Prečo práve do Afganistanu? Pýtali sa ma rodina, kamaráti, kolegovia a blízki… Dlho som ani ja sám sebe nevedel dať odpoveď na to, prečo som sa rozhodol ísť do krajiny s mediálne dlhodobo negatívnym obrazom. Schválne. Počuli ste vy o Afganistane niečo pozitívne? Čo vieme o krajine, ktorú si v súčasnosti takmer každý spája s vojnou, bojom proti terorizmu či občianskou rebéliou?
Nie, na rozdiel od klasických cestopisov sa vám nebudem snažiť nahovoriť, že Afganistan je mierumilovná, priateľská krajina, ktorá víta cestovateľov s otvorenou náručou. Nebude to žiaden z tých článkov, v ktorom autor chce ísť proti prúdu a vykričať svetu, že sa mýli. Afganistan je nebezpečný a musíte tu byť neustále v pozore. Ale tiež to neznamená, že by ste tu pobyt museli stráviť v zákopoch a v očakávaní paľby či vražedného bombového útoku. Vezmime to však pekne po poriadku…
Ahmedov kebab
Po prvý raz som sa s „Afganistanom“ paradoxne stretol v Dubaji. Pre každého je Dubaj rozprávková krajina plná zlata a modernej architektúry. Pre mňa je nepochopiteľné, že sem ľudia vôbec chodia a pozerajú na nedokončené stavby, ktoré vraj raz budú vyzerať úžasne. Pre mňa je to prosto jedna veľká výkopová jama. Navyše tí, ktorí tieto jamy vykopávajú, stavajú megalomanské mrakodrapy a starajú sa o chod Dubaja, sú najmä robotníci z tretieho sveta. Od Filipín cez Nepál až po Pakistancov. A sú medzi nimi aj Afganci. Ako v rozprávke, „kde bolo tam bolo, bola jedna reštaurácia“ a ja som bol v Dubaji hladný. Nič nebolo otvorené, len jeden podnik nápadne zíval prázdnotou. Privítal ma malý zavalitý, zarastený a usmiaty človek. Keď som si objednal jedlo a spýtal sa ho, odkiaľ je, priznám sa, že ma trochu zamrazilo. Napriek tomu, že sa tvárim ako niekto, kto neuverí všetkému, čo sa píše v novinách a vysiela v správach, hneď som si šéfa reštaurácie Ahmeda predstavil s kalašnikovom v ruke, ako núti ženu chodiť v burke a popravuje tých, čo nedodržujú korán. Pri afganskom kebabe sme sa však pustili do priateľského rozhovoru. Čo ma fascinovalo najviac, bol Ahmedov nikdy nekončiaci úsmev kým opisoval, aký je život v jeho krajine teraz ťažký. Práve ten úsmev a tá dobrota, čo z neho išla, ma nahlodali a vyvolali vo mne túžbu ísť sa tam pozrieť. Zrejme by bolo zbytočné opisovať reakcie, keď som svojim spolucestujúcim na druhy deň oznámil, že som bol v afganskej reštaurácii… Uplynuli ďalšie tri roky.
