Posadnutosť násilím a pravidlami
Aj vyše dve desaťročia po ukončení rasistického apartheidu ostáva Juhoafrická republika veľmi zlým miestom na život pre väčšinu populácie. Nové mocenské elity sa v podmienkach extrémnej nerovnosti a nepriaznivej ekonomickej situácie ukázali ako neschopné vysporiadať sa s dedičstvom pohnutého 20. storočia. Tenzie medzi černošskou majoritou a menšinovými miešancami či belochmi pretrvávajú naďalej a predmestia veľkomiest pohlcujú čoraz rozsiahlejšie slumy, ktorých ulice kontrolujú násilné gangy.
Za najvypuklejší symptóm neutešeného stavu juhoafrickej spoločnosti možno považovať miestne väznice, ktoré kumulujú to najhoršie zo stratených ľudských existencií. Za „najslávnejšiu“ väznicu v JAR býva považovaná väznica Pollsmoor v Tokai, predmestí Kapského mesta. Podoba názvu s regiónom Tokaj na slovensko-maďarskom pohraničí nie je náhodná, tento názov výstavba z obdobia po 2. svetovej vojne (pre zväčša biele obyvateľstvo) získala pre jej situovanie do vinohradníckej oblasti. Úrady otvorili väznicu v roku 1964, teda v období intenzívneho odboja proti rasistickému režimu. V tom istom roku Nelsona Mandelu a jeho druhov z radikálnej organizácie Umkhonto we Sizwe odsúdili za sabotáže namierené proti vláde. V Pollsmoore strávil Mandela roky 1982 – 1988.
Peklo v Pollsmoore
V Pollsmoore umiestňujú „cr?me de la cr?me“ miestnej kriminálnej scény. Najnebezpečnejší gangstri sa tu stretávajú s najťažšími zločincami a notorickými agresormi. Priestory síce pôvodne naprojektovali pre niečo vyše 4.000 väzňov, avšak v súčasnosti sa v nich tiesni vyše 7.000. Neodmysliteľnou súčasťou života na tomto mieste sú miestne číselné gangy a ich vplyv cítiť na každom rohu. Vedenie väznice sa snaží limitovať možnosti gangov na získavanie nových regrútov tým, že ich izoluje vo zvláštnom oddelení, pričom ich súhrnné počty, bez ohľadu na príslušnosť ku konkrétnemu gangu, sa pohybujú v rozmedzí od 500 do 800. Medzi miestne špecifiká patrí aj skutočnosť, že pre notorický nedostatok dozorcov sú väzni každý deň až osem hodín bez dozoru, čo umožňuje čulý spoločenský život v preplnených spoločných celách, pochopiteľne, pod patronátom generálov jednotlivých gangov.
Kým v minulosti číselné gangy obmedzovali svoju činnosť iba na väzenie a s pouličnými gangmi nemali veľa spoločného, situácia sa začala meniť v 80. rokoch, keď dochádzalo k početným interakciám s odsúdenými dílermi. Napokon to viedlo k akémusi spojeniu dvoch svetov, či lepšie povedané manželstvu z rozumu: dílerom sa vďaka dávkam narkotík, prepašovaným do väzenia rôznymi vynachádzavými metódami (napríklad v tube zasunutej do análneho otvoru), podarilo efektívne vyhnúť nepríjemným väzenským procedúram, súvisiacim s kultúrou číselných gangov. Väzenským veteránom ponúkli drogy, ako aj prísľub uplatnenia sa v drogovom biznise po skončení trestov; číselné gangy zasa toto nové spojenectvo využili na expanziu smerom von prostredníctvom pouličných gangov. Svoju kultúru rozšírili napríklad cez tzv. Americans z vyhlásenej problémovej štvrte Cape Flats a mnohé ďalšie zločinecké organizácie.
