Recept na super skupinu
Stalo sa to pred tromi rokmi, ale pamätám si to ako dnes. Do obchodu s cédečkami vstúpil taký slušácky týpek manažéra v obleku s kravatou a kufríkom.
Jeho kolega vraj zajtra oslavuje štyridsiatku, a tak by mu chcel spraviť radosť, keďže je to magor do muziky, najmä tej rockovej… Za pultom, našťastie, nestála blondína s kérkou nad pupkom, ktorá by mu zrejme poradila Enriquea Iglesiasa, ale chalan na svojom mieste, naskladal mu na pult úctyhodnú hŕbku všeličoho, čo sa dá považovať za rock. Chlapík v obleku postupne bral do ruky a zasa odkladal výberovky dinosaurov Led Zeppelin, Queen, Rolling Stones, U2, Motörhead, Living Colour, ba dokonca Marilyna Mansona… „Hm, to všetko už určite dávno má, nemáte nejakú čerstvú novinku, úplne horúcu, ale bombu???“ Predavač mal istotne sto chutí poslať ho po tú bombu do sídla Talibanu, ale namiesto toho siahol kamsi za chrbát a hodil pred váhajúceho zákazníka album s názvom (ktorý vtedy ani mne veľa nehovoril): AUDIOSLAVE. Vložil disk do prehrávača, manažér si nasadil slúchadlá a… Po minúte si začal výrazne podupkávať do rytmu a kývať hlavou. Po dvoch už položil kufrík na zem a šermoval rukami vo vzduchu, ako keby hral na imaginárnej gitare. Potom si vyzliekol sako a o chvíľu už vydával neartikulované zvuky… Bol v tranze. Kým sa zvíjal, jednu dosku som si hneď kúpil aj ja. Pretože muzika, ktorá dokáže strojeného manažéra s kufríkom za pár minút takto poľudštiť, nemôže byť zlá.
Najprv treba padnúť na dno
Vznik Audioslave pripomína tak trochu chemický pokus. Fešácky spevák Chris Cornel mal za sebou slávnu éru v kapele Soundgarden (megahit Black Hole Sun pozná určite aj vaša babička), ale najmä trpký pocit z jej rozpadu. V polovici 90. rokov bola totiž mŕtva nielen jeho kapela, ale o pár rokov neskôr aj celý štýl zvaný grunge. Chrisovi sa nedarilo ani ako sólistovi. Jeho album Euphoria Morning (1999) mal ambíciu potešiť nielen rockerov, ale aj majiteľov menej trénovaných uší: nakoniec však nepotešil (aspoň podľa predajných čísiel) takmer nikoho. A pritom, aký to paradox, nikdy predtým ani potom nezložil a nenahral tento spevák „konzumovateľnejšie“ pesničky. Keď sa mu rozpadlo aj manželstvo s bývalou manažérkou Soundgardenu Silviou Silver, vyzeralo to, že si to možno nechá prejsť hlavou ako jeho večne zamračený kolega Kurt Cobain. „Pripadal som si vtedy ako hovno pri ceste,“ dodal lakonicky po rokoch. V depresiách sa v tom istom čase zmietalo aj torzo inej slávnej kapely 90. rokov – Rage Against The Machine. Nielen preto, že ju opustil spevák Zack de La Rocha. V kapele panovala už dlhší čas ponorková choroba, aká by dokázala rozleptať aj siamské dvojičky. Skôr než mávneme čarovným prútikom a dáme Chrisa Cornella s „Rageom“ dohromady, trochu si predstavíme všetkých zúčastnených.