Náročné prípravy
Tento rok ma práca doviedla do ďalšej „veľmi populárnej krajiny“ menom Irán. Keď už som tam bol, prišlo mi veľmi dobrodružné natiahnuť si trasu až do Afganistanu. Získať víza, nie je žiadna maličkosť. Treba prejsť osobným rozhovorom na afganskom veľvyslanectve, dokázať, že nie ste blázon a podpísať, že keď sa vám niečo stane je to váš problém a veľvyslanectvo vás na všetky riziká upozornilo. Ukázalo sa, že Afganistan je relatívne bezpečný vo veľkých mestách, ktoré majú zatiaľ pod kontrolou spojenecké alebo vládne vojská. Do dedín a mimo miest sa nechodí. Zakázať vám to nikto nezakáže, ale dobre viete, že sa vám môže niečo prihodiť. Už len 60 km za Kábulom sa môžete reálne stať obeťou útoku jednotiek Talibanu. Je treba neustále sledovať správy, fóra a mať nejaký ten šiesty zmysel, ktorému sa zvykne hovoriť pud sebazáchovy. Je to podobné, ako u horolezcov. Zaumienite si zdolať vysnívanú horu, urobíte pre to všetko, ale hora vás nechce pustiť. Vtedy sa treba rozhodovať racionálne. I keď príprava na cestu bola namáhavá, stala vás veľa financií, musíte si aj 20 metrov pod vrcholom vedieť povedať: nie, nejdem. To isté pravidlo platí v Afganistane. Medzi mestami sa nedá prepravovať v tomto období po zemi. Len letecky. Bol som pripravený na to, že aj keby som vedel, že sa oberiem o nejaký úžasný cestovateľský zážitok, môže nastať situácia, kedy sa ho jednoducho budem musieť vzdať a zabudnúť… Bezpečie nadovšetko. Zase až taký blázon, za akého ma malo okolie, nie som.
Medzizastávka
Cestu som začal v iránskom Mashade, ktorý patrí medzi najposvätnejšie iránske miesta. Žije tu silná komunita Afgancov. Takmer každý vie, že moslimovia chodia každoročne do Mekky, ktorú ročne navštívi okolo 5 milióna pútnikov. Pre šiítov, ktorí tvoria 95 % všetkých Iráncov, plynie povinnosť navštíviť ešte aj Mashad. Ročne ho tak navštívi až 35 miliónov pútnikov. Na rozdiel od Mekky, ktorá je pre nemoslimov zakázaným miestom, je Mashad ako tak otvorený. Ženy tu chodia v najčernejších čadoroch a v meste počas celého roka vládne slávnostná atmosféra. Deň pred odchodom do Afganistanu sa obliekam aj ja do čierneho. Chcem sa pozrieť do hrobky imáma Rezu. Komplex je otvorený 24 hodín denne a je jedno či je deň či noc, pútnici sem neustále prúdia v tisícoch. Čím viac sa približujem k hrobke, tým je tlačenica väčšia a ľudia začínajú nahlas nariekať nad smrťou svojho imáma, ktorého zabili sunniti. Plačú, ako keby im zomrel niekto v rodine, nič hrané… skutočný plač, náreky a vyvolávanie Alaha. Keď niekto v dave zvolá „Alah je veľký!“ padne 25 tisícová mešita na kolená a anonymnému hlasu zborovo odpovie: „Alaaaah“. Ešte teraz mám z toho zimomriavky. Snažím sa dostať k hrobke. Hovorí sa, že keď sa jej dotknete, pomôže vám vyriešiť všetky zdravotné problémy. Som od nej vzdialený asi už len 20 cm, ale mám pocit, že sa k nej nedostanem. Dav ma unáša ďalej. Niekto mi zozadu podáva svojho dvojročného syna, nech sa hrobky dotkne aspoň on. Toto miesto je tak nabité emóciami, zážitkami, modlitbami, túžbou… Keby som už nič nezažil, toto stálo za všetky drobné. Na druhy deň ma čaká kamarát Ruvi a má ma odviezť k hraniciam. Ruvi pracoval počas americkej invázie pre nemeckú televíziu a zabezpečoval preklad z perzštiny do nemčiny. Takmer celá západná časť Afganistanu vie po perzsky a má k Iránu pozitívny vzťah. Pýtam sa Ruviho či bol v Afganistane. „Nie, bál som sa. Bola vojna, bral som novinárov k hraniciam a snažil som sa zabezpečiť pre nich všetky formality. Dnes je Afganistan v mestách v poriadku, ale dávaj pozor, žiadne hrdinstvo a keď sa ti nebude niečo páčiť, ihneď kontaktuj políciu.“ Posledné rady pred hranicou. Podávame si ruky. Ja sa s ním lúčim univerzálnym „See you“, a on mi na to odpovedá svojím: „Insallah“. Nech sa stane vôľa Alahova.
