Vždy neupravený, so slovníkom grobiana, bez potreby tlmočiť svoje názory či požiadavky diplomaticky uvážlivou a rezervovanou hatlaninou. Bez rozmyslu sa vrhá do boja proti hladu, chudobe či za otcovské práva. Sám sa pritom považuje najmä za hudobníka.
Niektorí ho nazývajú „svätý Bob“ alebo, pre jeho rytiersky titul, „sir Bob“. Spod týchto prezývok sa však vynára človek, ktorý im formálne nezodpovedá. Nepatrí k ľuďom, ku ktorým by bol život láskavý. Ale možno práve to mu dáva dravosť a nekompromisnosť v postojoch, ktorými ľuďom hovorí, že „nie je vhodný čas strácať čas“. Dobre si je vedomý, že s nepriazňou osudu, čo je často len uhladený výraz pre katastrofálne omyly, ktorých sa dopúšťa človek, treba bojovať aktívne. A to zbraňami, ktoré sme dostali do výbavy. On to robí prostredníctvom hudby. Dokáže ju použiť spôsobom, ktorý lepšie ako tisíce strán výročných správ OSN, G8 či Svetovej banky pomenuje problém aj navrhne riešenie. Tento človek si pritom sám o sebe dlho myslel, že nestojí za nič.
SAMORAST
Robert Frederick Xenon Geldof sa narodil 5. októbra 1951 v Dún Laoghaire neďaleko Dublinu do rodiny, ktorá hmotnými statkami rozhodne neoplývala. Oveľa horšia vec ako nedostatok peňazí ju však postihla, keď vo veku 41 rokov zomrela Bobova matka na krvácanie do mozgu. Tragédia rodinu nezocelila. Naopak. Rozložila ju. A najviac si to odniesol Bob mladší, ktorý akoby sa stal neviditeľným. Otec predával uteráky a v týždni nebýval doma. Staršia sestra Cleo zasa ťažko ochorela na leukémiu a lekári jej dávali len niekoľko mesiacov života. Navštívila francúzske pútnické miesto Lurdy a možno zázrakom sa odrazu uzdravila. Keď Bob neskôr sám v rámci školského výletu navštívil Lurdy, uvedomil si, že „ľudia v stave najväčšieho zúfalstva sú schopní najlepších vecí“. Ďalšia sestra Lynn navštevovala internátnu školu a Bob tak zostal v podstate odkázaný len na seba, v dôsledku čoho mal roky aj problémy s dýchaním. Jeho osobitý „pokrčený štýl“ sa odvtedy nezmenil, mal dosť starostí, aby sám sebe spravil život znesiteľnejším a také žehlenie či iné sebazušľachťovanie predstavovali priveľký časový luxus. Mal iba sedem rokov, matka mu nesmierne chýbala, v striktne katolíckej škole, ku ktorej mal odpor, sa mu nedarilo a stále sa snažil upútať na seba pozornosť, ktorej sa mu doma nedostávalo. Zostala v ňom prázdnota, ktorú podľa neho nemohli vyplniť ani Boh, ani matka. „Len láska môže zaplniť dieru, v ktorej sa rozťahujú tragédia a smútok.“ Na druhej strane dnes tvrdí, že „deti majú obrovskú schopnosť rýchlo sa zotaviť“. Po škole robil všetko možné a nič nenaznačovalo, že by sa v budúcnosti mal z neho stať Don Quijote, ktorý bojuje už nie s veternými mlynmi, ale s hladom a ekonomickými ukazovateľmi, niekomu viac svätými ako ubiedené deti. Živil sa ako mäsiar, cestár aj robotník v konzervárni na hrášok. Dokonca sa z neho stal ilegálny imigrant v Kanade, kde pôsobil ako hudobný publicista. Nechýbalo veľa a zo sira Boba by novinár aj zostal. Práca ho napĺňala a dávala mu pocit, že nie je úplný niktoš. „Viete, keď ma ľudia, ktorí viedli noviny, chválili a žiadali ešte viac práce, v podstate mi dovolili rozkvitnúť, uveriť v seba, a práve to som potreboval. V škole som bol totiž smutne neúspešný a v živote takisto, až do tohto okamihu.“ V roku 1975 sa vrátil späť do Írska.
