Existujú rozličné interpretácie politiky – od jej chápania ako umenia vládnuť, vyzdvihujúc cnosti odvážnych a zodpovedných štátnikov, až po vnímanie politického diania ako špinavej hry, ktorá privileguje najväčších psychopatov a najrafinovanejších jedincov. Politika sa bez ohľadu na interpretáciu stáva ohniskom najrôznejších záujmov a akousi prienikovou oblasťou rôznorodých kruhov, ašpirujúcich na získanie rozhodujúceho spoločenského vplyvu. Odnepamäti tak generuje sprisahania, konšpirácie, teroristické útoky, únosy a úkladné vraždy.
Medzi atentáty s najväčším celosvetovým dosahom patrí nepochybne ten v podaní bosnianskeho radikála Gavrila Principa na následníka rakúsko-uhorského trónu Františka Ferdinanda. Príslušník organizácie Mladá Bosna, ktorá si kládla za cieľ osamostatnenie Bosny a Hercegoviny spod rakúskej nadvlády a zjednotenie Srbov, Chorvátov a Bosniakov do jedného štátneho útvaru, si na neho počkal v Sarajeve 28. júna 1914, kde mal dohliadnuť na výcvik rakúsko-uhorskej armády. Problémy už viseli vo vzduchu, nakoľko tri roky predtým pri podobnej príležitosti sa organizácia Čierna ruka pokúsila o atentát na samotného panovníka Františka Jozefa. Princip a ďalších šesť radikálov sa rozostavili v dave popri trase kolóny. V následných udalostiach zohrala veľkú úlohu aj náhoda: granát, ktorý jeden z útočníkov hodil do auta s arcivojvodom, vybuchol s oneskorením, čo dalo šoférovi šancu na útek. Explózia napokon zranila až osadenstvo štvrtého auta v kolóne, niekoľko rán od šrapnelov sa ušlo aj okolostojacim zvedavcom. Keď sa František Ferdinand z pokusu o atentát otriasol, rozhodol sa podniknúť veľký risk a navštíviť zranených v nemocnici. Osudnou sa mu napokon stala chyba jeho šoféra, ktorý na jednej z križovatiek zle odbočil, následkom čoho sa musel zastaviť a vycúvať. Motor však v tom momente skapal – presne v okamihu, keď sa nablízku nachádzal unikajúci Princip. Príležitosť, znenazdajky naservírovanú ako na striebornom podnose, mladý radikál okamžite využil: vytiahol zbraň, z poldruha metra namieril na prekvapenú šľachtickú dvojicu a dvakrát vystrelil. Arcivojvoda to kúpil do krku, kým jeho manželka Sophia do brucha. Princip sa najprv pokúsil o samovraždu s expirovaným kyanidom a následný pokus o samovraždu s vlastnou zbraňou mu znemožnila polícia. Najvyššiemu trestu unikol, keďže mu do veku dvadsiatich rokov (predstavujúceho hranicu pre trest smrti) chýbalo 27 dní. V zlých podmienkach, v ktorých ho väznili, dostal tuberkulózu, na ktorú sa liečil v Terezíne. O štyri roky na jej následky umrel. Aké mal atentát pre svet dôsledky, je všeobecne známe – čoskoro po ňom Rakúsko-Uhorsko vyhlásilo vojnu Srbsku a začala 1. svetová vojna…
ETA vs. Blanco
Luis Carrero Blanco sa po nástupe k moci španielskeho fašistu Franca stal jednou z najdôležitejších súčastí diktátorského režimu a najbližším spojencom samotného generála. Blanca, ktorý v tej dobe vykonával funkciu predsedu španielskej vlády, si preto ako hlavný terč vyselektovala baskická separatistická organizácia ETA (Euskadi Ta Askatasuna). V roku 1973 si štyria členovia organizácie dôkladne naplánovali operáciu s krycím názvom Ogro a pre tieto účely si prenajali byt na prízemí ulice, ktorou Blanco pravidelne chodieval na omšu do kostola.