Vojaci v šľapkách
Iránsko – afganská hranica nie je žiadne opustené miesto. Nie sú tu však vojenské zátarasy, guľometné hniezda alebo neustále kontroly, ako to býva na iných hraniciach. O slušný čulý ruch sa tu starajú najmä zástupy kamiónov a obchodníkov. Len ja sem akosi nepatrím. Iránsku výstupovú pečiatku dostávam rýchlo, jediné, čo je vojakom čudné, je meno štátu, o ktorom nemajú žiadnu vedomosť. Úprimne mi však zaželajú „Khoda Hafez“ a dodajú, nech sa v zdraví vrátim opäť do ich krajiny. Na iránskej strane hranice sú vojaci upravení a vládne tu vojenská disciplína. Všetko tu má svoje miesto. To sa však o afganskej strane hranice povedať nedá. Americké ozbrojené vozidlá a guľomety namierené na iránsku stranu je síce vidno zďaleka, ale afganských vojakov nikde. Keď som ich konečne našiel, popíjali v neupravených uniformách a šľapkách čaj. Samopaly sa im opierali o stenu búdy. Dožadujem sa pasovej kontroly na území nikoho. Zdá sa mi zvláštne, že vstupujem do krajiny, kde je už vyše 30 rokov neustály vojenský konflikt a nikto mi neskontroluje ani len batožinu. Vojak mi zbežne prelistuje pas, vezme mi odtlačky prstov, a potom ma s úsmevom a frázou „Welcome to Afganistan!“ vyprevadí von. Nik na mňa ma nečaká. V diaľke vidím len tabuľu s oznámením: Kabul 1500 km. Ja sa však chystám najprv do Herátu, kedysi významného obchodného mesta na hodvábnej ceste.
Každodenná poézia
Herát je kultúrno, historická križovatka s impozantnou mešitou v timurovskom štýle. Tyrkysovo, biela mozaika z prelomu 15. a 16. storočia vás presvedčí, že táto mešita patrí medzi najkrajšie na svete. Priľahlý bazár s hlinenými úzkymi ulicami môže historickým centrom konkurovať nejednému stredoázijskému mestu. Boli ste v iránskom Bame či v Yazde? Tak niečo podobné môžete vidieť aj tu. Bez GPS sa tu však dá ľahko stratiť. Ale keď sa stratíte, možno natrafíte na veľké poklady, ktoré čakajú len na to, kedy ich turistický priemysel objaví a budú pred nimi stáť zástupy autobusov a dychtivých fotografov. Obdivujem krásne karavasaraje, kde zastavovali karavany na svojej hodvábnej ceste. Tu naozaj máte pocit, akoby zastal čas. Hlinená architektúra a staré drevené trámy si ešte pamätajú časy britských dôstojníkov. Dnes som tu sám, tak som jediný, kto sa dozvie, že sa táto stavba pred dvoma rokmi stala kultúrnou historickou pamiatkou. Impozantná citadela, ktorej základy položil Timur Veľký. Tento uzbecky panovník chcel napodobniť veľkú mongolskú ríšu a bol zakladateľom veľkej mugalskej ríše v Indii. Práve z čias Mugalskej ríše pochádza aj bájny Taj Mahal. Postupne objavujem hrobky sufistov, tajomných dervišov, ale aj nám neznámych afganských básnikov. Keď majú domáci voľno, radi si chodia posedieť ku hrobke svojho obľúbeného literáta a čítajú si tam básne. No videli ste snáď u nás niekoho sedieť pri nohách Hviezdoslavovi a recitovať? Staré minarety, mešity, bazáre, taký je Herát. Neopravený, zničený, ale napriek tomu stále krásny. Večer sa usadím v jednej z početných reštaurácii a dávam si skvelé jahňacie mäsko, silný čaj a čerstvo vytlačené granátové jablko. Tak ako miestni, aj ja pri tom zabúdam na všetky problémy. Veľmi sa mi páči, ako sa Afganci často snažia dostať do záberu môjho fotoaparátu. Takmer každý sa chce odfotiť, či už seba, svoj obchod, svojho kamaráta a následne si sadnúť na čaj a porozprávať sa. Nechcú sa baviť o politike. Zaujíma ich, ako sa žije tam vonku. Snom nejedného mladého je dostať víza do USA, Dubaja či Európy. Zarobiť a vrátiť sa spať do milovaného Afganistanu.
