Počas vysokoškolského štúdia si „odskočil“ na turné s legendárnym Frankom Sinatrom. Klasický jazz obohatil o chytľavosť a popové postupy, vďaka čomu si snobsky vnímaný žáner našiel cestu k širokým masám. Vypracoval sa na najpredávanejšieho jazzového inštrumentalistu v USA. Fenomenálny trubkár a skladateľ s výzorom nestarnúceho mladíka…
Chris Botti sa narodil v roku 1962 v americkom Portlande, vyrastal však v neďalekom Corvallise. Má talianske korene, aj preto dva roky detstva strávil v Taliansku. Jeho smerovanie ovplyvnila matka, učiteľka hry na klavíri. Namiesto klavíra si však napokon vybral trúbku, definitíva vraj padla, keď ako dvanásťročný začul „My Funny Valentine“ v podaní legendárneho Milesa Davisa. Chris sa už v mladosti prezentoval ako výrazný talent, neušla mu ani miestenka v elitnej celoštátnej stredoškolskej jazzovej kapele, akomsi školskom jazzovom „all star“ tíme, vďaka čomu prvýkrát mohol nasávať podmanivú atmosféru legendami opradenej newyorskej Carnegie Hall. Mal osemnásť a už vtedy exceloval. Spolu s ostatnými talentovanými mladíkmi sa okrem iného vyšantil aj pri povestnej melódii „Gonna Fly Now“, ktorú preslávil filmový Rocky Balboa. Svoj seniorský ročník absolvoval na Mt. Hood Community College a nevybral si ju náhodou. Škola bola totiž známa silným hudobným programom zameraným na jazz, prevádzkovala vlastné jazzové rádio a každoročne organizovala populárny jazzový festival. Ctižiadostivý mladík popri štúdiu stíhal aj večerné vystúpenia v portlandských podnikoch, kde získaval neoceniteľné skúsenosti.
Chris a Frank
Po dovŕšení stredoškolských štúdií pokračoval na univerzite v Indiane, kde sa mu venovali uznávané kapacity v oblasti jazzu a hry na trúbku obzvlášť. V rámci štátneho grantového programu na podporu mladých umelcov jeho talent pomáhali cibriť aj také veličiny ako Woody Shaw či George Coleman. Nádejný hudobník ešte počas univerzitného pôsobenia získal príležitosť, o akej márne sníval nejeden muzikant – absolvoval bleskové turné s Frankom Sinatrom. „So samotným Sinatrom som nestrávil veľa času, v skutočnosti som s ním pobudol iba dva týždne,“ uvádza na pravú mieru Botti. „Neprešli sme autobusom celé štáty, mali sme len niekoľko spoločných koncertov v rámci losangeleskej časti turné. No už len to, že som mu mohol potriasť pravicou a vidieť ho pracovať na vlastné oči, bolo úžasné.“
Roky dozrievania
Talentovaný trubkár nezaháľal ani po skončení štúdií a v roku 1985 sa presťahoval do „Veľkého jablka“, kde sa zamestnal ako štúdiový hudobník. Po niekoľkých rokoch rutinnej práce prišla ponuka, aká sa neodmieta – do svojej koncertnej zostavy si ho osobne vybrala „polovička“ svetoznámeho dua Simon and Garfunkel, Paul Simon. V tom momente snáď ani samotný Botti, vtedy 28-ročný neznámy trubkár, netušil, že sa z jednorazovej spolupráce časom vykľuje viac ako dekádu trvajúca plodná koncertná i štúdiová spolupráca. Simonova ponuka ho okamžite katapultovala do prvej ligy, turné so svetoznámymi umelcami mu otváralo dvere a rozširovalo možnosti. A ponuky spolupráce s veľkými menami utešene pribúdali – Aretha Franklin, Natalie Cole, Bette Midler či Joni Mitchell…
Počas Simonovho turné k albumu „The Rhytm of the Saints“ sa zoznámil s hviezdnym saxofonistom Michaelom Breckerom, ktorý si ho prizval na spoluprácu pri príprave vlastného albumu „Out of the Loop“. Botti sa nakoniec spolupodieľal na produkcii jednej zo skladieb a prispel tak k úspechu albumu, ktorý v roku 1995 v rámci Grammy Awards vyhodnotili ako najlepší v kategórii jazz. Samotný Botti si na „učňovské roky“ pri Simonovi a Breckerovi spomína veľmi rád: „Bol som obyčajný 28-ročný štúdiový hudobník a z ničoho nič som sa ocitol na pódiu hneď vedľa Paula Simona a Michaela Breckera, bolo to ako splnený sen! Nielenže mi to zvýšilo kredibilitu, ale možnosť sledovať Simonovu zanietenosť a posadnutosť každým jedným detailom bola pre mňa neoceniteľnou školou.“