Z pivnice bytu počas piatich mesiacov mravčej práce vykopali tunel priamo popod cestu. A aby nevzbudili prehnanú pozornosť okolia, štylizovali sa do polohy študentov sochárstva. V deň „D“ (20. decembra 1973) neponechali nič na náhodu: do pripraveného tunela umiestnili 80 kg trhaviny, pričom traja členovia smrtiaceho komanda, pripravení na diaľku nálož aktivovať, čakali prezlečení za elektrikárov. Aktiváciu výbušniny si načasovali presne na moment, keď Blanco autom prechádzal inkriminovaným úsekom. Detonácia vymrštila auto do úctyhodnej výšky 20 metrov, a tak nik z vozidla nemal najmenšiu šancu na prežitie. „Elektrikári“ v počiatočnom chaose, ktorý nastal bezprostredne po explózii, kričali na okoloidúcich, že vybuchol plyn, čo im umožnilo bez problémov ujsť z miesta činu. ETA sa k zodpovednosti prihlásila o mesiac neskôr. V odôvodnení označili Blanca za predstaviteľa ideologicky „najčistejšej“ vetvy francovského fašizmu a za kľúčového človeka režimu. Obvinili ho z cieľavedomého vytvárania vlastného „štátu v štáte“ a snahy o pretláčanie agendy Opus Dei (kontroverznej súčasti katolíckej cirkvi) prostredníctvom vládnych štruktúr.
Dodnes nevyriešený
Populárneho švédskeho premiéra za Sociálnodemokratickú stranu Olofa Palmeho si smrť našla 28. februára 1986 v Štokholme. Práve sa vracal s manželkou Lisbet z kina, keď ho zasiahol jediný (ale presný) výstrel zo zbrane. Premiérova žena vyviazla s ľahkým poranením. Dvojica sa v tom čase pohybovala bez sprievodu bodyguardov, čo neznámemu páchateľovi umožnilo zasadiť smrtiaci úder. Prípad doteraz nie je vyriešený, narkomana Christera Petterssona, ktorého švédske súdy pôvodne obvinili na základe svedectva vdovy po Palmem, napokon zbavili viny a prepustili na slobodu. Dodnes sa vynárajú rôzne špekulácie o príčine premiérovej likvidácie: od zapojenia juhoslovanských tajných služieb cez intervenciu pravicových extrémistov z prostredia marginálnej Európskej strany pracujúcich až po údajné zapojenie ľavicovej Kurdskej strany pracujúcich Abdullaha Öcalana (Kurdi túto informáciu opakovane vyvracajú ako pokus tureckých médií o diskreditáciu). Ďalšie teórie spájajú Palmeho smrť s jeho razantným postojom proti apartheidu v Južnej Afrike i s nadmernou angažovanosťou za ukončenie iránsko-irackého konfliktu či benevolentnosťou pri prijímaní čilských utečencov, unikajúcich zo svojej vlasti po zosadení marxistického prezidenta Salvadora Allendeho.
Bulharské dusno
Niekoľko príkladov politických atentátov ponúka aj výbušný Balkán. Medzi notoricky najznámejšie patrí prípad zabitia Andreja Lukanova, posledného komunistického premiéra Bulharska. Líder reformistického krídla pokračoval vo vládnutí aj po kolapse socialistického bloku, keďže jeho Socialistická strana po transformácii z niekdajšej Komunistickej strany zvíťazila v prvých poprevratových voľbách. Jeho vládnutie však charakterizovali ekonomické problémy, pochybné obchody a korupčné kauzy, ktoré viedli k mnohým občianskym nepokojom. Po obrovských demonštráciách, spojených s generálnym štrajkom, napokon z postu rezignoval, zanechajúc za sebou povesť nepopulárneho politika, spájaného so zvyšujúcim sa zahraničným dlhom a prípadmi sprenevery. V októbri roku 1996 si ho pred jeho apartmánom v Sofii našla guľka neznámeho páchateľa.
Výčiny RAF
Ako výrazný fenomén svetovej politiky 70. a 80. rokov sa začali prejavovať krajne ľavicové organizácie, ktorým nepostačovala možnosť zúčastňovať sa politickej súťaže či demonštrovať v uliciach, a tak sa uchýlili k terorizmu a organizovaniu mestských geríl, s cieľom vyvolať ozbrojený prevrat. Väčšina týchto teroristických zoskupení vzišla z podhubia nespokojnej marxistickej mládeže, búriacej sa koncom 60. rokov vo Francúzsku, Nemecku a iných krajinách. Mladí rebeli, rozčarovaní z jalových výsledkov masových študentských hnutí, sa pod vplyvom geopolitických udalostí radikalizovali.
