Vitajte v krajine praobyvateľov
Zdá sa to priam absurdné – tisíce ľudí sa hrnú niekam, kde nie je takmer nič a míňajú pritom veľké peniaze na letenky. Alebo trávia nekonečné hodiny v autobuse, a to všetko iba preto, aby sa zahľadeli na akúsi veľkú skalu.
Z Alice Springs to do Ayers Rock Resort trvá autom po diaľniciach Stuard a Lasseter asi päť hodín. Povrch Stuardovej cesty, ktorá pretína stred austrálskeho kontinentu, je vyhladený ako stuha a po oboch jej stranách čupia červené pieskové hrebene a okrové soľné panvy. Je to dobrá cesta, na ktorej nevládne žiadna obmedzená rýchlosť, hoci si treba dávať pozor na extrémne dlhé nákladné autá, samovražedné kengury a divé púšťové ťavy – dromedáre. Tancujúci cestní duchovia nad rozžeraveným asfaltom dopĺňajú horizont nekonečných ospanlivých húštin, pričom okolitá červeň pulzuje pomalým púšťovým životom a čaká iba na dotyk tých, ktorí sa cez ňu ženú za magickou predstavou najväčšieho monolitu na svete. Nezáleží na tom, akú predstavu si tie tisíce ľudí pred príchodom vytvorili, prvý pohľad na Uluru, ale aj na iných austrálskych skalných velikánov, rozochvieva každučký z ich prebudených zmyslov.
Uluru
Uluru vyzerá ako kamenný oltár nejakého zabudnutého božstva. Ako zakotvený bod, ktorý sa nedá prehliadnuť. Figuruje na známkach, na obaloch cédečiek, na kuchynských utierkach, na pohľadniciach, tričkách a na väčšine cestovných príručiek. Je takým istým symbolom Austrálie ako Opera House v Sydney. Pre pôvodných obyvateľov, ktorí na austrálskom kontinente žijú už 60.000 rokov, predstavuje Uluru zdroj ich vlastnej existencie. Mnohé roky však patrilo všetkým a zároveň nikomu. Návštevníci nechávali po sebe viac než len odtlačky topánok a brali si so sebou viac než fotografie. Domorodci mali pocit, že ich posvätnú skalu znesväcujú. A nielen skalu. Niektorí turisti, ktorí sa vyšplhali na vrchol skaly, z nej spadli a zabili sa. Našli sa aj takí, ktorí si červený kamienok z Uluru vložili do vrecka pre šťastie. Po rokoch ho ale vrátili s ospravedlnením a prosbou, aby prekliatie, ktoré na nich tento kúsok ukradnutého kamienka uvalil, bolo zrušené. Po rokoch trpkého boja sa v roku 1985 červený monolit vrátil do rúk domorodých kmeňov Pitjantjatjara a Yankunythathara, známych pod spoločným menom Anangu, ktorí žijú v jeho tieni od nepamäti. Anangu oslavovali a premenovali belochmi pomenovanú Ayers Rock na svoje Uluru.
William Christie Gosse, prvý beloch, ktorý skalu navštívil, vyhlásil: „To je najkrajší prírodný skvost, aký som kedy videl!“ Aj ostatní, ktorí ho nasledovali, ospevovali jej krásu a úcta sa miešala s obrovskou úľavou. Veď po nekonečných pieskových dunách, plných spinifexových kríkov tjanpi mohli konečne upriamiť zrak na niečo iné! Trvalo však nejaký čas, kým sa skala stala vyhľadávanou turistickou atrakciou. Iba Tuitt, ktorý v polovici 40. rokov minulého storočia vytvoril pravdepodobne najdlhšiu poštovú cestu v histórii (z Adeleide do Alice Springs), mal aj obchodného filipa. O jeho víziu privážať turistov ku skale však štátna turistická agentúra neprejavila nijaký záujem. Veď kto by sa trmácal dva dni v zaručenej nepohode, len aby sa pozrel na veľkú skalu? Ale Tuitt sa nemýlil. Najprv si cez púšťové duny prácne pretlačila cestu asfaltka. Takmer súčasne sa začala aj invázia lietadiel z Alice Springs, iba dvadsať rokov po tom, čo miestny pilot Eddie Connellan ako prvý pristal v roku 1938 vedľa skaly. Eddie bol aj čestným hosťom pri otváraní nového letiska pri Ayers Rock v roku 1962, ktoré pomenovali po ňom. To bola naozajstná bodka za jednou etapou života skaly. Z legendárnej kuriozity sa stal národný kameň.
