Gólové oslavy

 

Lopta opúšťa kopačku útočníka, naberá smrtiacu trajektóriu, brankár sa načahuje, ale márne. Guľaté čudo doplachtí až do brány, pretne bránkovú čiaru a nekompromisne napína sieť. Štadión exploduje. Davy na tribúnach burácajú a prevolávajú úspešnému strelcovi na slávu. On si užíva svoju minútu slávy a radosť dáva najavo teatrálnou oslavou…

 

Obraz, ktorý dôverne pozná každý fanúšik najpopulárnejšej hry na svete. Góly sú korením futbalu a aj ten najdynamickejší zápas s množstvom šancí by bez nich bol úplne jalový. Práve moment, keď lopta pretína bránkovú čiaru, striktne definujúcu hranicu medzi eufóriou a frustráciou, predstavuje vo futbale moment extázy, masového vytrženia a chvíľkového spoločného nastavenia kolektívnej mysle zúčastnených na rovnakú vlnu bezhraničného nadšenia.

 

Lionel Messi, Alvaro PereiraFenomén

Nečudo, že túto vzácnu chvíľu si dôkladne vychutnáva každý futbalista. A každý po svojom. Gólová oslava dáva slobodný priechod emóciám (v atmosfére zápasu častokrát vybičovaným do absolútneho extrému) a zároveň ponúka bohatý manévrovací priestor kreativite každého hráča. História najobľúbenejšej loptovej hry sveta ponúka množstvo nápaditých pogólových kreácií, ktoré nechávajú zabudnúť na gestá zdvihnutých rúk či radostných objatí v klbku hráčov. Góly sa predsa dajú osláviť aj originálnejšie!

Kedysi sa veľa dôležitosti samotnej oslave neprikladalo. Strojcovia gólu si po dosiahnutí čiastkového úspechu maximálne spokojne tľapli, zagratulovali si, objali sa – aby sa následne disciplinovane vrátili na svoju polovicu a rozostavili sa pred najbližším pokusom súpera o gólovú odpoveď. V posledných desaťročiach sa však čoraz častejšie začali objavovať individuálne nápadité oslavy, ktoré divákom ponúkli spestrenie už beztak vzrušujúceho športového zážitku. A s kreatívnymi oslavami sa napokon roztrhlo vrece, pričom mnohí hviezdni hráči si z nich spravili vlastné poznávacie znamenia.

 

Kreativita bez medzí

Popri zdvihnutých rukách, objatiach či naskákaní na kopu patria k neodmysliteľným víťazným gestám aj zaťaté päste, beh ku fanúšikom či lavičke náhradníkov, prenasledovanie strelca gólu spoluhráčmi či vzájomné postrkávanie. Mnohí strelci si góly vychutnávajú výskokom s nasledujúcim úderom do vzduchu a k populárnym prejavom patrí aj sklz na kolenách či rybička. A taktiež ruka pri uchu, naznačujúca očakávanie búrlivej reakcie publika. Podobné gesto sa stalo typickým poznávacím znamením talianskeho ostrostrelca Lucu Toniho, majstra sveta z roku 2006.

Iní hráči si zasa po strelení gólu provokačne prikladajú prst k ústam, naznačujúc nespokojnému publika súpera, aby stíchli. No v tomto prípade môže ísť aj o prejav suverenity a komunikácie voči vlastným fanúšikom, naznačujúc, že búrlivú reakciu môžu zmierniť – veď ostrostrelec si iba robí svoju prácu: napínanie sietí je preň iba „ďalším dňom v kancli.“ K najväčším suverénom patrila francúzska legenda Manchestru United Eric Cantona, ktorého okrem iného preslávil aj jeho nonšalantný, flegmatický prístup po zápisoch do streleckej listiny. Odkaz bol jednoznačný: strieľanie gólu nepredstavuje pre charizmatického búrliváka nič iné ako obyčajnú rutinu… Do podobného súdka možno zaradiť aj vtipnú oslavu v podaní Thierryho Henryho, ktorý sa na sklonku kariéry rozhodol potešiť zámorských fanúšikov prestupom do tímu MLS New York Red Bulls. Po jednom z mnohých svojich gólov si to namieril rovno k ľavej žrdi súperovej brány a bez akýchkoľvek emócií sa oprel o ňu s rukou vbok, akoby chcel naznačiť, že strieľa také množstvo gólov, že si už občas musí aj oddýchnuť – tento výstrelok zarezonoval aj v celosvetovej fanúšikovskej komunite a na internete sa stal virálnou záležitosťou. Jeden z najzbožňovanejších talianskych futbalistov Francesco Totti zasa množstvo svojich gólov oslavuje priložením palca k ústam, akoby naznačoval, že napínanie sietí je detská hra. Okrem cucania palca k výbave tohto futbalového elegána patrí aj posielanie pús vzdušnou čiarou. A nechýba ani demonštrácia lojality voči klubovým či národným farbám – bozkávanie znaku či loga na drese alebo ukázanie prstom na spoluhráča, ktorý strelcovi príležitosť vypracoval.