Trpký Kábul
Prvé pocity z hlavného mesta Afganistanu sú zmiešané. Trochu sa bojím, moje predstavy sú miestami až šialené. Spočiatku stále podvedome čakám, že za rohom určite striehnu ozbrojenci a čakajú na blázna, za ktorého dostanú výkupné, na výbuch bomby práve keď budem nakupovať na trhovisku alebo na nejakú prestrelku. Nie som žiaden hrdina. Mám obavy, ale našťastie sa nimi nenechám paralyzovať. Pred cestou som sa pripravil, nech vyzerám čo najautentickejšie. Nechal som si nárasť poriadnu bradu, naučil som sa pár viet z koránu a kamarátka mi zabezpečila maličký prenosný korán pre prípad núdze. Tá brada mi asi vyšla, lebo ma za celý čas nik neodhadoval na Európana. Najzápadnejšie ma radili do Turecka. Afganistan zapĺňa popredné miesta vo všetkých možných negatívnych štatistikách. Krajina s najnižším vekovým priemerom, s najnižším stupňom vzdelania, s najnižším príjmom na hlavu a, pochopiteľne, jedna z najnebezpečnejších. Všetko je asi pravda. Mám prechodených vyše sto krajín, ale takú chudobu som v živote nezažil. Nikde na svete so mnou nelomcovali emócie tak silno, ako tu. Uprostred Kábulu som bol svedkom toho, ako dieťa dostalo epilepticky záchvat. Nik nepomôže, nik sa nezastaví, nikoho nič netrápi. Po pár minútach sa dieťa pozviecha, utrie si penu okolo úst a život ide ďalej. V ten deň mám chuť si dať pohárik niečoho tvrdého, ale nedá sa. V Afganistane je konzumácia alkoholu zakázaná. Musí mi stačiť silný čaj. Ale ani ten nedokáže spláchnuť horkú príchuť z obrazov zahalených žien v modrých čadoroch žobrajúcich na ulici, detí, ktoré na fiktívnom ihrisku hrajú futbal, množstva chudákov, ktorých si nikto nevšíma. V diaľke zahučí siréna. To je signál na vyprázdnenie cesty pre vládne autá. Vpredu a vzadu chráni kolónu armáda ozbrojencov s ťažkou technikou. Za jeden deň mám taký prehľad o najmodernejšej výzbroji, že nemusím na žiaden veľtrh zbraní. Všadeprítomné kontroly sa pre mňa postupne stávajú rutinou. Je jedno či ste biely, čierny, Afganec s veľkou bradou či s výrazom Ježiša Krista, všetkých pred vstupom do obchodu, hotela či na trhovisko kontrolujú po zuby ozbrojení policajti. Hľadajú bomby. Pokúšam sa pri prvej prehliadke spraviť vtip. Neskoro si uvedomím, že je nemiestny a nehodí sa sem. Domáci si už zvykli na všetky nariadenia, príkazy a nikoho nič nerozhodí. V hoteli ma už poznajú, pozývajú ma na čaj každý večer, berú ma takmer za svojho, ale kontrolu mi nikdy neodpustia. Keď mi prvý raz zapípali klince v mojom kolene, spozorneli.