KRČMOVÝ NÁPAD
Populárna hudba podľa neho nepatrí z celkového pohľadu medzi dôležité veci, ale stala sa mu centrálnym bodom. Prečo? „Pretože mi dala život. Znie to ako hrozné klišé, ale čo by bolo so všetkými tými ľuďmi, ktorí populárnu hudbu tvoria? Stali by sa zlými predavačmi, ešte horšími obsluhujúcimi na čerpacích staniciach a neschopnými poisťovacími agentmi. Neboli by v tom dobrí.“ Bob muzikant sa zrodil jedného večera v miestnej krčme, keď jeden z jeho známych navrhol založiť hudobnú skupinu. Nezačali veľmi slávne, gitarista zabudol úvodný ríf prvej skladby, ale chytili sa. A Bob mal jasno. „Hneď na prvom vystúpení som cítil, že to, čo robím, je správne, ľudia tlieskali a ja som to vnímal ako úplne prirodzenú vec.“ Odvtedy to bola iba hudba, na ktorú sa mohol vždy spoľahnúť. Uspokojovala ho, očisťovala a zaháňala jeho démonov. Kapela, ktorej sa stal spoluzakladateľom, sa pôvodne volala Nightlife Thugs, ale už pri prvom vystúpení ich Geldof premenoval na Boomtown Rats. Neskôr so svojím typickým humorom poďakoval za túto „prácu“, ktorá mu umožnila užívať si nielen priazne múz, ale aj neviazaný sex, ktorý v krajine, kde žil, nebol bežný. On sám Írsko 70. rokov charakterizoval ako klaustrofóbnu pokryteckú spoločnosť, v ktorej nedostať ani dievčenské časopisy, nieto ešte kondómy. Punk rocková smršť, spolu s nejakým tým reggae, ska alebo elektronikou, neskôr pomenovaná new wave, pôsobila ako provokácia a dvíhala mandle všetkým skostnateným garnitúram v štáte. Nositelia „novej vlny“ neváhali vziať si za námet textov samovraždu, eutanáziu, Hitlera a bez zábran kritizovali zlú situáciu vo svojej krajine. Najmä pre Boba to nebolo nič neprirodzené, lebo šport ho nikdy nezaujímal, zato hnutie proti apartheidu áno. Nepovšimnutí nemohli zostať, ani keď rozdávali vnútorné orgány ako ceny v tanečnej súťaži…
LONDÝNSKA ÉRA
V Írsku sa kapela dlho neohriala, presťahovala sa do Londýna, pretože ako Geldof priznáva: „Londýn je centrum hudobného biznisu, všetko, čo sa vtedy dialo, dialo sa práve tam.“ Keďže si nemohli dovoliť bývať každý samostatne, žili všetci v jednom dome v Chessingtone a túto svoju domácnosť držali vraj v takom stave, že „aj miestna zoologická záhrada bola upravenejšia“. Čo sa týka hudby, komerčne najúspešnejším sa stal ich druhý album A Tonic for the Troops (1978), ktorý obsahoval obrovský hit Rat Trap. Ním doslova prepísali hudobnú históriu. Táto skladba sa ako prvá rocková skladba od írskej kapely umiestnila na prvej priečke britskej hitparády. O rok vydali ďalší album The Fine Art of Surfacing. Cítiť z neho oveľa pestrejšie hudobné vplyvy než z predchádzajúcich punk rockových diel. Poňali ho takmer ako štúdiu amerického spôsobu života. Na jednej strane album obsahoval posmešné kusy ako Nothing Happened Today, na strane druhej – vážne témy zaoberajúce sa americkou spoločnosťou, napríklad skladba kritizujúca povrchnosť Diamond Smiles či najväčší hit kapely I Don´t Like Mondays, ktorou Boomtown Rats reflektoval streľbu 16-ročnej Američanky Brendy Ann Spencer, ktorá zo svojho domu v San Diegu strieľala na deti hrajúce sa v škôlke oproti, pričom zabila dvoch dospelých, zranila osem detí a jedného policajta. Svoj čin neľutovala, vysvetlila ho len cynickými slovami „nemám rada pondelky“.
