Hitmaker, či hudobný výtržník? Génius, či šialenec? Absolútne umenie, alebo číra manipulácia? Bill Drummond má v sebe kúsok z tohto všetkého. Predstavuje žiarivý príklad dôsledného konceptuálneho umelca, svet si ho však pamätá predovšetkým ako dominantnú polovicu úspešného hudobného dua KLF.
Bill Drummond sa narodil 29. apríla 1953 v juhoafrickom Butterworthe škótskym rodičom. Keď sa jeho otcovi skončila služba presbyteriánskeho kňaza, vrátili sa domov do Škótska. Bill bol odmalička iný, záujem o umenie ho priviedol na Liverpoolsku školu umenia. Už po niekoľkých mesiacoch však nudné štúdium vymenil za „školu života“ – pracoval ako stavbár, záhradník, mliekar, stolár, maliar či dokonca ako výpomoc v psychiatrickej liečebni.
Hudobné začiatky
V mladých rokoch sa pohyboval v punkových kruhoch, hral na gitaru a niekoľkým kapelám robil manažéra. Krátky čas dokonca pôsobil ako vyhľadávač talentov pre Warner Music. V Kristových rokoch sa rozhodol pre zásadnú životnú zmenu. Do jej zdôvodnenia prepašoval dávku svojej ezoterickej fascinácie číslami: „Keďže mám 33 a 1/3 roka, usúdil som, že je čas na moju osobnú revolúciu. Mám pred sebou vysoký kopec, ktorý predstavuje tú ťažšiu cestu a ja chcem vidieť svet zhora.“ Gitaru vymenil za mikrofón, presedlal na folk a ešte v tom istom roku stihol vydať sólový album „The Man“ (1986). Odborná verejnosť vyzdvihla hudobnú pestrosť a lyrickú nápaditosť hudobného „viacživelníka“ Drummonda. Rešpektované hudobné plátky označili nekonvenčný folkový mix s občasným psychedelickým vokálnym nádychom a Drummondovým nezameniteľným zmyslom pre humor za osobný manifest výstredného génia.
Ďalším zamýšľaným krokom jeho plánu malo byť písanie kníh, osudová intervencia Jimmyho Cautyho však napokon všetko zmenila. Cauty bol členom neúspešnej pop-rockovej kapely Brilliant, ktorú kedysi Bill odporučil svojmu zamestnávateľovi Warner Music ako projekt s veľkým potenciálom. Billa s Jimmym spájal nielen záujem o hudbu, ale aj posadnutosť kultovou ezotericko-konšpiračnou trilógiou „Illuminatus!“ (1975) od amerických sci-fi autorov (Robert Shea, Robert Anton Wilson). Hudobníkov z nej najviac zaujala filozofia diskordianizmu, ktorú vnímali ako akúsi postmodernú verziu anarchizmu. Hip-hopový boom a túžba rozčeriť stojaté, zatuchnuté vody hudobnej scény doviedla Billa k myšlienke sformovať hip-hopový projekt: „Okamžite mi napadol Jimmy, ktorý sa orientoval v nových technológiách, navyše sme mali spoločné záujmy, aj hudobné zázemie. Prvú spoločnú vec sme mali vonku ešte toho týždňa.“
Vandalizmus, či umenie
Prvou hudobnou inkarnáciou dvojice Drummond – Cauty bol projekt The Justified Ancients of Mu-Mu (skrátene The JAMs – názov inšpirovaný fiktívnou organizáciou z knihy „Illuminatus!“). Dvojica začala experimentovať s pomalými beatmi, do sýtosti sa vyhrala na nových elektronických mašinkách. S citeľným ironickým nádychom preexponovaného klišé si adoptovali umelecké pseudonymy King Boy D a Rockman Rock a rozhodli sa infiltrovať hudobnú scénu a rozvrátiť ju podobne, ako knižní The JAMs, ktorí prenikli do štruktúr všemocnej organizácie Iluminátov, túžiacej po absolútnej moci. Do tvorivého procesu zakomponovali aj ich hlavné princípy: prijatie falošných identít a šírenie chaosu pomocou premyslených priamych akcií, ktorých cieľom bolo pomocou humoru, irónie či nečakaných výstrelkov zmiasť protivníka.
