The Dead South – Kanadský masaker akustickou muzikou

 

Extravagantné bendžové melódie, neortodoxná hra na čelo, žoviálna rytmika a surové vokály, aké by ste si vedeli predstaviť aj v melodickej punkovej skladbe. Kanadská skupina The Dead South odvážne mieša prvky bluegrass, folku a rocku, ktoré spolu vytvárajú unikátny zvuk, prekvapivo dostupný fanúšikom najrôznejších žánrov.

 

 

Všetko sa začalo v Regine, hlavnom meste kanadskej provincie Saskatchewan, keď partiu chlapov dala dokopy spoločná záľuba v tvrdej muzike. Nate Hilts v mladosti skúšal hrať na klavíri, neskôr však presedlal na gitaru, na ktorej mu to šlo podstatne lepšie. Bol priaznivcom všetkých tvrdých gitarových žánrov od punku a hardcoru cez metal až po klasický rock. Na klavíri hral aj Scott Pringle, ktorý sa okrem toho učil hrať aj na saxofón, z jeho detskej izby však taktiež najčastejšie znel metal. Do tejto kategórie patrí aj Danny Kenyon, ktorý síce vyštudoval hru na čelo, avšak ako veľký rockový fanúšik rovnako dobre zvládal aj hru na elektrickú gitaru. Už toto prelínanie rozličných hudobných zázemí vytváralo jedinečné predpoklady… skutočná rozbuška však prišla, keď trojica natrafila na Coltona Crawforda.

 

Imidž hillbillov

Stretnutie ich zastihlo v čase pomalého posunu v ich hudobnom vkuse, to už čoraz viac počúvali folkové a bluegrassové kapely ako Trampled By Turtles a Old Crow Medicine Show. Keď sa od svojho nového kamaráta dozvedeli, že si práve zakúpil bendžo, ich osud bol spečatený. Ani Colton za svojimi budúcimi spoluhráčmi nijako nezaostával, pokiaľ ide o hudobné zručnosti – od detstva hral na klarinete aj elektrickej gitare. So svojou hrou na gitaru by sa vraj vynikajúco uplatnil v akejkoľvek metalovej kapele, avšak v momente, keď sa dotkol útleho brnkacieho strunového nástroja s charakteristickou okrúhlou rezonančnou časťou, vznikla láska na celý život. Čoskoro sa novopečená štvorica začala pravidelne stretávať, pri džemovaní rozvíjala vlastné hudobné nápady a tvorivo uplatňovala pestré muzikantské skúsenosti jednotlivých členov. Vokály a hru na akustickej gitare si podelili Nate so Scottom, Colton zostal verný bendžu a osobitý prvok vniesol so svojím čelom Danny. Šibalské kvarteto od začiatku kladie značný dôraz na špecifický „dress code“ a imidž obyvateľov ľubovoľného zapadákova zo severoamerického vidieka, ktorý v sebe spája uhladenosť s drsnosťou. Kým v civilnom živote by ste ich sotva rozoznali od bežného návštevníka hipsterského podniku, zmena nastáva, keď vylezú na pódium v slušivých oblekoch, každý s charakteristickou rekvizitou (kravata, mašľa, klobúk) a zoradia sa do osvedčenej formácie: zľava Kenyon, Pringle, Hilts a Crawford. Akonáhle spustia svoj nekompromisný akustický príval, okorenený punkovou priamočiarosťou, poslucháčovi dôjde, že títo chlapíci to so svojou vizážou myslia sakra vážne. Ich skladby pritom generujú jednoznačné asociácie: v momente si vybavíte vyľudnené pustatiny drsného amerického vidieka, kde sa všetok kultúrny život lokálnych komunít sústredí do miestnych krčiem.

 

Roky dozrievania

Pod súčasným názvom začali pôsobiť v roku 2012, aby sa už o rok neskôr prihlásili so svojím prvým počinom, EP „The Ocean Went Mad and We Were To Blame“ s piatimi skladbami. Vďaka častému hraniu naživo sa stali vyhľadávanou atrakciou na vyplnenie voľných miest v týždenných harmonogramoch kanadských hudobných klubov. Koncertné šnúry mali na ich budúcnosť kľúčový dopad v dvoch smeroch: vďaka získanej rutine sa vykryštalizoval ich typický surový prejav s chrapľavými, neučesanými vokálmi za sprievodu energických akustických melódií a prvé koncerty v Európe im taktiež priniesli prvý angažmán, keď sa v roku 2014 upísali nemeckému vydavateľstvu Devil Duck Records. Spevák Nate vtedy kvôli možnosti prvýkrát si zahrať pred európskym publikom prerušil štúdium a zvyšní členovia zasa dočasne odložili bokom svoje pracovné kariéry. Keď sa ukázalo, že ich môže uživiť aj muzika, zotrvali pri nej a ku svojim starým džobom sa už nevrátili. Prvý plnohodnotný album „Good Company“ (2014) „spáchali“ extrémne rýchlo a bezbolestne – nahrávanie vraj trvalo len šesť dní! Nate má pre tento bezproblémový pôrod jednoznačné vysvetlenie: „Album v podstate stelesnil kulmináciu prvých rokov skupiny a uzavrel obdobie, počas ktorého sme sa ešte len učili hrať na našich nástrojoch a nahrávať skladby. Nemali sme žiadne očakávania a preto ani príprava albumu netrvala dlho. Boli sme jednoducho len partiou dobrých priateľov, ktorá v suteréne alebo v garáži skúšala hrať svoje hudobné nápady.“ Navyše, kapela nahrávala skladby v štúdiu naživo, teda jednotlivé nástroje a úrovne skladieb sa nenahrávali zvlášť, ako to v hudobnom biznise býva zvykom.

