Cez deň veda, v noci mágia
Medzi najbizarnejšie osobnosti novodobej americkej histórie patrí Jack Parsons, muž so vskutku širokým záberom. Kým cez deň sníval o kozmických výšinách, v noci skúmal najtemnejšie elementy ľudskej duše. Ako geniálny raketový inžinier sa zásadným spôsobom podieľal na pokroku v oblasti vývoja raketových pohonov. Zároveň si ho však dejiny pamätajú ako nadšenca okultných praktík a temného učenia Aleistera Crowleyho.
Narodil sa ako Marvel Whiteside Parsons 2. októbra 1914, doma ho však prezývali Jack. Hoci sa rodičia čoskoro po jeho narodení rozviedli, vyrastal v dobre situovanej rodine v milionárskej štvrti v Pasadene a odmalička ho v domácnosti obskakoval celý tím služobníkov. Napriek bohatstvu bol ale skôr samotár, nemal veľa priateľov a voľné chvíle trávil často zavretý v izbe, čítajúc mýtické príbehy či legendy o kráľovi Artušovi. Cez Julesa Verna a magazíny špecializované na fantastické príbehy sa napokon dostal ku svojej najväčšej záľube – raketám. V dvanástich začal navštevovať Washington Junior High School, kde sa ako chalan z bohatej rodiny netešil veľkej popularite, spolužiaci ho šikanovali a vysmievali sa jeho zženštilosti. Ani výsledky nemal ktovieaké, čo niektorí učitelia prisudzovali nediagnostikovanej dyslexii. Jedného priateľa si predsa len našiel – s Edwardom Formanom, chlapcom z chudobnej robotníckej rodiny, ho spájala spoločná záľuba v raketových systémoch a sci-fi dielach. Jack ohuroval Edwarda znalosťami z detskej izby a ten mu na oplátku zabezpečoval ochranu pred agresormi z triedy.
Prvé pokusy
Ako štrnásťroční sa od teórie už začínali presúvať k praxi, keď začali s jednoduchými experimentmi s pušným prachom. V neďalekom kaňone či vo veľkej záhrade Parsonsovcov skúšali odpaľovať podomácky vyrobené rakety, následkom čoho zanechávali diery v zemi. Približne v tejto dobe si Jack našiel aj inú záľubu: okultizmus. Po preštudovaní niekoľkých okultistických kníh sa pokúsil vyvolať diabla priamo v detskej izbe. Niektoré následné okolnosti ho vraj vydesili, a tak s tým načas prestal. Neskôr vystriedal niekoľko škôl a situácia sa nástupom hospodárskej krízy skomplikovala aj v rodine. Svoj potenciál brúsil na súkromnej univerzite, kde sa stal šéfredaktorom univerzitných novín a získal cenu za najlepší literárny počin. Popritom si prehlboval poznatky z oblasti raketových systémov, a to nielen na univerzitnej pôde, ale aj v Hercules Powder Company, spoločnosti zameranej na výrobu výbušnín, v ktorej si privyrábal popri škole, aby finančne pomohol rodine. S Formanom naďalej pokračoval vo výskume, aj s pomocou materiálu ukradnutého z firmy. V tejto dobe si už aktívne dopisoval s najväčšími esami vtedajšieho raketového výskumu. S Wernherom von Braunom, prominentným nemeckým výskumníkom a členom nacistickej strany (ktorý sa po 2. svetovej vojne v rámci Operácie Paperclip presunul do USA), dokázal stráviť hodiny a hodiny pri vysoko fundovanej telefonickej výmene informácií a názorov.
Začiatky v Caltechu
Zhoršujúcu sa finančnú situáciu rodina vyriešila presťahovaním do skromnejších podmienok, ani to však Parsonsovi neumožnilo dokončiť univerzitné štúdium na Pasadena Junior College. A tak sa v Hercules Powder Company zamestnal na plný úväzok. Zamestnanie v relatívne prosperujúcej firme mu v tristných časoch hospodárskej krízy zabezpečilo aspoň ako-tak slušný príjem. Zároveň mu však prinieslo aj isté zdravotné komplikácie. Bol často vystavený nitroglycerínu a začal trpieť častými bolesťami hlavy. Zo skromnej výplaty si odkladal peniaze, keďže sa stále nevzdával univerzitných ašpirácií. S Formanom sa uchádzali aj o účasť na výskumnom projekte Kalifornskej technologickej inštitúcie (Caltech) a naďalej aktívne vyhľadávali rozličné tematické prednášky a kurzy. Po jednej z takýchto prednášok oslovili Williama Bollaya, ktorému sa zdôverili so svojím nápadom na raketový pohon na báze kvapalného paliva. Bollay ich odkázal na matematika a inžiniera Franka Malinu, ktorý viedol vlastný výskum a rozvíjal vlastné teórie. Ten spolu s dvojicou priateľov čoskoro vytvoril tím, ktorý sa uchádzal o grant u Caltechu. Svoje smelé ciele – vyvinúť technológiu, prostredníctvom ktorej by sa ľudia dostali do vesmírneho priestoru – si radšej v ovzduší, keď sa podobné myšlienky vnímali ešte ako číre sci-fi, nechávali pre seba. Po prvotnej skepse sa napokon dostali do štruktúr Caltechu a získali prístup k jeho vybaveniu pre potreby svojich experimentov. Od tohto momentu im už nič nebránilo, aby svoje hypotézy začali experimentálne overovať.
