Prichádza čln s dvojčlennou posádkou. Usmievaví mladíci kotvia priamo na kamienkovej pláži. Všetku batožinu ukrývame do prednej časti. Špičku plavidla zakrýva plechová strieška, z nej ešte prevísa pogumovaná plachta na lepšie zabezpečenie proti špliechajúcej vode.
Umiestnenie prepravovaných vecí v priestore na prove člna je dôležité pre dosiahnutie optimálnych plavebných vlastností. Toto opatrenie sa nám zdá trochu prehnané, veď dnešné dažďové kvapky kropili pôdu ostrova Pentecost a len čo vyrážame na more, ukazuje sa pred nami jasná obloha. Pri spätnom pohľade na miznúcu pevninu pozorujeme, ako za ranného svetla pokojná oceľovosivá hladina harmonizuje s takmer monochromaticky odfarbenými lesmi na horských chrbtoch potiahnutých hustou nízkou sivou a na vlahu bohatou oblačnosťou. Definitívne opúšťame pobrežné vody Pentecostu. Napriek len 15-kilometrovej vzdialenosti medzi ostrovmi vôbec nevidíme siluetu neďalekého Ambrymu. Počas uplynulých dní sme z pláže bežne pozorovali jeho dominantné vulkány. Žeby aj tento ostrov zo súostrovia Vanuatu zahaľovali mraky?
Uprostred vodných živlov
Drobné nenápadné vlnky sa menia na čoraz väčšie vlny, priamo úmerne vzdialenosti od najbližšej pevniny. Začínajú byť nepríjemné, prívlastkom nenápadné ich rozhodne urážať nemôžem. Teraz už nevidíme ani Pentecost, ani Ambrym, ani žiadnu inú pevninu. Vlny sa zmenili na zúrivé šumiace bielym golierom lemované vodné valce a začínajú si pohadzovať naše chabé plavidlo, spoliehajúce sa len na zopár japonských konských síl, ustajnených v útrobách prídavného motora, poháňajúceho malú vrtuľu. Hrajú s nami oceánske vodné pólo. Nie sme im súperom, sme tu namiesto lopty. Prihrávajú si nás so suverénnou ľahkosťou. Lodivod riadi kormidlo ľavou rukou, pravou pridŕža igelitovú plachtu, do ktorej je zabalený spolu s druhým členom námorníckeho dua. Učupený na korme plavidla zúfalo zápasí s vodnými salvami. A každú spŕšku prijíma s nekontrolovaným rehotom.
Maroš a ja lapáme plechový okraj striešky chrániacej batožinu. Udržať sa na palube stojí veľkú porciu síl aj mozoľov. Až teraz si uvedomujeme, že nemáme žiadne záchranné vesty ani nič podobné. Čln schádza zo svahu vlny a následne špičkou rozráža ďalšiu prichádzajúcu slanú stenu. Niekedy úspešne zvládame nábeh na formujúcu sa vlnu a prekonávame ju pod ideálnym uhlom. Ale väčšinou skórujú protismerné vlny. Na hlavy nám praží slnko, oči, uši, nos, pery i jazyk vypaľuje morská soľ. Spoločnosť nám robia lietajúce morské ryby. Vymrštia svoje strieborné telá, dosiahnu asi metrovú výšku nad hladinou a nadprirodzenou rýchlosťou ako z knihy zvieracích rekordov preplachtia popri člne niekoľko desiatok metrov vpred. Určite sa nám vysmievajú. Sme motorizovaní, ale nemotorní, takmer bezbranní, vhodení doprostred ihriska vodných živlov.
Z plánovanej pokojnej plavby sa stal nervy napínajúci zápas. More nás necháva vydýchnuť, až keď dosahujeme pobrežné vody Ambrymu. Vodné valce ustúpili, opäť člnom pohojdávajú priateľské drobné vlnky. Zrazu sa pred nami týčia strmé útesy severnej časti ostrova, desiatky metrov vysoké, kolmé a obrastené bujnou zeleňou tisícich kokosových paliem, rašiacich zo sopečnej pôdy. Vnútrozemie prikrývajú mokré mračná a pri pobreží sa menia na rozptýlenú hmlu, z času na čas prepúšťajúcu skromné pramene slnečného svitu. Lodivod vypína motor a plavidlo zotrvačnou energiou ľahko kĺže po takmer vodorovnej hladine nenápadnej zátoky, až kým nezakotví na pláži s jemným posypom z čiernych zvetraných vulkanických hornín. Solomon Douglas nás už čaká. Jeho mohutná postava sa uprostred prázdnej pláže vyníma ako maják.