Viac bezpečia
Študent Mohamed tvrdí, že horšie už nemôže byť a bude len a len lepšie. Chce tomu veriť. Pýtam sa ho, čo vraví na americké vojská. „Amíkom môžeme ďakovať za to, že vyhnali Taliban, ktorý nútil ženám nosiť burku, nevychádzať z domu a každý prehrešok voči islámu trestal prísnymi telesnými trestami, ak nie popravou. My by sme asi na Taliban boli prikrátki… Jediné, čo nám vadí, je že nám sľúbili, že bude bezpečnejšie, a to nie je. Tridsať kilometrov za Kábulom ťa zastaví Taliban a kontroluje či nepracuješ pre vládu. Ak pracuješ, máš veľký problém.“ Asi tak by sa dala charakterizovať nálada a postoje miestnych k súčasnému stavu. Taliban si svoje pozície vybudoval kedysi na vyhnaní Rusov. Rusov tu nik nenazve inak ako okupantmi, lebo ich nikto nevítal ani nepozval. A Taliban s pomocou Alaha a Američanov nad nimi vyhral. Po odchode posledného sovietskeho vojaka zavládla eufória slobody a každý považoval za prirodzené, že keď krajine Taliban vyhral vojnu, mal by aj vládnuť. Keď sa medzi sebou začali hádať rôzne frakcie, prišla občianska vojna. Afganistan bol na okraji svetového záujmu a aj preto mal Taliban postupne odvahu zavádzať to, čo by inokedy neprešlo. Tvrdé islamské zákony a zákaz všetkého západného. Muži si nechávali rásť brady, ženy sa začali zahaľovať, odišli z práce, z krajiny sa vytratila hudba, zábava a aj smiech. Nebyť Usamu, svet by k tomu asi zostal ľahostajný. Saudskoarabský obchodník zatiahol krajinu opäť do svetového konfliktu a tým aj do pozornosti. Mnoho ľudí mu nevie prísť na meno. Ale ani tu miestni pri čaji príliš politiku nerozoberajú. Skôr snívajú o tom, ako raz bude a tešia sa, kedy to príde. Podobne ako Ahmed v Dubaji, aj oni o vážnych veciach hovoria s úsmevom. Chmúrne, strhané tváre plné smútku by ste tu hľadali márne.
Život každodenný
Počas celého pobytu som nenarazil ani na jedného Američana. To neznamená, že tu nie sú, ale asi postupne odovzdávajú moc afgánskej vláde. Na druhy deň stretávam francúzskeho legionára, ktorý pracuje ako bodyguard. Meno mi nepovie, ale pár slov so mnou prehodí počas toho, ako dáva pozor na nemenovaného vysokopostaveného politika. Vidí v mojich rukách fotoaparát a dávam mu svoje slovo, že neurobím ani jednu fotku bez jeho súhlasu. Na očiach má čierne okuliare, oblečenú voľnú košeľu a za ňou určite nemalý arzenál zbraní. Dokonalý imidž dotvárajú silné šľachovité ruky a vysielačka za uchom. Hovorí, že prišiel na dvojročnú službu. Len chráni politikov z Európy. Práca je to vraj sem tam ľahká a niekedy zasa ťažká. Všetko závisí od klienta a jeho predstavy, kam chce ísť. Keď sa pýta, čo ma sem doviedlo a ja mu poviem, že som tu ako turista, po prvý raz odlepí zrak od klienta. Za okuliare mu nevidím, ale tuším, že si o mne myslí, že som blbec. Potom spozornie a ide niečo preveriť. Päť minút sledujem profesionálov v akcii. Neviem či mám to, čo nasleduje, opísať ako fascinujúce, alebo bizarné divadlo. Keď si odmyslím tie všadeprítomné kontroly a kolóny ozbrojených áut, tak život v Kábule vlastne plynie normálne. Obchody sú otvorené, trhoviská sú plné ľudí a deti sa hrajú. Ľudia opäť chodia do parkov, ktoré boli zničené počas vlády Talibanu. Od Kábulu nemôžete očakávať veľké historické pamiatky, napriek