Affair – Záhadné knihy sveta

Necronomicon

Stalo sa to niekedy v polovici 50. rokov minulého storočia. Do londýnskeho antikvariátu so vzácnymi knihami a rukopismi vstúpil vysoký muž v klobúku a nervózne pristúpil k policiam s ezoterickou literatúrou. Bolo vidno, že veľmi netrpezlivo čosi hľadá. Majiteľ obchodu ho chvíľu mlčky pozoroval spoza pultu, potom k nemu pristúpil a spýtal sa ho: „Hľadáte nejaký konkrétny titul? Rád vám pomôžem!“ Muža tie slová akoby vyľakali, potom sa mierne uklonil, sňal si klobúk z hlavy a tichým hlasom, takmer pošepky, precedil medzi zuby: Áno.  Hľadám Necronomicon!“ Antikvár prekvapene zdvihol obočie. „Máte na mysli Necronomicon, o ktorom písal vo svojich knihách Lovecraft?“ Muž prikývol. „Áno… presne!  Necronomicon čiže Knihu mŕtvych mien!“

 

Antikvárovi sa tvár roztiahla do neskrývaného  úsmevu. „Nechcem vám brať ilúzie, pane… ale tá kniha neexistuje. Lovecraft predsa písal fiktívne príbehy. Takže celý Necronomicon, rovnako ako jeho údajný autor Abdul Alhazred sú len číre výmysly. Ale pokiaľ vás zaujímajú staré čarodejnícke grimoáre…“ Mužovi sa antikvárove slová ani trochu nepozdávali. Najprv sa tváril zahanbene, potom namosúrene. Nakoniec siahol do náprsného vrecka a vytiahol z neho navštívenku. „Ja si predsa len myslím, že existuje. Ak by sa niekedy vyskytol vo vašom obchode, dajte mi prosím vedieť. Dobre vám zaň zaplatím.“  Keď o pár dní  tú príhodu rozprával antikvár svojmu známemu od fachu, obaja sa na nej schuti zabavili. Druhý antikvár k tomu poznamenal: „Ľudia sú už raz takí. Ja predávam vo svojom antikvariáte aj autogramy slávnych ľudí. A jeden zákazník chcel silou mocou kúpiť autogram Sherlocka Holmesa. Tiež som mu musel vysvetľovať, že je to len literárna postava. Ale že keby veľmi chcel, môžem mu zohnať podpis Arthura Conana Doylea. O ten ale nejavil záujem.“ Obaja muži sa znova rozosmiali. „Ešte lepšie by bolo, keby mi raz do obchodu ten Necronomicon naozaj niekto priniesol. Je to predsa magická kniha… možno ju raz niekto vyčaruje…“

 

Čudný patrón Lovecraft

Predchádzajúci príbeh sa skutočne stal… a určite množstvo podobných aj vo viacerých antikvariátoch či kníhkupectvách sveta. Mnohí čitatelia obdarení bujnejšou fantáziou boli a dodnes sú príbehmi Howarda Phillipsa Lovecrafta uhranutí. Aj napriek ich zlovestnej atmosfére a občasnej vyšinutosti či morbídnosti. A ľahko veria mnohým z jeho fantazmagórií,  hoci podobnú vieru zvykneme pozorovať skôr u detských čitateľov. Ako je to teda s údajnou magickou knihou Necronomicon, ktorá každého, kto do nej nazrie, môže pripraviť (v lepšom prípade) o rozum? Ide iba o literárnu fikciu, mystifikáciu, polopravdu, či z každého niečo?

Odpoveď musíme hľadať u samotného H. P. Lovecrafta (1890 – 1937), ktorý si medzi fanúšikmi fantastickej literatúry vybudoval kultový status a prezývku: „veľmajster hrôzy“. Čudácky americký spisovateľ, od útleho veku vykazujúci známky nadpriemernej inteligencie, ale aj svetloplachosti a xenofóbie (na sklonku života sa za ňu hanbil), položil svojím dielom základy tzv. kozmického hororu. Autor dvoch noviel (V horách šialenstva a Prípad Charlesa Dextera Warda) a desiatok poviedok „roztrúsil“ vo svojich temných príbehoch zmienky o záhadných božstvách, démonoch a mimozemských entitách, ktoré sa pokúšajú na Zemi nastoliť svoju nadvládu. Tento motív, resp. celý mytologický systém dostal názov mýtus Cthulhu – a mnohí autori fantastiky, nevynímajúc ani kráľa moderného hororu Stephena Kinga, ho ďalej rozvíjali aj dávno po Lovecraftovej smrti. Súčasťou mýtu je aj príbeh o šialenom arabskom básnikovi Abdulovi Alhazredovi, ktorý približne v roku 730 n. l. napísal v Damašku „najstrašnejšiu čarodejnícku knihu“. Jej originálny názov znel Al Azif (arabský výraz pre zvuk vydávaný nočným hmyzom, ktorý poverčiví orientálci považovali za kvílenie démonov); neskôr sa ujala latinská verzia názvu: Necronomicon. V podstate šlo o grimoár –  teda knihu obsahujúcu súpis démonov a entít z iných dimenzií, zaklínacie formule na ich vyvolávanie, návody na zostrojovanie ochranných amuletov a podobne. Alhazred nedopadol dobre, obcovanie s démonmi sa mu vymklo z rúk a podľa očitých svedkov bol za bieleho dňa roztrhaný na kusy akousi neviditeľnou príšerou.

 

Peter Uličný

foto archív

 

Celý článok si prečítate v letnom dvojčísle GOLDMAN (2015)