Kráska plná kontrastov. Potetované ruky, jemný hlas a okúzľujúci prejav. Frankofónna Kanaďanka vrátila šansón do hry, aktualizovala ho pre potreby 21. storočia a sama sa stala hviezdou (nielen) v Kanade.
Béatrice Martin, ako znie jej civilné meno, sa narodila 22. septembra 1989 vo frankofónnom Québecu, o ktorom sa s dávkou nadhľadu tvrdí, že je „viac francúzsky ako samotné Francúzsko“. Odmalička ju fascinovala čiernobiele klávesy a ich tóny lahodiace uchu, a tak na klavíri začala hrať, už keď mala tri roky. Keď mala deväť, jedinečný talent ju katapultoval na Quebecké konzervatórium v Montreale. Kvôli nástojčivej matke, ktorá ju k hudbe viedla, sa jej však klavír čoraz viac znechucoval. A keď potom – po piatich rokoch zdokonaľovania talentu – štúdiá na prestížnom konzervatóriu predčasne ukončila, matke sa zrútil svet. Hudba ale naďalej zostávala v centre záujmu talentovanej hudobníčky a v období mladíckej rebélie ju zlákala hardcore-punková scéna. Od pätnástich hrala na klávesy v post-hardcoreovej skupine December Strikes First a chvíľu búšila do klávesov aj v indie-popovej kapele Bonjour Brumaire, ktorá v prvej dekáde nového tisícročia na quebeckej nezávislej scéne zaznamenala solídne úspechy.
Pirátska plavba
V apríli roku 2008 sa však osemnásťročná Béatrice osamostatnila a vydala sa na dobrodružnú plavbu po rozbúrenom mori kanadskej pesničkárskej scény. Napla čierne vlajky s prekríženými hnátmi, zdvihla kotvy a vybrala sa na dlhú cestu s neistým koncom, avšak s vidinou žmurkajúceho majáka, ktorý sa črtal kdesi za oparom v diaľave. Adoptovala si umelecké meno Coeur de Pirate (Srdce piráta) a začala pracovať na svojom sólovom debute. Ten vyšiel pod rovnomenným názvom v septembri toho istého roka. Priestor na realizáciu jej poskytlo nezávislé vydavateľstvo Grosse Boîte. Debut ponúkol nádejnú umelkyňu vo formáte speváčka plus klavír, s minimálnou účasťou iných inštrumentov a dodatočných úprav. Tento minimalistický koncept umožnil demonštrovať v plnej miere jej talent a schopnosť utiahnuť plnohodnotný album. Ako to už v hudobnom biznise v období ohromného informačného pretlaku chodí, k úspechu jej dopomohla aj priaznivá konštelácia náhod a dobroprajná hra osudu.
V čase, keď albumu hrozilo, že upadne do zabudnutia (a s ňou aj mladá šansoniérka), totiž jeden quebecký užívateľ portálu youtube zverejnil video svojho deväťmesačného syna, ako sa hrá s hračkami. Z videa sa stala virálna záležitosť a na vlne popularity sa následne zviezla aj skladba, ktorú si hrdý otec vybral ako sprievodnú hudbu do videa: „Ensemble“ od Coeur de Pirate. Video sa dokonca dostalo do vysielania celoplošných médií a pobavenej verejnosti sa pri sledovaní buntošiaceho dojčaťa nevtieravo dostávala do uší hravá, jemná francúzska pieseň v podaní nového zjavu na hudobnej scéne.
Debutový album sa postupne posúval nahor i v rebríčkoch, pričom pochopiteľne najväčší ohlas zaznamenal vo francúzsky hovoriacich krajinách: 2. miesto vo Francúzsku, 4. miesto v belgickom Valónsku a 35. miesto vo Švajčiarsku. Zároveň si vyslúžila nomináciu na Juno Awards (kanadská verzia Grammy) v kategórii najlepší frankofónny album. Zvláštne miesto v srdciach čoraz širšej fanúšikovskej základne si získala skladba „Pour un infidéle“, ku ktorej bol nakrútený nápaditý klip, vizuálne spracovaný v retro štýle Francúzska 60. rokov 20. storočia. Singel okamžite zarezonoval vo Francúzsku, kde vyletel na prvé miesto v predajnosti.