Mravec v katedrále
Spisovateľ Barry Hill vo svojej knihe Rock cituje reakcie jedného z posledných mužov, ktorí navštívili skalu ešte pred jej druhým narodením. Keď sa Arthur Groom na chrbte ťavy nakoniec dostal k trčiacej skale, napísal si do denníka: „Cítil som sa ako mravec vo dverách katedrály.“ Tento najlepšie predávaný monolit na svete sa stal medzinárodnou superstar. Nikto si nenechá ujsť pohľad na Uluru pri západe slnka. Vo svetle neskorého popoludnia sa farba skaly neprestajne mení z ružovej na krvavo červenú až svetlofialovú. Zakaždým, keď sa na ňu zadívate, hrá iným odtieňom. Tvary vzniknuté eróziou pritom odrážajú tiene a pripomínajú pozemských tvorov, vysušené chodníčky stekajúcej vody nechávajú po sebe strieborné pásy a vetrom ošľahané stromy sa vykrúcajú do čoraz bizarnejších tvarov. Povrch strednej Austrálie počas miliónov rokov formovalo niekoľko geologických posunov, dve moria a množstvo nánosov a naplavenín. Tieto prírodné procesy nakoniec vytvorili úžasné dielo, keď počas poslednej depresie otočili pieskovcový balvan o takmer deväťdesiat stupňov do jeho terajšej polohy. Dnešnú Uluru, starú 300 až 400 miliónov rokov, ktorá sa zvetrávaním neustále znižuje, obklopujú 30.000 rokov staré piesočné duny. Na prvý pohľad vyzerá akoby ju niekto obtiahol šupinami. Je to iba klamný jav a výsledok chemického rozkladu minerálov. Aj charakteristická hrdzavá farba je iba povrchovým sfarbením. V arkózovom pieskovci Uluru sa totiž nachádza železo, ktoré pri styku s kyslíkom hrdzavie dočervena. Vo vnútri je Uluru sivá. Jej slávny profil je teda len vyčnievajúca špička obrovskej pieskovcovej platne vsadenej do stredu púšte. Skala má nesprávny, alebo skôr neviditeľný uhol. Tak ako slávne hviezdy šoubiznisu, aj ju vždy fotografujú z jednej strany, kde na ňu dopadá svetlo čo najlichotivejšie a jej tvary ukazuje čo najsymetrickejšie.
Kata Tjuta
Asi 30 km od Uluru, vo vzdialenosti, ktorá podľa austrálskeho metra znamená „čo by kameňom dohodil“, sa nachádza skalná formácia Kata Tjuta zvaná tiež The Olgas. Ernest Giles, druhý beloch, ktorý dosiahol srdce Austrálie, o nej povedal: „Olgas je krajšia a grotesknejšia, ale Uluru je staršia a uvoľnenejšia.“ Mal pravdu. Jednoduchosť čiar a jej poloha na jasnom horizonte dáva Uluru niečo špeciálne, niečo, čo skale Kata Tjuta chýba. Napriek tomu veľa návštevníkov ju považuje za očarujúcejšiu. Takisto ako Uluru, aj ona mení pri západe slnka farby a ponúka vlastné predstavenie, pri ktorom biela kôra dlhých stromov bez lístia kontrastuje s hrdzavočervenými skalami a zafírovou oblohou. Kata Tjuta je o 200 metrov vyššia ako Uluru a pre miestnych Ananguov predstavuje ešte posvätnejšie miesto. Kata Tjuta znamená v preklade „mnoho hláv“. Nachádza sa tu veľa posvätných miest, a preto je pre turistov dostupná len jej malá časť. Väčšina z 36 kupol Kata Tjuty sa spája s rituálmi a činnosťami, ktoré podľa tradície smú poznať iba domorodí svätci. Z hľadiska geologického vývoja je Kata Tjuta konglomerát – štrkovec pozostávajúci z okrúhlych kameňov a balvanov, ktoré stmelil piesok a blato. Väčšina štrkovcov, zložených zo žuly a čadiča, vytvára na konglomeráte efekt slivkového pudingu. 36 samostatných kopčekov Kata Tjuty tvorilo možno niekedy v pradávnej minulosti jednoliaty obrovský kopec, niekoľkokrát väčší ako Uluru. Medzi oboma skalami sa pred 65 miliónmi rokov vytvorila široká dolina, ktorú čiastočne vyplnil riečny piesok a močaristé nánosy. V priebehu posledných 50 miliónov rokov sedimenty pokryla vrstva nafúkaného piesku. Pôvodný národný park Uluru – Kata Tjuta bol založený v roku 1973 a novodobý národný park rovnakého mena vznikol o desať rokov neskôr, keď austrálska vláda vrátila pôdu pôvodným obyvateľom, a tí ju spätne prenajali štátu. Jednou z podmienok prenájmu bol zákaz výstavby vo vzdialenosti 20 km od skalných útvarov a narušovanie prirodzeného prostredia. A tak pôvodný Ayers Rock Resort nahradila unikátna dedinka Yulara, vzdialená presne 20 km od Uluru a 53 km od Kata Tjuty, čupiaca v jednom z najmenej pohostinných kútov sveta. Do pôvodného Ayers Rock Resortu, ktorý stál až príliš blízko skaly Uluru, sa nasťahovali domorodci. K majestátnym skalám pribudlo pred desiatimi rokmi aj kultúrne stredisko národného parku.
Nina French
foto Nina French
Celý článok si prečítate v Prémiovom vydaní GOLDMAN (2018)