First Wish
Botti naďalej vytrvalo pracoval v štúdiu, sprevádzal tie najžiarivejšie hviezdy na koncertoch a pozorne sledoval najvychytenejších fachmanov pri krotení svojich inštrumentov. Postupne piloval svoje muzikantské zručnosti a nechával ich dozrieť ako sud kvalitného vína. Vlastnú prvotinu tak vydal až v Kristových rokoch. Debut „First Wish“ (1995) sa nerodil ľahko: „Po skončení prvého spoločného turné s Paulom Simonom som zarobené peniaze investoval do budovania vlastného štúdia a kúpy potrebnej techniky. Navyše, i samotné prípravy albumu sa nakoniec natiahli na niekoľko rokov, nebolo to ľahké.“
Po vydaní prvotiny sa spolupodieľal na soundtracku k filmu Caught, stal sa tiež členom alternatívnejšieho jazz-rockového zoskupenia B.L.U.E. (Bruford Levin Upper Extremities) a v roku 1997 uzrela svetlo sveta druhá platňa „Midnight Without You“. Dvojročné intervaly medzi albumami zachoval aj pri treťom albume „Slowing Down The World“ (1999) a okrem iného obsahoval aj spoluprácu s hviezdnym Stingom. Práve spolupráca s bývalým frontmanom The Police bola zásadná pre ďalší vývoj jeho kariéry. Následne ho prizvali do Stingovej sprievodnej kapely na turné k albumu „Brand New Day“, pričom dvojročná produktívna spolupráca vyvrcholila koncertom v Toskánsku (september 2001), vysielanom naživo na internete – zároveň sa stal podkladom pre Stingovo koncertné CD a DVD „All This Time“.
Reputácia hviezdy
Spolupráce so Simonom či Stingom ho dostali do širšieho povedomia, skutočný hviezdny štatút však začal nadobúdať až po roku 2000. Novú etapu v jeho kariére predznamenala zmluva s Columbia Records a spolupráca so zakladajúcim členom kedysi slávnych jazz-rockerov Blood, Sweat and Tears Bobbym Colombym, ktorý si ho vzal pod svoje manažérske krídla. Prvý nosič vydaným pod Columbiou mal názov „Night Sessions“ (2001) a hneď ďalší rok nasledoval vianočný album „December“. Na ňom sa premiérovo predstavil aj v nezvyčajnej úlohe speváka, a to hneď vo dvoch skladbách: „Perfect Day“ a „Have Yourself a Merry Little Christmas“. Ďalší album „A Thousand Kisses Deep“ (2003) naznačil jeho ďalšie smerovanie – prvky pop music tu zarezonovali výraznejšie, než kedykoľvek predtým.
Skutočný prelom priniesol siedmy album „When I Fall in Love“ (2004), ktorý Chrisovi po prvýkrát zabezpečil vytúžené miesto na samotnom čele jazzovej verzie rebríčka Billboard (aj v štandardnom rebríčku Billboard sa nahrávka umiestnila viac než dobre – na 37. mieste). Na albume sa opäť objavil aj Sting. Ešte väčší úspech zaznamenal o rok album spoluprác „To Love Again: The Duets“ s niekoľkými zaujímavými coververziami, vrátane „prerábky“ chaplinovskej „Smile“, v ktorej hosťoval Steven Tyler z hard-rockovej kapely Aerosmith. Opäť nechýbal „obligátny“ Sting, ba ani Michael Bublé, Paula Cole či Jill Scott. Ak by niekto za neobvyklými spoluprácami hľadal kalkul, Botti má preňho odpoveď: „Všetko to začína priateľstvom v súkromí. S takmer všetkými umelcami, s ktorými som kedy vystúpil na pódiu, som sa osobne poznal už predtým. Nie je to tak, ako si mnohí myslia, že za mnou príde človek z vydavateľstva a povie: ´Hej, musíš spraviť vec so Stevenom Tylerom!´ Boli sme jednoducho priateľmi, jemu sa páčili moje veci, tak som mu navrhol spoluprácu.“ Album duetov v jazzovej hitparáde nenašiel konkurenciu a v celkovom rebríčku bez žánrových obmedzení sa umiestnil na 18. mieste.
Tomáš Bóka
foto www.chrisbotty.com, SITA, archív
Celý článok si prečítate v septembrovom čísle GOLDMAN (2015)