Prvotným výsledkom boli chaotické hip-hopoidné nahrávky s dôrazom na bezškrupulózne vykrádanie notoricky známych skladieb pomocou samplovaných úryvkov, ktoré v novom kontexte nadobúdali úplne iné významy. Hip-hopové beaty, okorenené Drummondovým nahnevaným rapom, popretkávaným ezoterickými náznakmi, sociálnymi narážkami, ale aj ostrým výsmechom spoločnosti, charakterizovali ranú tvorbu dvojice. Hojné využívanie samplov symbolizovalo postoj nie nepodobný súčasným pirátskym hnutiam, ktoré sa snažia o oslobodenie nehmotného bohatstva spod jarma striktných autorských zákonov. Samozrejme, mohutné narúšanie autorských práv nezostalo bez okamžitých následkov. Debutový singel „All You Need Is Love“ vykrádajúci Beatles a Samanthu Fox sa aj napriek mnohým právnym vyhrážkam vynikajúco predával, novátorstvo v tvorivom procese našlo odozvu i v reakciách mnohých nadšených recenzentov.
Rozbehli nekompromisnú gerilovú kampaň s graffitovým promo: na mnohých bilboardoch a reklamných pútačoch sa záhadne začali objavovať úryvky z textu skladby. Úspešný singel vyniesol potmehúdskej dvojke dostatok peňazí na financovanie celého albumu. V roku 1987 vychádza debut „1987 (What the Fuck Is Going On?)“ a neoprávnené použitie samplu zo skladby „Dancing Queen“ dvíha žlč manažmentu švédskej legendy ABBA, ktorý podniká rázne právne protiopatrenia – nepredané zvyšky nákladu musia byť bez pardonu zničené… Ďalšie hudobné kroky skupiny reflektujú duch doby, ktorý u alternatívnej scény charakterizuje postupné zrýchľovanie hip-hopových rytmov a čoraz rozšírenejší fenomén ilegálnych tanečných akcií. Vznikajúce raveové hnutie, poskytujúce alternatívnej mládeži príležitosť na demonštráciu svojej nevôle nasledovať cestičky vychodené predošlými generáciami, formuje hudobné podhubie neskoršej tvorby KLF. Výrazný houseový vplyv sa prejavuje už na druhom albume „Who Killed The JAMs?“ (1988). Mixážny talent dvojice si všíma aj vtedajší vydavateľ Whitney Houston, ktorý šikovné vysamplovanie hitovky „I Wanna Dance With Somebody“ paradoxne odmeňuje ponukou na produkciu celého speváčkinho albumu. Bill ponuku slušne odmieta, kapela však v zámorí získava nahrávací kontrakt.
Manuál na hit
V tom istom roku vzniká bočný projekt The Timelords s totožnou personálnou účasťou. Hudobníci si dávajú ešte komickejšie mená, z Billa sa stáva Time Boy a Jimmy si odteraz necháva hovoriť Lord Rock. Odklon od undergroundového soundu symbolizuje singel „Doctorin‘ the Tardis“. Rozhodne nejde o žiadnu konvenčnú nahrávku, skôr o mash-up troch starších skladieb od iných interpretov so zakomponovanou zvučkou britskej seriálovej hitovky „Dr. Who“. Odborná verejnosť, oceňujúca inovatívny „recyklačný“ prístup predošlých albumov, je tentoraz nekompromisná: infantilne jednoduchú a neznesiteľne chytľavú novinku neľútostne metie zo stola. Širšie publikum však čaru popovej jednoduchosti podlieha a skladba vystreľuje na samý vrchol britskej hitparády.
Time Boy a Lord Rock sa až podozrivo ľahko vzdávajú svojej undergroundovej kredibility, užívajú si slávu a pri televíznych vystúpeniach sa prenáramne bavia. Čoskoro však vychádzajú na povrch skutočné pohnútky novopečených idolov: Bill s Jimmym si chceli vyskúšať pozíciu mainstreamových pseudoumelcov. Kým singel trhal rekordy, paničky si jeho melódiu hmkali pri príprave nedeľného obeda a mladí sa do jeho rytmov natriasali na konvenčných dedinských diskotékach, tak hudobní mystifikátori svoju skúsenosť s mainstreamovým hudobným priemyslom spracúvali do podoby nevšednej knihy. Tá napokon vyšla pod veľavravným názvom „Manuál – Ako sa dostať na vrchol hitparády“ s presným „receptom na úspech“ pre nádejných kandidátov na vstup do mašinérie. Podľa nich hudobník k úspechu nepotrebuje prakticky žiadny talent, ba dokonca ani peniaze, či skúsenosti – bohato postačí riadiť sa osvedčenou formulkou, potvrdenou rokmi praxe. Priam prorocky predpovedali dobu, kedy nebude nutné ani zvládnuť základy hry na hudobný nástroj, ktorú nahradí elektronika odkiaľsi z Ázie, pomocou ktorej zložíte hit priamo zo svojho domu.