Geldofova kapela doslova naháňala strach oficiálnym kruhom v Írsku. Dokonca im tam zakázali hrať, na čo zareagovali skladbou Banana Republic z albumu Mondo Bongo (1981), svojím posledným singlom, ktorý sa umiestnil v prvej desiatke hitov. Tento ich výtvor sa už veľmi nepodobal na gitarový rock z ich začiatkov, čoraz viac podliehali elektronickým náladám, čo zrejme už tak veľmi neladilo so záujmami ich publika, pretože ich posledné nahrávky V Deep (1982) a In The Long Grass (1984) sa na predošlú slávu nedoťahovali. V tomto období, presnejšie v roku 1982, si Bob odskočil aj na filmové plátno a stvárnil postavu Pinka vo filme Pink Floyd The Wall. Poslednýkrát vystúpili ako kapela na akcii s názvom Self Aid, ktorá sa konala v roku 1986 v Dubline a chcela upozorniť na problém obrovskej nezamestnanosti v Írsku. Boomtown Rats tu zahrali 12-minútovú skladbu Joey´s On The Street Again, počas ktorej Geldof vošiel medzi obecenstvo a doslova vykričal časť textu skladby Woodyho Guthrieho, amerického folkového muzikanta. V nej hrdina nežiada nič okrem svojej práce, ktorú stratil. Skladba mala dve polohy: jednak naplnila tému koncertu, jednak bola akousi rozlúčkou kapely, ktorá sa rozchádzala a Bob sa de facto stával tiež nezamestnaným. Nakoniec zahrali ešte Looking After Number One, s ktorou kedysi začali… a Boomtown Rats sa stali minulosťou.
Bob sa ale neodmlčal, nahral štyri sólové albumy, z ktorých najväčšiu pozornosť vzbudil Sex, Age & Death z roku 2001, v ktorom sa vyrovnával so stratou manželky. Niektorí ho označujú za jeho majstrovský kus, možno preto, že v ňom úplne obnažil svoju dušu. „Vždy som mohol písať len o tom, čo sa mi stalo, alebo o mojej reakcii na nejakú situáciu. Nemôžem o týchto záležitostiach diskutovať, pretože niektoré veci sa nedajú vypovedať, ale môžete sa pokúsiť o ich výpoveď prostredníctvom hudby.“
NIE ĽAHOSTAJNOSTI
Bob Geldof nepatrí k ľuďom, ktorí sa len prizerajú a vzdychajú. Vždy bol mužom činu, už od ranej mladosti, keď s potešením pomáhal bezdomovcom. Tak ako iní, ani on neodmietol pozvánku Amnesty International a ešte v roku 1981 vystúpil na nimi organizovanom podujatí ako sólista. Vďaka programu a jeho nasledujúcim produktom, hudobným albumom a filmom sa vyzbieralo veľa peňazí a výrazne sa zvýšilo povedomie verejnosti o ľudských právach. Bol právom hrdý na fakt, že sa na takejto akcii mohol zúčastniť a pravdepodobne vtedy skrsla v jeho hlave iskrička, ktorá sa mala v budúcnosti rozhorieť na jasný plameň. Všimol si, že aj veľké zhromaždenie hudobníkov môže vzbudiť pozornosť a poukázať na určité javy. Iskrička však ešte len driemala. Rozhorela sa až o tri roky, keď budúceho „sira Boba“ šokoval dokument Michaela Buerka pre BBC o hladujúcich deťoch v Etiópii a najmä výpoveď jednej zdravotnej sestry. Tá musela v zdravotnom stredisku, kde pracovala, vyberať z množstva podvyživených detí tie, ktoré mali najväčšiu šancu prežiť… Možno práve vtedy prijal myšlienku, že „vyhladovanie je znakom morálneho zlyhania“. A tak si zobral telefónny zoznam a angažoval vyše štyridsať britských umelcov, aby spolu – ako kapela Band Aid – nahrali skladbu Do They Know It´s Christmas. Výťažok z tohto projektu dosiahol sumu tri milióny libier a ďalšie peniaze priniesli nové a nové vydania tejto skladby, za účasti desiatok ďalších umelcov. Bob zistil, že urobil dobrú vec. Ale takisto vedel, že jedna skladba stačiť nebude.
foto archív redakcie
Celý článok si prečítate v GOLDMAN Prémiovom vydaní 2020 Best of Man