Jediné, čo delí hviezdu od čiernej diery, je čas
14.novembra 2003 chcel na 8. poschodí luxusného losangeleského hotela Hyatt na Sunset Boulevard niekto zomrieť. Corey Taylor, spevák z kapely Stone Sour a Slipknot stál na balkóne a po niekoľký raz vo svojom živote sa chystal spáchať samovraždu…
Neskočil. Názory na to, či ho od skoku do prázdna odhovorila jeho vtedajšia manželka Scarlett, alebo blízky priateľ Tom, sa líšia a sám Corey nepodáva jednoznačné svedectvo o tejto noci. Bol totiž, tak ako každý deň po niekoľko rokov predtým, kvalitne a do nepríčetnosti naložený vo whisky. Isté však je, že na konci tej rušnej noci bolo vyrieknuté ultimátum. Scarlett mu už nedala na výber. Buď skoncuje s pitím, alebo od neho odíde a sobáš nechá anulovať. O dva roky neskôr stál Corey triezvy v nahrávacom štúdiu so Stone Sour a nahrával druhý štúdiový album Come What(ever) May.
Keď sa o pár rokov speváka, hudobníka, gitaristu (a 86. najlepšieho metalového vokalistu všetkých čias podľa rebríčka Hit Parader´s Top 100) niekto opýta, prečo chcel zomrieť, nedočká sa priamej odpovede. Zakaždým však zdôrazní, že dôvody boli osobné a že to nemalo čo robiť s jeho prácou ani s hudbou. Tomu by aj bolo ťažké uveriť. V tom čase mal už za sebou úspešné turné ako spevák v kapele Slipknot a jeho Stone Sour mala na konte prvý štúdiový album, za ktorý zožínala samé pozitívne kritiky. Pracoval ako blázon, písal texty, nahrával, absolvoval nespočetné vystúpenia a koncertné šnúry. A zároveň sa vnútorne rozkladal a prepadal beznádejnej depresii, ktoré vyústili do jedného z početných (ale nateraz aj posledných) pokusov o samovraždu. Odpoveď na otázku, čo spustilo proces tejto rozpínajúcej sa hniloby, treba hľadať v jeho detstve. V Iowe, v štáte uprostred ničoho, v zapadákove Waterloo a jeho blízkom okolí.
Stratená nevinnosť
Corey Taylor sa narodil 8. decembra 1973 v iowskom hlavnom meste Des Moines a prežil tu prvé roky detstva s matkou, sestrou a starou mamou. Otec od rodiny odišiel a matka mu s deťmi zakázala akýkoľvek styk. Viedla neusporiadaný život, do ktorého prichádzali a odchádzali viac či menej pochybní muži a priatelia. Keď mal Corey jedenásť, zbalila sebe aj deťom kufre a odsťahovala sa s aktuálnym milencom do Waterloo. Žili v prívese uprostred psích výkalov, kde Corey nemal ani vlastnú posteľ a kvôli nedostatku priestoru spal v kúpeľni. Vzťah sa veľmi rýchlo rozpadol a matka sa presťahovala k najlepšej priateľke a jej dcére. Tu sa pre Coreyho začalo obdobie bitiek, neustálych hádok, scén domáceho násilia a nočných návštev polície. „Skončilo sa pre mňa obdobie nevinnosti. Po prvý raz som pochopil, že nik nie je v bezpečí. Dokonca ani jedenásťročné dieťa, ktoré nechce nič iné, ako len zapadnúť, smiať sa a byť milované.“ Namiesto toho sa jemu i sestre dostávalo len bitky remeňom, palicou a päsťami od maminej kamarátky Corkey. Dodnes má nad obočím jazvy od jej prsteňov. S odstupom času sa priznal, že keď zomrela na rakovinu, pravidelne chodil močiť na jej hrob. Kvôli matkinmu sťahovaniu po okolí často menil školu. Bol osamelé, zvláštne dieťa, ktoré si ťažko hľadalo priateľov. Občas sa mu podarilo zapísať sa ako triedny klaun, občas sa mu podarilo byť neviditeľným, no najčastejšie zo všetkého ho noví spolužiaci používali ako fackovacieho panáka. Keď sa spriatelil s o päť rokov starším chlapcom od susedov, myslel si, že sa veci zmenia k lepšiemu. Zdieľali spolu záľubu v hudbe a komiksoch. Netušil však, že narazil na predátora, ktorý iba vycítil jeho osamelosť a vyhodnotil ho ako ľahkú korisť. Pochopil, až keď ho „kamarát“ vo svojej pivnici znásilnil. O týždeň dom susedov zhorel do tla a z mesta sa odsťahovali. „Ľudia si mysleli, že som to urobil ja,“ povedal Corey o tejto udalosti. A nič k tomu nedodáva. Nepopiera, ani sa neobhajuje…
Hnev