Iróniou osudu je, že satirický knižný pamflet zobrali mnohí začínajúci hudobníci smrteľne vážne ako reálny návod na úspech. Výsledok? Rakúsky „one hit wonder“ Edelweiss „zaryžoval“ na singli „Bring Me Edelweiss“, navarenom presne podľa receptu pánov z KLF: zakomponovať sample zo známej skladby, staviť na jednoduchosť, chytľavosť a populárny námet – a voil?, hit, pripravený nemilosrdne zaplaviť éter, je na svete. Scooter, historicky najúspešnejšia nemecká skupina (aspoň čo sa týka singlov), má tiež ku tvorbe KLF veľmi blízko a jej spevák H. P. Baxxter sa nijako netají, že Manuál má poctivo naštudovaný. Zlé jazyky v minulosti konfrontovali i Petra Kotvalda s otázkou, či sa pri vzniku skladby „Mumuland“ náhodou nenechal „jemne“ inšpirovať KLF a ich Manuálom. Nech je to akokoľvek, provokatívna sonda do komerčného sveta hudby, plná sarkazmu, irónie a suchého britského humoru sa (nielen) v hudobných kruhoch čoskoro stala kultom.
Nová éra KLF
Názov KLF sa udomácňoval postupne. Ako prvý pod ním vyšiel singel „Burn the Beat“. Prechodným štádiom bola kompilácia „Shaq Times“ (1989), ktorá obsahovala dva disky – prvý ešte pod hlavičkou The JAMs, druhý už pod novým názvom. Došlo i na avizovaný posun k inštrumentálnemu tranceu, určenému vyhranenejšiemu publiku. Prvou lastovičkou bol singel „Pure Trance 1“ (1988), na ktorom sa prvýkrát objavil budúci megahit „What Time Is Love“. Síce nezaznamenal výraznejší komerčný úspech, v undergroundových kluboch po celej Európe však začal žiť vlastným životom. KLF naskočili na raveovú vlnu a rutinérsky ju skrotili ako majstri v surfingu. Začali sa zúčastňovať masových ilegálnych tanečných akcií, ktoré sa objavovali ako huby po daždi. Pamätným sa stala predovšetkým akcia v Oxfordshire, kde počas zinscenovaného parodického vystúpenia hádzali do kotla účastníkov za ich nadšeného jasotu bankovky s nápismi „Children we love you“. Na podobnom podujatí kdesi v Holandsku zasa nabehli na scénu s gitarami a šokujúco spustili nekompromisný punk-rock. Niekto by povedal, že si pomýlili akciu, oni však len dôsledne aplikovali princíp „Operation Mindfuck“ (taktiež prebratý z knihy „Illuminatus!“), subverzívnej metódy, zameranej na rozleptávanie vžitých vzorcov správania ľudí pomocou nečakaného konania. Zdanlivý návrat do undergroundu nemenil nič na megalomanských plánoch šialených géniov. Ďalší schodík na vrchol pomyselného kopca, ktorý Bill túžil pokoriť, predstavoval film „The White Room“. Ten sa však nepodarilo dotiahnuť do zdarného konca, financie získané z predaja predošlých komerčne úspešných projektov sa napokon ukázali ako nedostatočné na utiahnutie celého rozpočtu. Niečo však na verejnosť predsa preniklo a dodnes na videoportáloch kolujú úryvky z nedokončenej road movie o hľadaní mystickej Bielej miestnosti, ktorá človeka oslobodí z pút Večnosti. Tento moment, spolu s klubovým úspechom „čistého tranceu“, napokon duo nasmeroval späť na načatú cestu.
Billa fascinuje fenomén hromadnej občianskej neposlušnosti a rebelantský naturel masívnych raveových akcií, Jimmy sa zasa ponára do čara nových zvukov, ktoré priniesla klubová éra. Vzniká vedľajší ambient housový projekt The Orb (Jimmy Cauty + Alex Paterson) a Cauty sa stáva rezidentom vo vychytenom londýnskom tanečnom klube Land of Oz. Elektronické experimenty vedú ku vzniku novej platne KLF „Chill Out“ (1990). V krátkom čase vydávajú podobný projekt aj The Orb („A Huge Ever Growing Pulsating Brain…“, 1990) a Jimmy Cauty samostatne („Space“, 1990) – tento „trojalbum“ predstavuje produkt experimentálnych dídžejských jam sessions v domovskom štúdiu KLF Trancentral. Na rozdiel od gurua elektronickej scény Jeana Michela Jarrého, tradične náročného na vybavenie, „trojnožka“ z Trancentral si vystačuje s niekoľkými nevyhnutnosťami na prežitie v džungli houseu a tranceu.
