ho už pohltil krajne pravicový svetonázor i najrozličnejšie konšpiračné teórie, ktoré mali na psychicky nevyrovnaného mladíka devastačný vplyv. Podľa vlastných slov sa na svoj útok začal systematicky pripravovať už v roku 2002. V tej dobe pôsobil v regionálnych štruktúrach pravicovo-libertariánskej Progresívnej strany (ktorá je v súčasnosti vo vládnej koalícii), od roku 2004 však prestal vyvíjať akékoľvek aktivity – údajne sa mu táto strana zdala „príliš liberálna“. Namiesto toho prišiel s vlastným plánom, ako zmeniť politickú klímu v Európe… Založil vlastnú firmu, podnikajúcu v oblasti počítačového programovania, s jediným cieľom, získať prostriedky na pripravovaný útok. Nešlo však všetko podľa plánov, značnú časť rýchlo získaných financií prehajdákal na burze a keď firma skrachovala, vrátil sa k mame. Podľa neskorších posudkov sa jeho psychický stav v danom období rapídne zhoršil, čo viedlo ku značnej izolácii od spoločnosti. V máji 2009 založil ďalšiu firmu Breivik Geofarm, zameranú na pestovanie zeleniny. Tá však v skutočnosti figurovala v jeho plánoch najmä ako prostriedok na legálne získavanie veľkého množstva hnojiva a iných látok, potrebných na výrobu výbušnín. V tej dobe už rozširoval aj svoj arzenál, pričom zbrane získal legálnym spôsobom v Nórsku. Mušku si vraj vylepšoval aj prostredníctvom videohier ako „Call of Duty“.
Na súde
Svoj chladnokrvný útok na ľavicových mládežníkov (najmladší mali iba 14 rokov), označil za nevyhnutný preventívny útok „proti zradcom“ a jediný možný spôsob, ako zastaviť „islamizáciu Európy“ a „zachrániť Nórsko“. Vládnuca Strana práce podľa neho mala pykať za to, že „opustila hodnoty nórskeho národa“. Sám seba označil za pešiaka v prebiehajúcej „občianskej vojne s nižšou intenzitou“ a vyjadril presvedčenie, že je „najdokonalejším rytierom Európy od 2. svetovej vojny“, ktorého údelom je chrániť svoj národ. Za jeho najväčších nepriateľov označil islam a to, čo nazýva „kultúrnym marxizmom“ – pod týmto pojmom si predstavuje údajnú systematickú snahu politických, mediálnych a akademických elít o „kultúrnu genocídu“: „Pracujú na kultúrnej deštrukcii, vrátane rozkladu nórskej etnickej skupiny a nórskej kultúry. Je to to isté ako etnická čistka,“ tvrdil bohorovne pred súdom bez toho, aby pohol brvou.
Posadnutosť tajnými rádmi
Jeho posadnutosť rôznymi tajnými konšpiračnými organizáciami podčiarkuje aj členstvo v nórskej slobodomurárskej organizácii – Lóži Svätého Olafa (členom bol v rokoch 2007 – 2011). V skutočnosti sa však ich stretnutí zúčastňoval iba minimálne a akonáhle sa vedenie lóže dozvedelo o teroristickom útoku, ukončilo mu členstvo. O inej organizácii zasa hovoril pred súdom, ktorý presviedčal o existencii medzinárodnej militantnej siete, chrániacej tradície kresťanskej Európy, akéhosi novodobého templárskeho rádu. Túto údajnú organizáciu, ktorú mal založiť v roku 2002 spolu s ďalšími ôsmimi mužmi z rôznych európskych krajín, označil za „novodobých križiakov“, bojujúcich proti „islamskej hrozbe“. Organizácia má podľa neho bunky po celej západnej Európe a čoskoro bude pripravená na prevzatie moci. Vyšetrovanie nórskych orgánov v spolupráci so zahraničnými spravodajskými agentúrami však ukázalo, že s najväčšou pravdepodobnosťou ide iba o systematické zavádzanie, prípadne výplod jeho fantázie.