Udalosť z pivnice v ňom prebudila neutíchajúci hnev a nenávisť k Waterloo: „Mlátili ma tam. Znásilnili. Zničili. Takmer som tam zomrel. Naučil som sa ho nenávidieť tak, ako to mesto nenávidelo mňa.“ Táto nenávisť mu však zároveň otvorila dušu a srdce pre hudbu. Keď už nevidel východisko, našiel si nejaké útočisko, sníval o gitare a bicích a čmáral si na zadné stránky zošitov prvé texty. Metallica, Black Flag, Slayer, Mötley Crue a Public Enemy zdieľali jeho hnev, dávali mu odpovede na všetky otázky a boli jeho päsťami, keď už nevládal bojovať. Vo Waterloo ako tínedžer dokonca založil svoju prvú kapelu. Na zmierenie však už bolo neskoro. Mesto mu raz a navždy uštedrilo lekciu, že veriť sa nedá nikomu. Potreba utekať z domu plného chľastu, násilia a iných závislostí ho zároveň priviedla k alkoholu, kokaínu a iným dostupným drogám. Sťahoval sa z párty na párty, prespával vo squatoch, v jednom tričku a špinavých džínsoch, každý deň nachádzal a vzápätí strácal nových a nových priateľov a zároveň pomaly, ale isto strácal sám seba. „Bol som v neustálom pohybe a vôbec mi nezáležalo na tom, kde som a kto som. Všetko, čo som chcel, bolo dostať sa na ďalšiu párty, aby som mohol zabudnúť a cítiť sa nažive…“ V tejto kompulzívnej agónii žil niekoľko rokov, až kým sa raz ako šestnásťročný neprebudil dvanásť míľ od domova so zakrvavenou tvárou, pohodený v kontajneri bez trička, topánok a, samozrejme, bez peňazí. Nepamätal si, kde bol, s kým bol a pokým zberal v odpadkoch sily na cestu domov, po dlhej dobe pocítil hanbu sám za seba. Krátko na to sa rozhodol opustiť matku a vrátiť sa k starej mame do Des Moines. Waterloo v ňom doživotne zanechalo ambivalentné pocity. Na jednej strane by dokázal na mesto poslať buldozéry, aby ho strhli z povrchu zemského tehlu po tehle a zachránili tak svetu dušu. Na druhej strane to bola práve táto diera humusu, čo z neho urobila muža, ktorým sa stal.
Thelma
Stará mama Thelma mu v Des Moines poskytla viac, ako sa kedy podarilo jeho matke. Prevzala na seba všetky materské povinnosti a vniesla do jeho života stabilitu a bezpečie. Dokonca, aj keď už kapela Stone Sour slávila prvé úspechy a Corey neuvážene rozhadzoval peniaze za drinky a cigarety, s láskou sa starala, aby mal aj čo jesť. A mala tú najneuveriteľnejšiu zbierku nahrávok a vinylových platní Elvisa a amerického country, ktoré sa stali jeho prvostupňovým hudobným vzdelaním, dávno predtým, ako objavil svojich hudobných hrdinov.
V roku 1992 v Des Moines založil s kamarátmi Joelom Ekmanom (bicie) a Shawnom Economakim (basgitara) kapelu Stone Sour a pomenovali ju podľa kyslastého drinku, namiešaného na báze whisky a pomarančového džúsu. V tejto zostave nahrali dve demo nahrávky. Skupina sa ustálila vo svojej zostave, keď sa k nej v roku 1995 pridal Jim Root. Devätnásťročný Corey vtedy pracoval v outlete s hudobnými nosičmi a po prvý raz mal pocit, že je v niečom skutočne dobrý. Problém bol, že mal dlhé vlasy a keď do obchodu prišla inšpekcia z vedenia a žiadala od neho, aby sa ostrihal (čo neurobil), o prácu prišiel. Zároveň tak však získal príležitosť venovať sa tomu, po čom skutočne túžil: spevu, hudbe a písaniu textov. Na prvé roky existencie kapely spomína s nadšením: „Všetko bolo nové. Nebolo nič, čo by sme si nemohli dovoliť vyskúšať na javisku. Vďaka týmto prvým rokom som pochopil, že túto prácu milujem.“ Stone Sour sa už tešila lokálnej popularite, keď ho nepokojná duša priviedla k rozhodnutiu opustiť skupinu a presťahovať sa do Denveru v Colorade. Ťahalo ho to za novými priateľmi a od pobytu vo veľkom meste si sľuboval príval inšpirácie a príležitostí. Namiesto toho však skončil vo víre nekonečných párty, sodomie, pri ktorej by sa aj markíz de Sade cítil ako dinosaurus a živil sa nezáživnou prácou u výrobcu VHS kaziet. Po pár mesiacoch bolo všetkému koniec. Na jednom z nespočetných večierkov si poranil ruku a následne prišiel o prácu. Bez dlhého rozmýšľania a nostalgie sa vrátil do Des Moines a zamestnal sa v miestnej požičovni porno kaziet. V jedno skoré ráno vstúpilo do požičovne niekoľko čudných mužov. Nepozdravili, nič sa ho nespýtali, len sa okolo neho rozostúpili a jeho život nabral celkom nový spád…
foto archív hudobných vydavateľstiev
Celý článok si prečítate v GOLDMAN Prémiovom vydaní 2019 Best of Music