 

Virálne video

Debutový album sa sprvoti väčšej odozvy nedočkal, skutočný prelom nastal až v období finálnych prác pred vydaním nasledujúcej dlhohrajky. Keď v októbri 2016 zverejnili vtipný klip k singlu „In Hell I’ll Be In Good Company“ (ešte z prvého albumu), nik netušil, že sa z neho čoskoro vykľuje obrovský hit. Občas však aj z motyky vystrelí… A že to bol výstrel poriadny, svedčí ku dnešnému dňu 23 miliónov zhliadnutí na YouTube. Vďaka tomuto virálu sa skupina dostala do širšieho povedomia a jej vzostup výrazne akceleroval. Zástupy novo nadobudnutých priaznivcov ocenili humor, iróniu a nadhľad, ktoré z klipu sršali, ako aj koncepčne zaujímavú skladbu, postavenú na hudobnom minimalizme, skvelých zvukomalebných rýmoch a morbídnom texte s významovou mnohovrstevnosťou. Singel svojou mimoriadnou chytľavosťou a originalitou spĺňa všetky parametre nekonvenčného hitu a pôsobí ako červík, ktorý poslucháčovi vnikne cez ucho do hlavy, aby sa mu tam následne celý deň vŕtal. V júli tohto roka sa objavil aj oficiálny remix skladby v podaní rappera a producenta Rich Kidda, ktorý skladbu ponúkol v novom šate aj s vlastnou rapovou slohou – táto nezvyčajná kolaborácia šliape taktiež prekvapivo dobre. Spevák Nate uznáva prínos singla z hľadiska naštartovania ich kariér: „Trochu sme meškali s videami k albumu ‚Good Company‘ a keď sme dokončili klip ku ‚In Hell I‘ll Be In Good Company‘, chceli sme sa už zamerať na vydanie nového albumu ‚Illusion & Doubt‘. O niekoľko mesiacov neskôr zrazu prišiel ten boom.“

 

Nová senzácia

Úspech singla sa okamžite prejavil aj na zlepšených číslach v predajnosti nosičov – novinka „Illusion & Doubt“ (2016) sa umiestnila na 2. mieste žánrovej hitparády Bluegrass Billboards, dostala sa aj do Top 30 v rebríčku US Country iTunes a získala cenu za najlepší album v Saskatchewane za rok 2016. Druhý album sa niesol v duchu svojho predchodcu, avšak pozorný poslucháč si všimne väčší priestor pre tradičný folk a country, keď kapela obohatila svoj typický akustický zvuk o husle či pedálovú steel gitaru (nástroj typický pre country). Tento posun sa najzreteľnejšie prejavuje v singli „Boots“ s charakteristickými prenikavými bluegrassovými vibráciami. Mnohí noví priaznivci si spätne vyhľadali aj debutový album „Good Company“, čo sa prejavilo na jeho dodatočnom vstupe do prestížnych rebríčkov Billboards a US iTunes. Formácia si od priaznivcov vyslúžila rad vtipných prívlastkov, zväčša zdôrazňujúcich ich „banditský“ imidž a zjav „vidlákov“ z najodľahlejších území Appalachie. Kreatívni fanúšikovia im dokonca vytvorili nálepku „diabolských dvojičiek“ slávnejších Mumford and Sons (anglická neo-folková skupina). Aj napriek faktu, že po vydaní druhého albumu sa stali vyhľadávanou skupinou na oboch stranách 49. stupňa zemepisnej šírky (oddeľujúceho Kanadu a USA), zostávajú nohami pevne na zemi – ako zdôrazňuje frontman, veľmi dobre si uvedomujú, že za ich úspechom stojí aj akýsi revival tradičnej severoamerickej „roots“ hudby a že aj oni sa na tejto vlne čiastočne zviezli: „Určite nám to výrazne pomohlo. Keby sme sa našu hudbu pokúsili hrať niekedy v 90. rokoch, dodnes by sme nevyliezli z garáží a suterénov.“

 

 

Tomáš Bóka

foto SITA, archív

 

 

Celý článok si prečítate v októbrovom čísle GOLDMAN