Rozdelenie sfér
K najobávanejším väzenských gangom v Južnej Afrike patria gangy označené číslami 26, 27 a 28. Predpokladá sa, že z Pollsmooru už dávno metastázovali aj za hranice Western Cape a získali vplyv nielen v uliciach priľahlých oblastí, ale aj v iných väzeniach v krajine. Ich korene sú nejasné aj pre extrémnu mlčanlivosť členov, ktorí musia zložiť prísahu a prijať istý systém pravidiel, ktorého porušovanie sa nekompromisne trestá. Vo všeobecnosti platí, že po vstupe neexistuje cesty von. Gangy síce predstavujú relatívne nezávislé entity, avšak funguje medzi nimi istá deľba práce. Gang 26 sa zameriava na pašovanie, gamblerstvo a iné profitabilné činnosti, ich úlohou je subvencovať aj ostatné dve skupiny. Na oplátku členovia gangu 27 vystupujú ako mediátori, sprostredkovatelia dohôd a strážcovia dodržiavania morálneho kódexu a napokon členovia gangu 28 zabezpečujú poriadok, oni sú totiž „vojakmi“, bojujúcimi za všetky tri gangy. Takáto konsenzuálna deľba práce sa dokonca uplatňuje aj vo väzenskej „samospráve“ – značnú časť gastronomických a sanitačných činností vykonávajú samotní väzni, pričom napríklad príprava jedál pre všetky gangy je výsadou gangu 28 a členovia gangu 27 zasa upratujú, atď. Medzi bizarnosti napríklad patrí fakt, že členovia 26-ky nemôžu mať „žienky“ (wyfie), čo je vo väzenskom argote označenie muža, hrajúceho v sexuálnom pomere „rolu ženy“, teda ktorý je v submisívnej pozícii oproti maskulinite vyššie postaveného člena gangu. Hierarchiu všetkých gangov pritom tvorí systém rôznych „hodností“ a „funkcií“, napríklad sudca, generál, inšpektor, kapitán, seržant, právnik, doktor, strážcovia či vojaci. Každá funkcia má priradené isté úlohy, ktoré musí vykonávať, s osobitým dôrazom na „zaškoľovanie“ nových regrútov, aby si osvojili prísny súbor pravidiel.
Kľúč k postupu
Gang 28 sa istý čas považoval za najvplyvnejší, keďže ide o najstarší z troch. Vnútorne sa člení na tzv. zlatú a striebornú líniu. Zlatú líniu majú tvoriť potomkovia Nongolozu, legendami opradeného gangstra, kým striebornú zasa potomkovia Magubaneho. Od nižšie postavených členov sa vyžaduje snaha o dokázanie vlastnej „mužnosti“. Ak ju dokážu, posunú sa v hierarchii vyššie, ak však budú otáľať, budú vnímaní ako „žienky“, hodné iba pozície prostriedku na uspokojovanie sexuálnych potrieb vyššie postavených členov. Akt hodný postupu závisí od nariadenia zo strany vyššie postavených gangstrov (napríklad generála), zväčša ide o fyzickú likvidáciu nepohodlného dozorcu či problémového väzňa, odmietajúceho podriadenie sa autorite gangu. Vo výnimočnom prípade môže ísť aj o zabitie člena iného gangu. Zabitie nečlena sa považuje za „obetu“, ktorá rieši problémy súvisiace s porušením pravidiel. Dôvod? Takto to špecifikuje morálny kódex… Posuny v štruktúrach sa zaznamenávajú prostredníctvom zložitého systému amatérskych tetovaní po celom tele, kedy zväčša postačí nejaký ostrý predmet na zjazvenie kože a atrament. Dokonca aj vedenie väznice spolu s dozorcami tento autoritatívny režim ticho toleruje – akokoľvek zvrátený, zabezpečuje istú stabilitu a predchádza nepokojom.
Dobrovoľné väzenie
Napriek extrémne násilnému prostrediu, ktoré má sotva vo svete obdoby (môžu sa mu rovnať azda iba niektoré neslávne známe brazílske či salvádorské väznice), si väčšina väzňov dobrovoľne volí zotrvanie na tomto neľudskom mieste. To len dokumentuje beznádejnú situáciu, ktorá panuje v uliciach chudobných predmestí: tí, čo vyjdú von, zrazu prichádzajú o rešpekt a postavenie a musia čeliť nezamestnanosti či problémom s bývaním. Gangy im však poskytujú nielen základ na prežitie („luxus“ v podobe strechy nad hlavou, prísunu potravín či pravidelnej zdravotnej starostlivosti), ale predovšetkým rešpekt, ochranu a pocit identity, ktorý im zabezpečuje spolupatričnosť so svojím gangom. Vo väzení znamenajú niečo a tento pocit ich vo väčšine prípadov motivuje zostať. Väzni sú dokonca ochotní dopúšťať sa vrážd či iných násilných trestných činov, len aby im predĺžili väzbu. Aj tí, ktorí napokon väznicu po ukončení trestu opustia, sa vo väčšine prípadov vracajú. Epizóda dokumentu Rossa Kempa, britského investigatívneho novinára, mapujúceho zločinecké skupiny z celého sveta, uvádza údaj spred desiatich rokov, podľa ktorého sa až 90 % väzňov vracia do „chládku“. Aj počas trvania doby na slobode sa naďalej angažujú v prospech svojho gangu, napríklad v zabezpečovaní luxusných tovarov pre kolegov v podobe narkotík. Tie sa pašujú dovnútra aj prostredníctvom spolupracujúcich dozorcov.
Tomáš Bóka
foto SITA, archív
Celý článok si prečítate v aprílovom čísle GOLDMAN (2017)