K lávovému jazeru
Člnom kopírujeme pobrežie a dostávame sa ku skupine obytných chatrčí, kde k nám pristupujú dvaja Solomonom zjednaní parťáci. Starší z nich, svalnatý tridsiatnik John automaticky získava pozíciu lídra našej expedičnej skupinky. Má za sebou viac ako sto výstupov a ako jediný z nás štyroch pozná cestu. Druhý pomocník, vysoký mladík Justin vo vyblednutých futbalových šortkách, so svalnatými lýtkami na cyklisticky chudých nohách, bez skúseností s túrou na Mt. Marum, ponesie Marošov batoh a bude sa snažiť zapamätať si cestu na vrchol, aby v budúcnosti mohol aj on prevziať vodcovskú úlohu.
Vo štvorčlennom zložení pokračujeme v plavbe až do osady Ranvetlam, kde od náčelníka získavame povolenie a nastupujeme na chodník vedúci cez kokosové plantáže s riedko vysadenými palmami. Pod nimi rastie nízka tráva. Zľahka stúpame svižným tempom až po miesto, kde plantáž plynule prechádza do vysokého lesa. Tu začína stúpanie. Ľahkosť chôdze je príjemnou minulosťou, tempo udávané Justinom na čele šíku zostáva nezmenené bez ohľadu na zvyšujúcu sa náročnosť. Za Justinom fučím ja, za mnou Maroš a zozadu nás istí svalovec. Les sa zrazu stáva vysoký, hustý, rozmanitý, zložený z úžasného druhového koktailu rastlín. Polmetrovú mačetu Justin nepoužíva iba na hľadanie čerstvých kokosových orechov, ale často ňou spriechodňuje chodník.
S pribúdajúcimi metrami sa mení i vegetácia. Vzduch nadobudol úmornú vlhkosť, teplota postupne klesá a keď podchvíľou zaprší, nastáva nepríjemná zima. Zrazu máme pod zdrevenenými nohami antuku, škvaru, prírodnú sopečnú mrvenicu a pred sebou otvorené, takmer rovinaté priestranstvo lávového poľa. Rastie tu len vysoká tráva. Otvoreným bulvárom sviští studený vietor, pred jemným dažďom nás nič nechráni. Prichádzame k horskej búde na okraji húštiny. Stojí v závetrí na polmetrových koloch, s bambusovými stenami aj podlahou, so strechou z navrstvených palmových listov. Slúži na núdzové prespatie. Diery v podlahe majú oproti latám rozhodujúcu väčšinu, dverný otvor zostal bez svojho krídla, nechýba tu však kanister s leteckým benzínom. Vulkanologické tímy z celého sveta, najmä z Nového Zélandu, na Ambrym nešliapu, ale lietajú helikoptérou. Tá pristáva práve tu, ďalej už treba predsa len trochu ponamáhať nohy.
Na dobrú noc
Máme pol hodinu na oddych pred záverečným stúpaním, potom už vyčerpaní nastupujeme do vymytého koryta prudkého potoka, ukrytého v trstinovom galimatiáši. Okrem trstiny nič nevidím, snažím sa dôstojne ustáť komické teriganie po mokrom teréne, nenamočiť si ego, vydržať ako osol. Za potokom prekladám nohu nad nohu, posúvajúc sa po mesačnej krajine ako zadrhnuté vesmírne vozidlo. Vyšliapali sme 1.270 výškových metrov v podmienkach preverujúcich našu športovú pripravenosť do posledného zvyšku energie. Konečne stojíme na okraji krátera Mt. Marum… a nič nevidíme! V hnusne hustých oblakoch s viditeľnosťou do 10 metrov sme radi, že vidíme jeden na druhého, druhý na tretieho, tretí na štvrtého. Chápete… Lenže celá naša drina musí byť odmenená pohľadom na raritné lávové jazero! Musí! Trikrát sa na desať sekúnd odkrýva nebeská opona a vtedy všetci ochkáme nad čertovsky horúcim prírodným kotlom s bublajúcou tekutou lávou. Zvyšný čas už iba drkoceme zubami v chladnom vetre, rozprašujúcom studené dažďové kvapky.
Ponáhľame sa späť do núdzovej chatrče, biednej, ale suchej. S Marošom rozkladáme oheň na prípravu večere z instantných polievok, v momentálnej situácii tých najlepších polievok v celom Pacifiku a okolí. Nosiči rozdeľujú dužinu z kokosu. Nemôžeme sa už dočkať spánku. John leží pod dekou hneď pri dvernom otvore, improvizovane prikrytom pletenou rohožou, Justin sa zavŕtal do veľkej plachty, Maroš do spacáka s batohom pod hlavou, ja sa tiež zipsujem, keď… no… musím si odskočiť. S čelovou lampou prekračujem tri múmie, otváram rohož, vychádzam do červenej noci. Červenej? Vykrikujem od radosti! Žiadna čierna noc, ale červená pekelná žiara, ktorá sa lepí na prevaľujúce sa oblaky aj kúdoly dymu z vulkanických kužeľov. Magma z jazera to tu vysvietila na dobrú noc.
