Od krokodílov s kopytami cez suchozemské veľryby po prasce z pekla. Aj po vymretí dinosaurov sa museli bylinožravce mať na pozore pred skutočne pozoruhodnými krvilačnými potvorami.
Hoci sa kenozoikum, ako sa súborne označuje obdobie treťohôr a štvrtohôr, považuje za éru cicavcov, neboli to len naši najbližší príbuzní, ktorí svojho času predstavovali vrcholových predátorov. Áno, žili šabľozubé mačky či rôzne iné prašelmy. Ale miestami sa darilo viac hadom, krokodílom, jašterom alebo dokonca nelietavým vtákom.
Vakolev
Desiatky miliónov rokov izolovaná Austrália sa stala evolučnou liahňou pestrej palety unikátnych zvierat. Niektoré, ako kengury či koaly, prežívajú dodnes. Iné, ako „vakolev“ Thylacoleo, sú nenávratne preč. Vakolev bol pred 2 miliónmi až 200.000 rokmi najväčším dravým cicavcom kontinentu. S hmotnosťou až 160 kg sa rovnal menším levom, no vyzeral celkom odlišne. Chýbali mu hrozivé očné zuby šeliem, namiesto toho mal zväčšené rezáky a obrovské, ako britva ostré stoličky. Ich účinok znásobovala mimoriadna sila zahryznutia: stokilový jedinec hrýzol silnejšie, než dvaapolkrát ťažší lev! Silné predné končatiny vakoleva zakončovali zatiahnuteľné pazúry, z ktorých najväčší sa nachádzal na palci. Zrejme pomáhali pri lezení na stromy, ako aj pri chytaní a ráňaní veľkej koristi. Paradoxne, najbližšími žijúcimi príbuznými vakoleva sú vombaty.
Šabľozubec
Nie „šabľozubý tiger“ Smilodon, ale juhoamerický vačkovec Thylacosmilus bol najdokonalejším šabľozubcom všetkých čias. Nielenže mal mimoriadne predĺžené a sploštené tesáky, tieto zbrane mu rástli po celý život tak, ako rastú rezáky hlodavcom. Naproti tomu ostatné zuby mal zmenšené, pričom horné a dolné rezáky dokonca celkom stratil. Dorastal do veľkosti jaguára až menšej levice a na sánke mal dlhé kostené laloky, do ktorých jeho dlhánske zuby zapadali ako do puzdra. Jeho telesná stavba je pozoruhodná nepomerne robustnými končatinami a nadmerne veľkou hlavou aj s krkom, čo boli zrejme adaptácie na lov veľkej koristi. Žil na sklonku treťohôr, pred 6 – 3 miliónmi rokov.
Pseudohyena
Pred asi 10 – 5 miliónmi rokov sa v Afrike a Ázii rozšírila 400-kilová šelma Dinocrocuta, v preklade „hrozivá hyena“. Napriek vonkajšej podobnosti nešlo o hyenu, ale o príbuzného psovitých šeliem. Skutočné hyeny sú naproti tomu bližšie príbuzné mačkám. Masívne čeľuste dinokrokuty niesli impozantné zuby, ktoré si podľa všetkého ľahko poradili aj s kosťami megafauny. Predpokladá sa preto, že dinokrokuta obľubovala zdochliny, no podobne ako skutočné hyeny, aj ona si zrejme spestrovala stravu lovením živej koristi. Kým najväčšie dnešné hyeny škvrnité vážia okolo 60 – 70 kg, dinokrokuta vážila cca 350 – 400 kg, pričom v kohútiku merala okolo 130 – 140 cm.
Megalania
Vakolev bol v skutku impozantné zviera. Napriek tomu najväčším dravcom štvrtohôr nebol v Austrálii žiaden vačkovec či iný cicavec, ale megalania (Megalania prisca resp. Varanus priscus). Gigantický varan, blízky príbuzný dnešného varana komodského, bol od neho až dvakrát väčší. Veľké jedince merali okolo sedem metrov a vážili cca 1.500 kg. Lovili zrejme všetko, čo nebolo dosť rýchle, aby im utieklo. Posledné gigantické varany vymreli v Austrálii pred asi 50.000 rokmi. Je možné, že sa s nimi stretli prví ľudia na kontinente.
Suchozemská veľryba
V okolí prímorských riek sliedil pred 53 miliónmi rokov dravý, vlkovi podobný Pakicetus. Išlo o výnimočné zviera, stavba jeho členka a ďalšie znaky na kostre nepripomínajú šelmy, ale najstaršie párnokopytníky. A jeho lebka pripomína nielen suchozemské dravce, ale aj veľryby. Ba čo viac, osobitosti v postavení ušných kostí a stavba mozgovej dutiny jednoznačne dokazujú, že ide o rod veľmi primitívnej suchozemskej veľryby! Presne tak, máme tu archaického zástupcu párnokopytníkov, kam patria napríklad kravy, prasce (ale aj obojživelné hrochy), ktorý bol mäsožravý a patril medzi veľryby. Tie sú, ako ukazuje množstvo evolučných prechodných foriem a zároveň porovnania DNA, len jednou z podskupín párnokopytníkov.
Dušan Valent / invivomagazin.sk
foto SITA, archív
Celý článok si prečítate v júnovom čísle GOLDMAN (2016)