tomu, že je to staršie mesto ako Bratislava. Všetko bolo zničené. Atrakciou však zostáva miestne trhovisko. Je to jedno z troch najkrajších, aké som doteraz videl. Jeho najexotickejšou časťou je vtačí trh. Predávajú tu vtáctvo rôzneho druhu, nielen ako okrasu do bytu, ale aj ako potravu. Páči sa ti táto andulka? Predavač na počkanie oddelí nožom hlavu od tela. Okrem neskutočnej tlačenice v úzkych uličkách sa tu v jednom stĺpci tlačia kone, dobytok, sliepky, trúbiace autá, motorky. Do toho všetkého znie hlasná hudba, obďaleč zasa niekto bubnuje. Drvič ľadu sa snaží nakúskovať ľad do pomarančového džúsu, vedľa už si na vás brúsi britvu holič a oproti nemu má svoj „stánok“ brúsič nožov. Zubár od vedľa láka čerstvo oholených na opravu zubov. Spev muezína z mešity sa mieša s hlasom predavača, čo vám ponúka čerstvo vytlačenú cukrovú trstinu. Majú tu aj čerstvé ryby, ale nechcem vidieť tú rieku, kde plávali. Nepáči sa mi čerstvá? Tak hádam ochutnám rybie filé? Vyzerá výborne, ale olej, v ktorom ho robia, sa naposledy vymieňal snáď ešte v časoch, keď tu vládli Angličania. Afganistan bol, je a ešte dlho bude križovatkou histórie. Prešiel ním Alexander Veľký a našiel si tu svoju budúcu manželku Roxanu. Vinula sa ním známa hodvábna cesta, ktorá križovala celé jeho územie. O ovládnutie horských kmeňov sa pokúšali Peržania, Uzbeci, Indovia, Gréci, Angličania, Rusi… Nikomu sa to natrvalo nepodarilo. Z toho pramení afganský postoj, že veci si snáď nakoniec vyriešia sami… Alebo ako mi pri rozlúčke povedal môj kamarát Ruvi: Insallah.
Zaujímavosti:
- O Afganistan sa vždy zaujímali cudzie vojská. Od perských panovníkov cez britské koloniálne až po sovietske. Za tento nežiaduci záujem vďačila krajina v minulosti najmä svojej strategickej polohe na hodvábnej ceste, dnes je z toho istého dôvodu zaujímavá ako nárazníkový štát medzi strednou Áziou a indickým subkontinentom.
- Je to krajina, kde prevláda jeden z najdlhších ozbrojených konfliktov na svete. Či už ide o občiansku vojnu alebo vstupy cudzích vojsk. Cestovať do Afganistanu v dnešnej dobe sa neodporúča a situácia sa neustále mení. Tento rok budú prezidentské voľby a plánuje sa stiahnutie väčšiny zahraničných vojsk z krajiny.
- Pár tipov pre turistov: Nikdy nevrav, kde bývaš. Taxíkom sa nechaj vysadiť tak dve ulice pred. Nechaj si narásť poriadnu bradu. Zabezpeč si korán a maj ho neustále pri sebe. Nikdy nefoť vojakov a vojenské vozidlá. Kontroly na letiskách patria medzi najprísnejšie na svete. Osobná kontrola prebieha za spoluúčasti odistených kalašnikovov.
- Veľký dojem na mňa urobila archeologická oblasť Balkh neďaleko mesta Mazar e Sharif. Už na vysokej skole nás učili, že keď chcete obdivovať Grécku kultúru, nemôžete ísť do Grécka, ale na blízky či stredný východ.
- Nedávno tu objavili základy tohto mesta z helenistického obdobia. Na svete sú dve miesta, ktoré sú krásnym príkladom gréckeho obranného postavenia. Turkménsky Merv, kde vznikli rozprávky Tisíc a jednej noci alebo afganský Balkh.
- Scenériu tu nerušia žiadne zátarasy. Možno sa tu prechádzať po starých črepoch a keby ste kopali, určite nájdete časť džbánu či nejaké mince. Hradby sú tak mohutné, že stále držia a strážia mesto.
text: Martin Navrátil; foto: Martin Navrátil