V Nemecku sa zbraní chopila skupina RAF (Frakcia Červenej armády). V počiatočnej fáze sa skupina, vedená ľavicovou intelektuálkou Ulrike Meinhof a nekompromisným militantom Andreasom Baaderom, v atmosfére doznievajúceho študentského hnutia tešila značnej dávke popularity najmä medzi mladými. Medzi ciele bombových atentátov si vyberali symboly režimu, ktorý považovali za stelesnenie novodobého fašizmu – aj vzhľadom na veľké množstvo predstaviteľov bývalého nacistického zriadenia v politike, štátnej správe a ozbrojených zložkách, ale tiež pre podporu amerických vojenských intervencií vo svete – americké vojenské základne, policajné stanice či korporátne vydavateľstvo. Prostriedky na útoky získavali po vzore uruguajskej mestskej gerily Tupamaros (figuroval v nej aj neskorší uruguajský prezident José Mujica) vykrádaním bánk. V neskoršom období sa zamerali na únosy a vraždy štátnych a korporátnych predstaviteľov – obeťami sa stali napríklad šéf zamestnaneckého zväzu (bývalý dôstojník SS), vysokopostavený bankár či prokurátor s nacistickou minulosťou, vyšetrujúci zločiny RAF.
Okrem RAF sa aktivovali aj ďalšie spriaznené teroristické organizácie: anarchistické Hnutie 2. júna, ktoré vzišlo z prostredia legendárnej západoberlínskej Komúny 1, či tzv. Revolučné bunky – tie si na rozdiel od slávnejších RAF zvolili odlišnú taktiku: nežili v ilegalite, ale svojim nelegálnym aktivitám sa venovali popri bežnom, civilnom živote, čím polícii spôsobovali nemalé vrásky. Po prvej sérii krvavých útokov RAF došlo k nebývalej mobilizácii prakticky všetkých bezpečnostných zložiek Nemecka, ktorá sa spolu s mediálnou hystériou a zvýšenou mierou únavných preventívnych prehliadok spolupodieľala na vyčerpaní obyvateľstva: podpora RAF zo strany verejnosti prudko klesala a revolúcia sa nekonala. Kým prvú generáciu na čele s Baaderom, Meinhofovou a Ensslinovou súdili za obrovského mediálneho humbugu, v podzemí sa vytváral zárodok čoraz agresívnejšej 2. a 3. generácie RAF. Intervaly medzi jednotlivými útokmi sa však postupne zväčšovali, až okolnosti napokon nových členov prinútili väčšinu svojej energie míňať na zabezpečenie života v ilegalite: popri neustálom presúvaní sa, schovávaní a zabezpečovaní prostriedkov na prežitie jednoducho nezostal čas na prípravu ďalších atentátov. Napokon 20. apríla 1998 v jednej z kancelárií agentúry Reuters pristál osemstranový dokument s neodmysliteľným logom RAF (červená hviezda so samopalom Heckler & Koch MP-5), v ktorom predstavitelia poslednej generácie teroristickú skupinu s konečnou platnosťou rozpustili.
Poprava premiéra
Podobné organizácie sa v pohnutých rokoch studenej vojny objavovali ako huby po daždi. Svoju verziu mali aj Američania (Weather Underground Organization, založená mladými komunistami z University of Michigan), Francúzi (Action Directe), Belgičania (Communist Combatant Cells), Japonci (Japonská Červená armáda) a mnohí iní. Aj nacionalistické organizácie – baskická ETA alebo niektoré znesvárené odnože pôvodnej írskej IRA – inkorporovali do svojej ideologickej výbavy extrémne ľavicové postoje. Najväčší „úlovok“ sa však podaril Červeným brigádam (Brigate Rosse), ktoré v rokoch 1970 – 1988 rozsievali teror v Taliansku. Talianski radikáli, ktorí podľa niektorých zdrojov prijímali pomoc v podobe zbraní a výbušnín aj od československých tajných služieb, uniesli v roku 1978 bývalého dlhoročného premiéra Alda Mora. Udialo sa tak uprostred turbulentného obdobia, kedy vládol menšinový kabinet, zostavený výlučne z predstaviteľov najsilnejšej Kresťanskodemokratickej strany. Práve Moro v rámci tzv. historickej dohody dojednal tichú podporu druhej najsilnejšej Komunistickej strany Talianska. Keď sa nestabilná menšinová vláda uprostred volebného obdobia rozpadla, Moro ako skúsený harcovník s diplomatickými schopnosťami a množstvom kontaktov dojednal tentoraz podporu zo strany menších strán v parlamente, ktoré umožnili zostaviť novú kresťanskodemokratickú vládu. Presne v deň jej vymenovania však došlo k udalosti, ktorá sa navždy zapísala do talianskych dejín: maskovaní príslušníci Červených brigád, ozbrojení samopalmi, postrieľali piatich Morových osobných strážcov a jeho samotného uniesli.