Bohémski vedci
Trojica, ktorá si dala názov GALCIT, Rocket Research Group, sa skvele dopĺňala. Malina bol vďaka teoretickej fundovanosti mozgom projektu, Forman sa zameriaval na mechanickú stránku a Parsons na chemické procesy. Samorast Parsons Malinovi zdatne sekundoval aj napriek absencii prestížneho vzdelania a z nej vyplývajúcej nižšej disciplíny, na druhej strane práve vďaka tomu preukazoval otvorenejšiu myseľ a väčšiu fantáziu. Trojica si sadla aj osobnostne, keďže všetkých troch upútali v tej dobe stále populárnejšie myšlienky marxizmu, koncept egalitárnej rovnocennosti bez hierarchie uplatnili aj vo svojom tíme. Trávili spolu voľné chvíle, keď popíjajúc drinky a fajčiac trávu diskutovali na najrozličnejšie témy. Malina s Parsonsom dokonca uvažovali o scenári antikapitalistického a pacifistického filmu, ktorý by ponúkli hollywoodskym štúdiám.
Workoholik
Ako 20-ročný sa oženil. Manželka Helen mu neskôr často vytýkala absolútnu oddanosť práci. Veľkú časť zárobku investoval do projektu GALCIT a zriadil si domáce laboratórium, v ktorom trávil rozhodujúcu časť voľného času. Kvôli tejto drahej záľube často bral pôžičky, v istom momente dokonca založil aj snubný prsteň. Výskumný tím, ktorý sa medzitým rozšíril o ďalšie posily, sa v roku 1936 odhodlal k prvému testu svojho raketového motora. Hoci skončil fiaskom, tímu priniesol množstvo cenných poznatkov. Keď potom nasledujúci rok test zrealizovali úspešne, jedna z vedúcich osobností Caltechu, Theodore von Kármán, im poskytol oveľa väčší priestor a prístup k exkluzívnym výskumným zariadeniam. Pre extrémne nebezpečné pokusy čoskoro získali prezývku „samovražedný oddiel“. Parsons sa zviditeľnil aj vďaka tomu, že v prípade medializovanej kauzy pokusu o vraždu policajta ho súd predvolal ako svedka – experta na výbušniny.
Príklon k okultizmu
Tím GALCIT sa následkom osobnej vyťaženosti jednotlivcov ako aj politicky motivovaných konfliktov čoskoro zredukoval na pôvodné trojčlenné zloženie. V roku 1939 sa opäť prejavil Parsonsov záujem o okultné témy, keď ho partia priateľov dotiahla na „omšu“ cirkevnej organizácie, postavenej na Theléme, totiž učení Aleistera Crowleyho. V osadenstve sa mihlo niekoľko prominentov a ani samotná ceremónia a jej obsah nebol pre Jacka neznámou, už predtým totiž čítal Crowleyho knihu „Konx om Pax“ (1907). Pocítil vraj zvláštnu kombináciu odpudivosti a zároveň atraktívnosti, následkom čoho začal podobné podujatia navštevovať. Zahĺbil sa do Crowleyho kníh a čo v nich našiel, ho úplne pohltilo. Princípy Thelémy si vysvetľoval v kontexte objavov v oblasti kvantovej fyziky, a preto im prikladal čoraz väčší zmysel a dôležitosť. Mystické teórie ho natoľko nadchli, že ich oduševnene propagoval aj v okruhu svojich známych, priateľov a rodiny. Vo februári 1941 sa stáva členom Lóže Agape, praktizujúcej thelémistický kult. Od tohto momentu si nechal hovoriť Frater, jeho žena zasa prijala meno Soror Grimaud. Tieto mená používali pri komunikácii so „zasvätenými“. Miestni lídri Lóže Parsonsov potenciál vysoko ocenili a informovali o ňom aj samotného Crowleyho, poniektorí ho dokonca označili za Crowleyho možného nástupcu na čele Ordo Templi Orientis, Crowleyho pokútnej organizácie. Ten už medzitým o Jackovi dobre vedel a sám sa o ňom vyjadroval ako o najcennejšom členovi Rádu.
Počas vojny
V tom období už patril medzi najväčšie esá raketového výskumu, jeho tím dokonca dostal ako historicky prvý vo svojej špecializácii schválenie (a s ním spojenú dotáciu) od americkej vlády. GALCIT experimentoval s možnosťou využiť tuhé palivo – čierny pušný prach. V roku 1940 už Parsons spolu s parťákom Formanom sebavedomo predkladali svoju víziu strojov, ktoré dokážu vzlietnuť, prekonať zemskú atmosféru a dostať sa na orbit. Vyjadrujú dokonca presvedčenie, že ani dolet na Mesiac nie je nereálny, pokiaľ sa nájde správna technológia a pohon. Počas 2. svetovej vojny sa významným spôsobom podieľali na vývoji funkčných a efektívnych motorov do lietadiel. Pre tieto účely založili spoločnosť Aerojet Engineering Corporation, ktorá mala armáde dodať 60 lietadlových motorov so systémom JATO (jet-assisted take-off). Hoci boli technicky zbrojárskou firmou a partnerom armády, po porážke fašistov plánovali venovať sa vývoju technológií určenej na mierové účely. V rámci spoločnosti sa Parsons aj naďalej špecializoval na vývoj tuhého paliva, čelil však problému so stabilitou navrhovanej zmesi. Rébus sa mu napokon podarilo rozlúštiť vďaka akejsi vidine, ktorou sa inšpiroval a zmes upravil do podoby, ktorú napokon po ďalších vylepšeniach neskôr použila aj NASA.
Tomáš Bóka
foto SITA, archív
Celý článok si prečítate v májovom čísle GOLDMAN (2017)