Úmorné kilometre
Výdatný dážď morduje strechu chatrče. Vydrží do rána? Nestrhne voda tento mizerný nocľah? Aký terén nás čaká zajtra? Čo si oblečiem, keď mám všetko premočené, vlhké? Priznávam, na takýto stupeň trekingovej náročnosti som pripravený len teoreticky, rozhodne nie kvalitnou výbavou. A nie som sám. Všetci sa nepokojne prehadzujeme zamotaní v prikrývkach a je nám nepohodlne, chladno. Načúvame hukotu dažďa i kvíliacemu vetru. Vyčkávame ráno. John tichým hlasom predpovedá hodiny tvrdej driny v otvorenej vulkanickej pustatine. Žiadna strecha vytvorená korunami stromov, žiadne závetrie.
Je pol ôsmej, dážď trvá, či sa nám páči, či nie, začína pravé utrpenie. Na zmeravené, kryštálikmi kyseliny mliečnej preplnené boľavé telo si obliekam mokré tričko zo včera, iba prevrátené naruby, krátke nohavice, pod ne mokré plavky, topánky síce kvalitné, ale spolu s ponožkami taktiež mokré zo včera. Na hlavu šiltovku, plášť proti vode zostal doma, rovnako ako návleky na nohy aj ochranný protidažďový obal na batoh. Mariánovi sa do batožiny zmestila o niečo lepšia výbava. Nosiči si okamžite zostrojujú improvizované dáždniky z najväčších listov, aké v húštine objavili. Úmorne šliapeme kilometre po obnažených lávových poliach, za jedinú noc zmenených na sieť mútnych potokov. Dažďové kvapky mi režú tvár, vietor napoly holú, zježenú pokožku, čepele zvetraných hornín podrážky topánok. Dravé potoky nemožno obchádzať ani preskakovať, zostáva iba ponoriť sa po členky.
Akoby toho nebolo dosť, z niektorého vzácne sa vyskytujúceho ostrovčeka vysokej trávy ma napadne nohatý pavúk veľký ako dlaň. Zgustol si na hranici styku hornej časti obuvi s pravým členkom, takže sa to miesto okamžite hlási štípaním, svrbením a pľuzgiermi ako od popálenia. Potvora jedovatá. Prestávky si nerobíme, iba čo by sme mokli. Aj tak máme málo pitnej vody, iba jeden grapefruit a polovicu kokosového orecha pre štyroch chlapov. Snažím sa sústrediť myseľ jediným smerom, všetko podriadiť cieľu, pretrpieť, nejako to zvládnuť psychicky, keď už kontrolka fyzického vyčerpania neopúšťa červenú zónu. Sústredím sa na postupné kráčanie. Noha cez nohu, krok za krokom, stúpanie a štveranie, po nich klesanie a šúchanie, potom brodenie, čľapkanie, skákanie a potkýnanie, až kým neprídeme do najnižšej polohy lávových polí. Tam začína pásmo lesa. Cez mraky sa derie zopár slnečných lúčov. Blažený to pocit. Takto sa mohol cítiť studenokrvný dinosaurus zahrievajúci sa na prevádzkovú teplotu.
Dážď konečne slabne, až napokon úplne prestáva. Prichádzame k voľnému priestranstvu, kam sa dá z Craig Cove doraziť terénnym autom. Neváhame a bez hanby využívame telefonický kontakt od starého dobrého Solomona Douglasa. Vodič sľubuje, že po nás príde hneď, len čo odvezie chlapov z plantáže. Čakanie nám nevadí, zatiaľ štvrtíme kokos a grapefruit. O hodinu auto stále nevidíme, tak mu vyrážame oproti. Zakrátko už počujeme motor starého trucku. Len čo pred nami zastaví, vyhadzujeme batožinu na korbu, k nej pridávame naše ťažko skúšané telá a užívame si cestu zvyšnou časťou sopečnej krajiny, potom hustým lesom aj popri niekoľkých jednoduchých obydliach. V jednej z osád uprostred pralesa nás opúšťajú nosiči a o hodinu stojíme na dvore Sam´s Guest Bungalows v Craig Cove.
Pavol Straňák
foto Pavol Straňák
Celý článok si prečítate v GOLDMAN Best of 20 Years (2022)