Extrémista aj pre extrémistov
Na druhej stane je pravdou, že v posledných rokoch pred útokom sa snažil nadväzovať kontakty s cieľom zosnovať celoeurópsku sieť ako základ pre „konzervatívne revolučné hnutie“, podľa dostupných informácií však bez väčších úspechov. Podľa miestnych médií sa pokúšal aj o zorganizovanie nórskej verzie amerického hnutia Tea Party, v súvislosti s čím oslovil prevádzkovateľov jeho obľúbeného konzervatívneho blogu document.no. Tí však po počiatočnom záujme z tohto projektu vycúvali, nakoľko Breivik blufoval o množstve svojich kontaktov. Krátko sa vraj mihol aj v Norwegian Defence League, ktorá vznikla po vzore Breivikových obľúbencov z britskej krajne pravicovej scény English Defence League. Podľa vyjadrení vedenia nórskej vetvy ho však niekoľko mesiacov pred útokom vylúčili – vraj kvôli „príliš extrémnym názorom“. Väčšinu svojich aktivít tak vykonával mimo akýchkoľvek organizácií ako tradičný „osamelý vlk“.
Myšlienkový svet teroristu
Vo svojom „manifeste“ sa na rozdiel od tradičných neonacistických teórií s dôrazom na rasovú nadradenosť zameriava na kultúrne rozdiely medzi jednotlivými etnickými, ale hlavne náboženskými skupinami, so špeciálnym zreteľom na fanatický protiislamský postoj. Zdá sa však, že za mrežami sa definitívne presunul na pozície neonacizmu, čo preukázal aj heilovaním v súdnej sieni. Ďalším prejavom nekonzistentnosti sú aj jeho názory na náboženstvo – kým predtým sám seba považoval za novodobého križiaka, bojujúceho za „európske kresťanské tradície“, neskôr podľa vlastných slov presedlal na tzv. odinizmus, novodobý pohanský kult. Množstvo vyšetrovateľov, sudcov, právnikov a expertov, ktorí s ním prišli do styku, upozorňuje na značnú inkoherentnosť, časté kontradikcie a zmätok v jeho výpovediach. Vzhľadom na to je kategorizácia jeho ideologických názorov pomerne problematická. Inšpiráciu čerpal z rozličných ultrapravicových organizácií, polovojenských spolkov, nacionalistických strán a hnutí z rôznych kútov sveta či neokonzervatívnych blogov. Často sa vo svojom „manifeste“ odvoláva na Giséle Littman, rozvíjajúcu teórie o snahe moslimov ovládnuť Európu (autorka pojmu Eurábia), uvádza však aj z kontextu vytrhnuté citáty od Thomasa Jeffersona či Georgea Orwella. Z vrcholových politikov ocenil trebárs holandského populistu Geerta Wildersa, ale aj Vladimíra Putina. Ďalej vyjadril obdiv voči Winstonovi Churchillovi či Radovanovi Karadžićovi (odsúdenému za vojnové zločiny v Bosne a Hercegovine). Ústredný motív jeho svetonázoru tvoria konšpiračné teórie o neomarxistickej Frankfurtskej škole kritického myslenia a jej údajnom rozhodujúcom vplyve na európsky povojnový politický vývoj s cieľom „zničenia národných kultúrnych hodnôt“. Na viacerých miestach odmieta feminizmus a obhajuje patriarchát, ktorý je podľa neho „zárukou prežitia Európy“. Za jediné plnohodnotné riešenie považuje deportáciu všetkých moslimov z Európy, pričom ako funkčný legislatívny model uvádza Benešove dekréty. Na základe dôkladného štúdia rozličných polovojenských a teroristických organizácií (napríklad írska IRA či baskická ETA) sa dopracoval k názoru, že úspešná ultrapravicová organizácia musí prebrať organizačné metódy skôr od Al-Kájdy, u ktorej osobitne vyzdvihol „kult martýrstva“.
Tomáš Bóka
foto SITA
Celý článok si prečítate v októbrovom čísle GOLDMAN (2017)