Únos predsedu najsilnejšej talianskej strany otriasol celou politickou scénou a donútil vládu vyjednávať s únoscami. Vražedný scenár premysleli do najmenších detailov: Moro sedí vzadu v aute riadenom karabinierom, ktorý má po boku kolegu. Za nimi nasleduje ďalšie auto s troma policajtmi. Keď zabáčajú na únoscami vyhliadnutú ulicu, „oko“ dáva signál na spustenie akcie. Eskorta s bývalým premiérom prudko brzdí, do cesty mu nečakane vchádza Fiat 128. Všetko do seba dokonale zapadá, keď cestu z opačnej strany uzatvára ďalší Fiat 128. V tom momente z oboch strán ulice vyskakujú ozbrojení militanti v kuklách, ktorí dovtedy vyčkávali v kríkoch. Každý vie, čo má robiť, koordinácia je priam dokonalá: okamžite spúšťajú paľbu na piatich spoločníkov prominentného politika, jemu však neskrivia ani vlások na hlave. Akonáhle sa šokovaný Moro ocitne v aute únoscov, neostáva po nich ani chýru, ani slychu. Za sebou nechávajú spúšť – zakliesnené autá, rozbité sklá, krvavé škvrny, päť mŕtvych tiel a 91 guliek (z ktorých 45 zasiahlo cieľ). Teórie o možných motívoch sa rôznili. Niektorí špekulovali, že Červené brigády plánovali stopnúť zbližovanie medzi kresťanskými demokratmi a komunistami, k čomu mal poslúžiť práve únos ústrednej postavy a sprostredkovateľa rokovaní. Objavili sa však aj názory, ktoré únos chápali ako prejav nepriateľstva voči politike kresťanských demokratov – napokon i v oficiálnom komuniké únoscov sa objavila strohá zmienka o „režime, ktorý utláčal taliansky ľud celé roky“. Akokoľvek, priamym dôsledkom únosu bolo definitívne odvrátenie črtajúcej sa účasti komunistov v jednej z budúcich vlád. Únos rozdelil taliansku politickú scénu aj verejnosť na dva veľké tábory: tých, ktorí chceli vyjednávať a tých, ktorí akékoľvek vyjednávanie s teroristami apriórne odmietali. Únoscovia plánovali vymeniť Mora za väznených kolegov. Samotná obeť únosu sa vo svojich listoch obracala na politické špičky, kolegov zo strany i samotného pápeža, aby intervenovali v jeho prospech. Podpory sa ale nedočkal. Keď militantom pretiekol pohár trpezlivosti, po 55 dňoch ho neľútostne popravili. „Rozsudok“ vykonal Mario Moretti škorpiónom vz. 61 – prestrelené pľúca boli nezlučiteľné so životom. Mŕtvola sa našla ešte v ten deň v kufri červeného Renaultu 4 v historickom centre Ríma…
Atentát v divadle
Abraham Lincoln patrí k historicky najvyzdvihovanejším bojovníkom za slobodu, rešpektovaným naprieč celým spektrom ideológií a politických doktrín, o čom svedčí aj fakt, že i jeden z najväčších ideologických oponentov USA, Fidel Castro, sa hrdí Lincolnovou bustou na čestnom mieste svojej pracovne. Počas najväčšej ústavnej krízy v histórii USA, ktorá eskalovala do krvavej občianskej vojny medzi Úniou a Konfederáciou južných štátov (1861 – 1865), sa jablkom sváru stala problematika otroctva, pričom v stávke sa ocitla územná celistvosť krajiny. Lincolnovo funkčné obdobie sa takmer navlas prelínalo s priebehom ozbrojeného konfliktu. V dobe, kedy sa vojna už nevyhnutne chýlila k záveru so zdarným koncom pre unionistov zo severu, zmenil chod amerických dejín podporovateľ Konfederácie John Wilkes Booth. Ten 14. apríla 1865 populárnemu prezidentovi zasadil smrtiacu ranu svojím Derringerom – do zadnej časti hlavy priamo na divadelnom predstavení vo Washingtone DC. Prezident následne upadol do kómy a na druhý deň skonal. Atentátnik nebol sám, mal tam aj dvoch kolegov Georga Atzerodta a Lewisa Powella, ktorí mali odstrániť viceprezidenta Andrewa Johnsona, resp. ministra Williama Sewarda. Kým prvý si útok v poslednej chvíli rozmyslel, druhý minul a v opakovanom pokuse mu zabránila intervencia Sewardových spoločníkov.