Obdobie experimentov
Speváčka, povzbudená impulzom v podobe zvýšeného záujmu verejnosti, pustila sa do ďalších projektov. Skladbou „One for Me“, ktorú naspievala v angličtine pod hlavičkou Pearls, jemne podráždila hrdé frankofónne publikum, a tak ju neskôr označila za „srandu bokom“. Do budúcna však nevylúčila ďalšie nahrávky pre anglicky hovoriace obyvateľstvo Kanady. Nasledovalo niekoľko vystúpení v rádiách a prvé ponuky na spoluprácu od etablovaných umelcov. Spoločné vystúpenie s Jayom Malinowským, spevákom obľúbenej reggae skupiny Bedouin Soundclash, dalo vzniknúť užšej spolupráci: Coeur de Pirate dodala na novú štúdiovku populárnej kanadskej partičky jeden featuring, pričom na základe tohto nového spojenectva vznikla neskôr aj „superskupina“ (zoskupenie zložené z členov viacerých skupín) Armistice, ktorú doplnili členovia kapely The Bronx. Ako výsledok „tvorivej rozcvičky“ vzniklo EP s piatimi skladbami.
Retro-pop aj melanchólia
Obohatená o nové skúsenosti sa pustila do nahrávania albumu „Blonde“. Ten napokon vyšiel v novembri roku 2011 a okrem dvoch úspešných singlov „Adieu“ a „Golden Baby“ ponúkol atraktívny kokteil, ktorý bol oproti komornej prvotine oveľa pestrejší. Na indie-popové jadro sa nabaľovali vplyvy country, kabaretu či dokonca tanga, až napokon vznikla obrovská guľa, pred ktorou musel kapitulovať nejeden rebríček. Prvýkrát sa umiestnila v oficiálnej kanadskej hitparáde (na skvelom 5. mieste), pričom v špecializovanom quebeckom rebríčku nenašla žiadnu konkurenciu. Prilepšila si aj vo Valónsku (2. miesto) či Švajčiarsku (25. miesto) a svoju pozíciu napokon potvrdila aj v „zasľúbenej zemi“ Francúzsku (5. miesto). Tentoraz však prenikla aj do germánskeho sveta, do Nemecka a Rakúska. Na svoje si prišla aj odborná verejnosť, ktorá velebila retro-popový zvuk albumu a badateľné reminiscencie na 60. roky. Oceňovaný posun v štýle bol do značnej miery dielom producenta Howarda Bilermana a skladateľa Michaela Raulta, ktorí participovali na štúdiových prácach. Samotná speváčka však upozornila, že sa tým nezrieka pianového konceptu z prvého albumu a štýlovú premenu pripisuje skôr prirodzenej evolúcii v tvorbe. Médiá a kritici si všímali aj sofistikovaný a umelecky vierohodne spracovaný kontrast medzi čulým, živým prejavom a značne melancholickými textami. Tie samotná Béatrice opisuje ako pokus o zachytenie všetkých období ľúbostného vzťahu od platonického zamilovania cez prvé stretnutie až po kolaps a všetko, čo nasleduje potom… Napokon aj názov albumu skrýva slovnú hračku: neodkazuje len na jej vtedajšiu farbu vlasov, slovo „blonde“ má v quebeckom slangu aj význam „priateľka“. Montrealský The Gazette pri hodnotení albumu nešetril chválou: „Coeur de Pirate naďalej úspešne rozvíja svoj špecifický očarujúci prejav – bolo by obrovskou chybou stavať sa proti jej zaradeniu medzi najväčšie poklady pop music.“ Poniektorí recenzenti, dokonale nasýtení klavírnym majstrovstvom z prvého albumu, však ostali mierne sklamaní z dôvodu nevyužitia jej inštrumentálneho potenciálu.
Tomáš Bóka
foto SITA, achív
Celý článok si prečítate v marcovom čísle GOLDMAN (2016).