Chris a jeho charizma
„Počúva dnes ešte vôbec niekto rockovú muziku?“ To nie je povzdych plešatejúceho pamätníka Woodstocku, zízajúceho v telke na „fuckujúcich dídžejov“ v teplákových súpravách, ubližujúcich pazvukmi nielen ušným bubienkom, ale najmä hudbe… Túto skeptickú otázku vraj Chris Cornell položil v roku 1984 istému Hirovi Yamamotovi, keď si raz večer na izbe spoločného privátu „partizánsky“ podávali poslednú cigaretu z krabičky a riešili obsadenie Hirovej kapely. „Vyser sa na to, skrátka, potrebujeme speváka a ty jediný tu v Seattli máš, fakt, gule,“ odpovedal vraj vtedy Hiro tónom, ktorý nepripúšťal ďalšiu dišputu. A tak jeho kamoš prestal robiť fóry a začal spievať s partiou, ktorá si hovorila Soundgarden. Slovíčko grunge ešte nebolo v móde, pretože ako hudobný terminus technicus ani neexistovalo, ale jedno je isté – bola to práve táto kapela, ktorá ho od istého času definovala. Chris Cornell naozaj zapadol: jeho hlas, šplhajúci sa do výšok mrakodrapov, píliaci mohutné stromy a vzápätí melancholicky fúkajúci do púpav, pomohol alternatívne znejúcemu bigbítu jeho novej kapely viac ako výrazne. V 80. rokoch rocková hudba do veľkej miery sladla a hlúpla v „nafénovaných“ odrhovačkách kapiel typu Europe, prípadne nepatrične napínala bicepsy v módnom heavy metale. Akú-takú česť ortodoxnému rocku v tom čase robili najmä niektoré nezávislé kapely, medzi ktoré sa po prvých dvoch albumoch okamžite zaradili aj chalani zo Soundgardenu. O ulicu ďalej v tom čase skúšala kapela menom Mother Love Bone a keď sa jej spevák Andrew Wood skamarátil s heroínom nielen na život, ale najmä na smrť, prišiel paradoxne jej hviezdny okamih. Náhrada za nebožtíka, Eddie Veder, si totiž so sebou priniesol nielen imidž skvelého kamoša do partie, ale aj „zlomený“ hlas, akým v bigbíte dovtedy spieval málokto. Tak vznikla ďalšia grungeová legenda – Pearl Jam. No a v tom istom čase už v Zapadákove menom Aberdeen mlátil do gitary večne neoholený a neumytý Kurt Cobain spejúci míľovými skokmi k Nirvane. Ak má štýl grunge napriek relatívnej krátkosti svojho života predsa len právo na dejepiscov, tí si určite sakramentsky dobre pamätajú rok 1991: Soundgarden vydali (z hľadiska kariéry) veľmi dôležitý album Badmotorfinger, Pearl Jam svoj síce nevyzretý, ale rozhodne zaujímavý debut Ten so srdcervúcim hitom Jeremy, no a Nirvana svoj „opus magnum“ Nevermind, ktorý znamenal pre vtedajších zachmúrených tínedžerov čosi ako rebelskú bibliu s návodom na to, ako ukázať svetu prostredník. Grungeový triumvirát – Soundgarden, Pearl Jam, Nirvana – sa dočkal svetovej slávy, o ktorú, pravdu povediac, veľmi nestáli. Potom však prišiel ďalší dôležitý dátum. V roku 1994 vydáva Soundgarden album Superunknown s dvoma mega hitmi (Spoonman, Black Hole Sun), a ten sa dočkal trojnásobnej platiny. Jedna z pesničiek albumu nesie názov Like Suicide a jej obsah dostal celkom nový kontext, keď sa zopár týždňov po jej vydaní rozhodol jeden z kamarátov kapely siahnuť si na život. Tým kamarátom bola zhodou okolností bulvárna lahôdka: Kurt Cobain. Dá sa povedať, že jeho výstrel nielenže pochoval vlastnú kapelu Nirvana, ale tak trochu aj celý hudobný smer – hoci Kurt v rámci muziky netúžil ísť príliš ďalej za hranice punk rocku, zatiaľ čo Soundgarden a Pearl Jam hrali o dosť náročnejšiu a invenčnejšiu muziku, hudobná tlač ich s obľubou hádzala do jedného vreca. Zdá sa, že Cobainova smrť vrhla temné svetlo aj na Chrisa Cornella a jeho mančaft. Keď im o dva roky vyšiel ďalší album, napriek dobrej predajnosti nimbus okolo slovíčka Soundgarden pomaly vyhasínal. Kapela netlačila na pílu a v roku 1997 sa v tichosti rozišla. Magický rok 2000 prežil iba Pearl Jam, ale to už je iná historka. Na záver jedno súkromné upozornenie: ak si chcete z času na čas zaspomínať na éru menom grunge, zožeňte si takmer zabudnutý a vďaka hnusnému obalu aj ľahko prehliadnuteľný album Temple of Dog z roku 1992. Ide o spoločný projekt Chrisa Cornella a vtedy začínajúcej kapely Pearl Jam. Hoci sa týmto dielkom lúčili muzikanti so svojím predávkovaným kamarátom, dodnes z nej prúdi množstvo energie a vrúcnosti, len taký rachot.
foto archív hudobných vydavateľstiev
Celý článok si prečítate v GOLDMAN Prémiovom vydaní 2019 Best of Music