Večná záhada
Obeťou atentátov sa stali aj ďalší americkí prezidenti. James A. Garfield zomrel 19. septembra 1881 na následky strelných poranení jedenásť týždňov po útoku psychopata Charlesa J. Guiteaua, ktorého následne odsúdili na trest smrti obesením. William McKinley zasa zomrel 14. septembra 1901 po útoku fanatika Leona Czolgosza, ktorého motív zostal neobjasnený – za svoj čin si krátko posedel v elektrickom kresle. Najväčšiu záhadu pre americkú verejnosť však akiste predstavuje atentát na jedného z najpopulárnejších prezidentov v histórii USA, Johna Fitzgeralda Kennedyho. Ten podľa záverov Warrenovej vyšetrovacej komisie spáchal bývalý námorník Lee Harvey Oswald, v tom čase zamestnaný v dallaskej knižnici, popri ktorej mala prejsť prezidentská kolóna. JFK navštívil Dallas v rámci predvolebnej kampane, keďže jeho funkčné obdobie sa pomaly chýlilo ku koncu a o priazeň voličov sa hodlal uchádzať aj v nasledujúcich voľbách. Atentátnik mal značne uľahčenú úlohu, keďže prezident spolu so svojou ženou Jacqueline a texaským guvernérom Johnom Connallym brázdil texaské ulice v limuzíne s otvorenou strechou. Keď kolóna míňala knižnicu, ozvali sa tri výstrely bezprostredne po sebe, z nich dva zasiahli nič netušiaceho prezidenta do hrdla a hlavy. Po krátkom bezprostrednom šoku sa spustila obrovská panika, policajti a tajní agenti z eskorty bleskovo vykonali potrebné úkony a prezidenta okamžite previezli do nemocnice. Médiá následne zalarmovali verejnosť, ktorá prikovaná k obrazovkám podrobne sledovala vývoj udalostí. Zranenia sa však ukázali ako smrteľné a o hodinu už kancelária Bieleho domu prehlásila Kennedyho za mŕtveho. Oswalda, ktorý podľa neskorších zistení pálil zo 6. poschodia knižnice, čoskoro nato zadržali ako hlavného podozrivého. Prípad sa však skomplikoval v momente, keď ho počas presunu z polície do väzenia priamo pred kamerami médií zastrelil presnou ranou do brucha majiteľ jedného z miestnych nočných klubov Jack Ruby. Vyšetrovanie incidentu potom vynieslo na svetlo sveta viacero nezrovnalostí, rôznili sa i výpovede svedkov, poniektorí sa zaprisahávali, že výstrely začuli aj z opačnej strany. Vynorila sa aj pikantná informácia: Oswald ako bývalý americký námorník strávil v ZSSR poldruha roka (pobyt zdôvodňoval svojím záujmom o komunizmus a obdivom k ZSSR), čo vyvolalo špekulácie, či nemohol pôsobiť ako tajný (či dokonca dvojitý) agent.
Záujem verejnosti o prípad výrazne ožil po nakrútení filmového megahitu „JFK“ v réžii Olivera Stonea (1992), ktorý výrazne naštrbil beztak slabú dôveru obyvateľstva v oficiálne výsledky vyšetrovania. Americká vláda reagovala odtajnením väčšiny dokumentov súvisiacich s vyšetrovaním, ktoré postupne uverejňovala (do roku 1998 vyše 4 milióny strán). Stále však neodtajnila všetky – odhaduje sa, že existuje ešte cca 5.000 strán citlivých dokumentov, ktoré na žiadosť vládnych agentúr ostali tajné. Kľúčovým sa ukazuje termín október 2017 – vtedy sa vláda chystá definitívne odtajniť aj zvyšky archivovaných dokumentov (vrátane dokumentov CIA). Už teraz však existuje obava, že administratíva USA sa odvolá na právo odložiť túto povinnosť na neurčito, pokiaľ rozhodne, že zverejnenie môže uškodiť „verejnému záujmu“, činnosti obranných a spravodajských zložiek, výkonu práva alebo udržaniu bezproblémových zahraničných vzťahov. Rôzne prieskumy ukázali, že oficiálnej verzii prípadu zabitia JFK neverí 60 – 80 % Američanov.
Tomáš Bóka
foto SITA, archív
Celý článok si prečítate v aprílovom čísle GOLDMAN (2016)