Kalifornské trio Green Day na rozdiel od starých punkových kapiel hrá pre desaťtisíce návštevníkov, no podľa vzoru legendárnych predchodcov si berie na mušku konzumný spôsob života Američanov, skorumpovaných politikov a Bushovu irackú vojnu.
Trojica hudobníkov dosiahla veľmi veľký úspech, a tak niektorým skalným fanúšikom punku leží riadne v žalúdku. Stojí za nimi veľké vydavateľstvo, predali vyše päťdesiat miliónov nosičov a na ich koncerty chodia masy. A to sa predsa na punkerov nepatrí… Lenže časy sa menia a ani predstavitelia tohto hudobného štýlu sa už nemusia skrývať v garážach a pivniciach. Najmä ak patria k tým „mäkším“ odrodám punku, ktoré nechrlia okolo seba špinu na každom kroku a na koncertoch neohrozujú fanúšikov ako v prípade Sex Pistols. Green Day sú niekde inde. Ich hudbu opisujú ako zmes neo punku či pop punku, ktorý sa objavil v 80. rokoch minulého storočia. Podľa niektorých kritikov mnohými oceneniami ovenčení chalani produkujú vykalkulovanú hudbu, ktorá stavila na rýchle punkové tempá, rebelský imidž a chytľavé refrény. Fanúšikovia „Zeleného dňa“ však vidia v ich melodickom punku inšpiráciu legendárnymi The Ramones, na ktorých počesť hrali v roku 2002 v rock’n’rolovej Sieni slávy ich skladby Teenage Lobotomy a Blitzkrieg Bop. Kapela, ktorá si nedáva servítku pred ústa, vyvoláva protichodné názory, ťažkú hlavu si z nich však nerobí. „Punk rock je o tom – byť osobitý, robiť si, čo chcete a vykašlať sa na akékoľvek pravidlá,“ zhodnú sa spoločne.
Samorasty
Kamošili sa od desiatich rokov. Billie Joe Armstrong a Mike Dirnt. Dvaja nespratníci, ktorí si svoju energiu a zlosť vybíjali na strunách gitár a hulákaním textov. Prvú elektrickú gitaru dostal Billie od otca, hudobníka a kamionistu, krátko pred jeho smrťou. Dostala meno „Blue“ a dodnes ho k nej viažu nostalgické spomienky. Chalani mali len štrnásť, keď svojej záľube dali meno a vznikla dvojčlenná kapela Sweet Children. Písal sa rok 1987 a dodnes si živo spomínajú na tie časy. „Neznášali sme školu,“ hovorí Mike. „Túlali sme sa po meste, robili kraviny, počúvali sme hudbu, ktorú nikto iný nepočúval a pri tom sme narazili na punk. Pochopili sme, že – hoci nás priamo neovplyvnila žiadna punková kapela a už vôbec nejaká punková vlna – to, čo hráme, je punk rock. Konečne sme chápali, čo sa s nami deje.“ Aj bubeník sa čoskoro našiel. Na istý čas sa ním stal John Kriftmeyer, známy pod prezývkou Al Sobrante a trio sa pustilo do koncertovania po malých kluboch. Prvým miestom ich živého vystúpenia bol bar, v ktorom pracovala Billieho matka ako čašníčka. Príležitostí predviesť sa nebolo veľa, z času na čas sa však ocitli v niektorom z berkleyských klubov na Gilman street. Týpkom ako Billie, Mike a Al Sobrante dávalo šancu aj miestne malé vydavateľstvo Lookout! Records a Sweet Children pre nich nahralo skladbu 1000 hours. Žiadna sláva sa však nedostavila. Neúnavné koncertovanie a zbieranie skúseností sa ale vyplatilo a trojica sa čoraz viac dostávala do povedomia rozorvanej mládeže. V roku 1990 nahrali album 39/Smooth. To už vystupovali pod menom Green Day. Zelený deň však nevyjadroval ich vzťah k ekológii, ale predstavoval „krásny prehulený deň“.
Zakrátko došlo k personálnej výmene, keď na miesto bubeníka Al Sobranteho, ktorý uprednostnil dráhu vysokoškoláka pred kariérou naštvaného rockera, prišiel Tré Cool. Chalan zo skupiny The Lookouts. Mike ho spoznal v klube 924 Gilman. „Šiel som do baru a zbadal tam chlapíka s takou šialenou tvárou, tak som si prisadol a dali sme sa do reči…” spomína na stretnutie Tré, ktorý sa s novými kolegami pustil do nahrávania albumu Kerplunk a prispel naň i vlastnou skladbou Dominated Love Slave.
V roku 1991 konečne prekročili hranice Berkley a vydali sa na prvé kalifornské turné. Nasledovala šnúra po Európe s nepríjemným dôsledkom. „Myslím si, že práve toto turné z nás urobilo kapelu. Bolo to náročné. Za tri mesiace sme odohrali 64 koncertov a ja som chytil svrab. Chcelo by sa mi povedať, že to bola jednoducho vyrážka, ale pravda je, že vtedy v Európe som chytil svrab. Bolo to strašné,” spomína Billie Joe, ktorý v tom čase už randil so svojou budúcou ženou Adrienne.
Zapredanci
Vďaka albumu Kerplunk (1992) sa stali miláčikmi kalifornskej undergroundovej scény. Chlapci na ňom nezbohatli, ale predal sa celý štvortisícový náklad a o kapelu sa začali zaujímať mamutie vydavateľstvá. V novej stajni sa ocitli v roku 1993 a spustila sa vlna odporu a urážok. Dôvod? Punková kapela vraj pošliapala svoje ideály, nechala sa lapiť, zapredala sa… Chalani však útoky tvrdo popierali. „Vzišli sme z punku a ďalej sme s ním chceli byť v spojení, samozrejme, s ohľadom na náš prirodzený vývoj. Vtedy nadišiel čas, keď sme sa mali viac ukázať ľuďom. Robíme piesne pre ľudí, ktorí majú rovnaké ideály ako my, piesne, ktoré pomôžu niektorým z nich dať sa do kopy a vidieť všetko v inom, lepšom svete.” Na svojich koncertoch fanúšikov nezdierali, radšej sa zriekli časti honoráru a v štúdiu, ktoré si časom založili, mohli mladé kapely nahrávať zadarmo. Green Day sa snažili robiť všetko pre to, aby dokázali, že nie sú zasranou komerčnou kapelou, ktorú zaujímajú len prachy. Aj tak však mnohých nepresvedčili.
Najväčší prelom v ich kariére nastal s albumom Dookie (v preklade Sračky). Predalo sa ho vyše desať miliónov kusov, vďaka čomu skupina získala diamantovú platňu. Spustila sa Green Day mánia a z kalifornského tria sa stala najslávnejšia neo punková kapela. Jedným z najväčších hitov bol singel Basket Case, ktorý sa objavil v januári 1995, bodoval v mnohých hitparádach a v tom istom roku bol nominovaný na Grammy za najlepší rockový spevácky výkon.
foto archív hudobných vydavateľstiev
Celý článok si prečítate v GOLDMAN Prémiovom vydaní 2019 Best of Music