Chladný sever Európy sa v kruhoch rockových fanúšikov preslávil aj ako bašta špecifických odnoží metalovej hudby, vrátane power metalu. Medzi najnovšie prírastky do severskej konštelácie hviezd s vysokým obsahom ťažkého kovu patrí aj göteborská formácia Amaranthe.
Na počiatku stáli gitarista a klávesák Olof Mörck a spevák Joacim Lundberg, prezývaný Jake E. Oboch odkojila silná domáca melodic-deathmetalová scéna, ktorá sa vyznačovala veľkou súdržnosťou a podporou pre mladé talenty. Obaja, povzbudení veteránmi scény, založili vlastné kapely, v ktorých cizelovali svoj talent. Keďže ich však po istom čase staré osvedčené vzorce začali nudiť, obaja čoraz intenzívnejšie pociťovali potrebu inovácie metalovej scény. Písal sa rok 2008, keď sa dohodli na vytvorení spoločného bočného projektu. Zostavu čoskoro doplnil bubeník Morten Løwe Sørensen a netypicky aj ďalší dvaja vokalisti – v tej dobe ešte pomerne neznáma Elize Ryd a Andreas Solveström. Počet vokalistov sa tak rozšíril na troch, čo v histórii rocku nemalo obdoby. Dvojica Mörck-Lundberg totiž plánovala zrealizovať koncept, v ktorom sa budú dopĺňať melodické vokály – ženské i mužské – s hromovým growlingom (hrdelný spev typický pre death metal). Zostavu čoskoro skompletizoval basgitarista Johan Andreassen. Vznikajúci projekt by pokojne zniesol nálepku tzv. superskupiny: v tej dobe už totiž väčšina členov mala skúsenosti s pôsobením v rozličných metalových kapelách so značným cvengom na lokálnej scéne. O služby talentovanej Elize sa dokonca krátko predtým zaujímala aj fínska symfonicko-metalová legenda Nightwish, ktorá zháňala náhradu za odchádzajúcu Tarju Turunen. Napokon si však vybrali inú speváčku a tak Elize zostala „voľným agentom“.
Unikátny koktejl
Z krátkodobého projektu sa nakoniec vykľula plnohodnotná kapela. Zakladateľ Mörck: „Potom, ako sme si vypočuli prvé nahrávky, sme si pomysleli, že sme sa stretli v naozaj kvalitnej zostave. Po prvých, veľmi pozitívnych reakciách na naše prvé skladby uverejnené na My Space sme si však uvedomili, že to nemusí byť iba bočný projekt, ale ozajstná skupina.“ Ako názov si spočiatku vybrali Avalanche, ten však už bol medzitým obsadený, takže keď získali angažmán vo vydavateľstve Spinefarm Records (ktoré spolupracuje s Universal Music), museli porozmýšľať nad novým názvom. A tak vzniklo Amaranthe. Mörck: „Znamená to ‚nikdy nevädúci‘, teda evokuje to niečo, čo zostáva stále čerstvé. Pekne sa to rýmuje s pôvodným názvom, predovšetkým to však znie unikátne.“ Amaranthus (po slovensky láskavec) je vlastne druh rastliny, ktorý sa pre vysoký obsah živín považuje za tzv. superpotravinu, pričom o jej vynikajúcich vlastnostiach vedeli už staré americké civilizácie. Prvým počinom, ktorý vydali, sa stalo EP „Leave Everything Behind“ (2009). Ochutnávka v podobe piatich skladieb naznačila, akým smerom sa bude uberať tvorba nového zjavu na scéne: nekompromisná rytmika, zabalená do Mörckových tvrdých gitarových riffov a melodických elektronických slučiek, vytvárala priestor pre demonštrovanie speváckych schopností trojice vokalistov. Elizin emotívny, avšak skôr popový prejav sa pretekal s Jakeovým mocným rockovým hlasom v chytľavosti a melodickosti, príliv ich spevu však opakovane rozrážali ostré hrany Andreasovho nekompromisného death-metalového growlingu. Tento unikátny koktejl mal potenciál osloviť skutočne široké a rôznorodé spektrum poslucháčov, aj keď tvrdé jadro metalového publika tento pokus odsúdilo ako akýsi popový metal. Avšak menej vyhranení fanúšikovia tvrdého rocku zajasali. Konečne natrafili na kapelu, ktorá sa nebála do temnoty drsných death-metalových gitár a maskulínneho hrdelného revu pustiť aj trochu svetla v podobe pozitívnych textov a uchu lahodiacich melódií.