„Chill Out“ v podaní KLF predstavoval zásadný počin na scéne ambient houseu či chilloutu, ktorému vlastne dali aj názov. Konceptuálny impresionistický album predstavoval zvukomalebnú road movie, vykresľujúcu dojmy z cesty americkým juhom. Paradoxne, táto cesta sa odohrávala iba v hlave hudobníkov. „Nikdy som na tých miestach nebol, ale tieto scenérie si predstavujem, keď sa na ne pozerám na mape,“ uvádza na pravú mieru Bill. Jemné syntetické zvuky hladia poslucháča v súznení s autentickými zvukmi prírody, vlaku i skutočných úryvkov z lokálneho rádiového vysielania. Mékanie ovečiek má evokovať idylický príchod rána po skončení divokých raveov na anglickom vidieku. Na pozadí precítených zvukov pedal steel gitary (špecifika country music) môžeme počuť útržky z piesní od Elvisa či Fleetwood Mac. Opakujúce sa prvky zvýrazňujú holistický princíp, jednotu celého diela. Podčiarkujú fundamentálny čriepok v konceptuálnej mozaike „anti-umenia“ KLF – motív cesty, periodicky sa opakujúci naprieč celou tvorbou. Experimentálne ambientné dielo vyvoláva nadšené reakcie odbornej verejnosti, ktorá sa predbieha v kvetnatosti a farbitosti: „KLF predbehli dobu!“, „Takmer ako klasika!“, „Vzbura zurčiacej vody, vtáčieho spevu a živelnej elektroniky!“ Snáď ani samotní umelci nerátali s takou pozitívnou odozvou na projekt, ktorého prípravná fáza trvala niekoľko dní a samotná realizácia 44 minút (na jeden „šup“ v štúdiu).
Na vrchole
Akonáhle sa humbug spôsobený chilloutovým ošiaľom trochu utíšil, v hlavách techno anarchistov už dozrieval nápad na realizáciu ďalšie chystaného konceptu. Materiál z nevydaného soundtracku „The White Room“ ležal skladom už nejakú dobu, čakajúc, kedy po ňom prešibaní recyklátori opätovne siahnu. Práve ten poslúžil ako základ pre nový album so zachovaným pôvodným názvom „The White Room“ (1991). Väčšina skladieb dostala úplne nový, modernejší šat, niektoré nahradili novinky. Nosným pilierom albumu sa stala samostatná „Trilógia štadiónového houseu“, t. j. trojica skladieb, ktorá sa od umiernenejšieho, mystickejšieho zvyšku albumu na prvé počutie líšila: „What Time Is Love“, „3 a.m. Eternal“ a „Last Train to Trancentral“. Vo všetkých troch prípadoch šlo o dôkladne prepracované nápady z minulosti, s esenciálnym pop-houseovým zvukom, doplneným o populárne rapy a chytľavé ženské vokály.
Neodmysliteľnou súčasťou Trilógie bol efekt štadiónového revu (odtiaľ názov) a hutný syntetizátorový zvuk, ktorý výrazne ovplyvnil éru raného eurodanceu. Inovatívna dvojka dotiahla umenie dosahovať kompromis takmer do dokonalosti: skladby boli dostatočne chytľavé, ale premyslenými aranžmánmi nemohli uraziť ani náročnejšieho poslucháča. Ako vtipne poznamenal český hudobný publicista Aleš Stuchlý, skladby poslucháča dostanú i dnes, a to aj keď vie, že dvojica Drummond – Cauty si z neho v podstate celý čas uťahuje. Skladby Trilógie postupne vyšli ako single a z každého sa stal megahit. Najlepšie obstál „3 a. m. Eternal“, ktorý v britskom rebríčku nenašiel konkurenciu a v zámorí obsadil piatu priečku. Okrem nich ešte vyšiel voľný singel „America: What Time is Love?“ ako ďalšia z nekonečných obmien tej istej skladby – KLF sa evidentne vynikajúco bavili na ochote trhu neustále absorbovať tie isté produkty v rôznych recykláciách. Skladba okorenená tvrdým hard-rockovým feelingom a vokálmi ex-frontmana Deep Purple Glenna Hughesa si politicky nekorektne uťahovala z veľmoci, ktorá mala nasledujúci rok (1992) osláviť päťsté výročie svojho „objavenia“.
KLF vyžmýkali potenciál albumu na maximum, na sklonku roka „vypľuli“ ďalšiu zo svojich nezabudnuteľných hymien „Justified and Ancient (Stand by The JAMs)“, tentoraz v spolupráci s hviezdnou country speváčkou Tammy Wynette. Skladba zavŕšila vrcholné obdobie KLF a ako sa neskôr ukázalo i kariéru samotnú. Elektronickí mágovia zanechali spúšť – rok 1991 ukončili ako celosvetovo najúspešnejší interpret v predaji singlov a album bol oceňovaný ešte dlho po vydaní (renomované plátky NME a The Guardian ho dokonca zaradili medzi 100 najlepších albumov v histórii hudby, resp. v histórii UK).
Tomáš Bóka
foto SITA, archív
Celý článok si prečítate v novembrovom čísle GOLDMAN (2015)