Debut
Prvý plnohodnotný štúdiový album uzrel svetlo sveta v apríli 2011 a okrem pätice skladieb známych z EP obsahoval sedem noviniek. Texty si vzala na starosť predovšetkým dvojica lídrov Olof-Jake E, svojou troškou však prispeli aj zvyšní dvaja vokalisti Elize a Andreas. Olofovu dominantnú pozíciu v kapele potvrdzuje aj úloha, ktorú zohráva v štúdiu, kedy vypomáha dvornému producentovi Jacobovi Hansenovi pri mixážnych a produkčných prácach. Album sa stal lokálnou škandinávskou senzáciou, značný úspech však zaznamenal aj v Japonsku. Rok 2011 dokonca uzavrel ako celosvetovo 84. najhranejší album v rámci platformy Spotify. Debut podporili štyrmi singlami a troma klipmi. Svojím vôbec prvým klipom ku skladbe „Hunger“ započali dlhoročnú spoluprácu s režisérom Patricom Ullaeusom, ktorá je však dodnes istým tŕňom v oku mnohých fanúšikov. Tí kapele vyčítajú nedomyslené, prvoplánové, naivné a často nelogické klipy plné klišé, ktoré sa snažia o istú „kinematografickosť“, v snahe o akčnosť a humor však často triafajú vedľa. Mnohé ich klipy sú tak predmetov posmeškov aj tých najväčších „die-hard“ fanúšikov a tak sa vlákna s komentármi na ich YouTube kanále hemžia vtipnými hláškami v štýle: „Ak si vypnete zvuk, tak sa ten klip v podstate dá považovať za najnásilnejšiu reklamu na šampón v dejinách.“
Kapela však vo svojom postoji ostáva neoblomná a Ullaeusovu prácu si nevie vynachváliť. Jake: „Som veľmi pyšný na naše videá. Ja som väčšinou ten, čo príde s nejakým nápadom, kam klip situovať, atď. Potom napr. Elize prihodí ďalší nápad. Potom to všetko posunieme Patricovi a je to už na ňom, ako to celé zlepí dokopy.“ Elize ho dopĺňa: „Môžeme mu v podstate načrtnúť hocijaký nápad a on sa už potom postará o všetko ostatné.“ Nasledovalo úspešné turné zahŕňajúce takmer stovku živých vystúpení, hyperaktívna Elize však popritom stíhala vypomáhať aj americkej legende prvej vlny power metalu Kamelot pri príprave ich desiateho albumu „Silverthorn“ (2012). Objavila sa aj v ich epickom klipe ku skladbe „Sacrimony (Angel of Alterlife)“, vďaka čomu sa značne zviditeľnila v USA a pripravila tak pôdu pre neskorší vstup Amaranthe na americký trh. Z tohto obdobia sa zachovala aj jedna nemilá príhoda, ktorá ju opäť raz spojila s Fínmi z Nightwish: počas spoločného severoamerického turné Kamelotu a Nightwish, na ktorom hosťovala v zostave americkej legendy spolu s ďalšou rockovou divou Alissou White-Gluz, totiž v jeden večer spolu s Alissou po predchádzajúcej dohode s Nightwish zaskočili za ich chorú frontmanku Anette Olzon (náhrada za spomínanú Tarju Turunen), ktorá tento fakt ťažko znášala, čo spolu s ďalšími existujúcimi problémami vyústilo do jej odchodu z Nightwish.
Pop na steroidoch
Po skončení turné sa dávkou čerstvej energie nasiaknutá Elize spolu so zvyškom Amaranthe vrátila do osvedčeného štúdia v dánskom Ribe. Tam „ukuchtili“ ďalší album „The Nexus“ (2013), ktorý plynule nadväzoval na osvedčený recept zo svojho predchodcu. V porovnaní s ním však väčší priestor v tíme hlavných „šéfkuchárov“ dostala už aj samotná Elize. Gitarista Olof Mörck: „Kontrasty sú ešte väčšie, miešanie a žánrové presahy sú ešte kontroverznejšie. Na tomto albume sme uplatnili ešte viac tvorivej slobody.“ Pochopiteľne, tento „melting pot“ rôznych protikladných žánrových prvkov nemohol byť po chuti všetkým, najmä metaloví puristi ohŕňali nosom snáď ešte viac ako v časoch nástupu Limp Bizkit a ich nu-metalovej vlny, koketujúcej pre zmenu s hip-hopom. „Čo to je preboha, happy metal? Alebo pop music na steroidoch?“, pýtali sa mnohí uštipačne. Veľká časť európskeho power-metalového publika však koncept mierumilovnej koexistencie metalu, hard-rocku a popu zaujal a Amaranthe si tak chtiac-nechtiac mnohí dopísali na svoj zoznam „guilty pleasures“.
Ozdoba trojčlenného speváckeho „tag teamu“ Elize pripúšťa, že jej večné snahy fanúšikov i neprajníkov o zaškatuľkovanie ich tvorby pridávajú vrásky: „Naša hudba sa vyznačuje pozitívnymi vibráciami, ktoré úplne nekorešpondujú s bežnými predstavami o hardcoreových a death-metalových kapelách. Z tých pokusov o zaškatuľkovanie bývam celkom zmätená. Sme metal/popovou alebo skôr death-metal/popovou kapelou s tanečnými prvkami? Sakra, veď my predsa nemáme ani meno pre žáner, ktorý hráme! Som veľmi šťastná, že môžem byť súčasťou niečoho úplne iného. Mám pocit, že Amaranthe má schopnosť osloviť každého, vďaka čomu prepája ľudí.“ Zároveň upozorňuje na ústredný rozdiel v lyrike: „My sa oproti klasickému death metalu zameriavame na pozitívnu energiu, na otváranie myslí, rozdávanie pocitov vášne, sily a lásky.“ S týmto konceptom opäť slávili úspech, keď si polepšili vo Švédsku (6. miesto), Fínsku (4. miesto) i v zasľúbenom Japonsku (31. miesto), prvýkrát však výraznejšie prehovorili aj do zámorského diania, keď sa v špecializovanom rockovom rebríčku Billboard umiestnili na výbornom 17. mieste. Ako sa neskôr ukázalo, druhý album bol zároveň posledný pre Andyho Solveströma, ktorého od nasledujúceho počinu v pozícii „growlera“ nahradil Henrik Englund Wilhemsson.
Tomáš Bóka
foto SITA, archív
Celý článok si prečítate v septembrovom čísle GOLDMAN (2017)