 

APTOPIX Britain Soccer Premier LeagueTanečné oslavy

Oslavu gólu možno chápať aj ako priestor na manifestáciu hráčovej individuality a jeho osobnostných čŕt. Na pogólovom správaní sa tak často odráža jeho mentalita, temperament či kultúrne zvyklosti toho-ktorého národa. Kým chladnejší Európania si pri oslavách často vystačia s minimalizmom, národy z východnej Ázie sa vyznačujú veľkou mierou nadšenia a elánu, kedy pri gólových oslavách dávajú voľný priechod emóciám. Skutočnými majstrami sú však Afričania, ktorí z obyčajnej oslavy dokážu spraviť menšiu kultúrnu vložku. Éru tančekov (zväčša pri rohovej zástavke) naštartoval legendárny Kamerunčan Roger Milla. Objav MS v roku 1990 v Taliansku (a postrach kolumbijského brankára Reného Higuitu, ktorého zosmiešnil potupným gólom) oslávil každý gól tancom pri rohovej zástavke, ktorým bavil divákov po celom svete, osviežil priebeh šampionátu a napokon rozšíril itinerár gólových osláv. Podobné vsuvky sa následne začali objavovať ako huby po daždi a najmä v podaní afrických účastníkov sa stali vítaným spestrením najprestížnejších svetových podujatí. Tancujú nigérijskí „superorli“, kamerunskí „neskrotní levi“, ghanské „čierne hviezdy“, juhoafrickí „bafana bafana“, senegalskí „levi od Terangy“ a mnohí ďalší.

Africkí futbalisti však nie sú osamotení – vhodne im sekundujú aj temperamentné národy Južnej Ameriky, ba i niektorí Európania, ktorí si radi po góloch svojsky zatancujú. Peter Crouch, bývalý anglický reprezentant, sa líšil už na prvý pohľad od väčšiny kolegov z fachu – nad jeho vysokánskou chudou postavou ohŕňal kedysi nosom nejeden odborník či fanúšik. Napokon však túto zdanlivú nevýhodu dokázal úspešne pretaviť vo svoj prospech a v období najväčšej slávy predstavoval hrozbu pre každú obranu v anglickej lige i na medzinárodných trávnikoch. Preslávil sa svojím trademarkovým robotickým tancom, ktorý nadobúdal aj vzhľadom na jeho vyše dvojmetrovú postavu pomerne komický nádych.

 

Akrobacia

Kým niektoré oslavy pripomínajú tanečné krúžky, iné sa ponášajú na hodiny gymnastiky, na ktorých sa predvádzajú saltá, kotrmelce či premety. Saltá robí Miroslav Klose, ale aj náš Juraj Kucka či mnohí ďalší. A obrovskou sebaistotou oplýva Nigérijčan Julius Agahowa: ten síce nevytrhol z biedy oklieštený nigérijský výber na MS 2002 (z rôznych dôvodov ochudobnený o viacero vtedajších hviezd), ale aspoň sa vryl do pamäti fanúšikov perfektným šesťnásobným premetom, za ktorý by sa nemusel hanbiť ani gymnastický olympionik. Podobné „skills“ má aj jeho konžský kolega Lomana LuaLua, ktorý aj vďaka svojej gymnastickej minulosti dokázal kedykoľvek vyčarovať sedemnásobný premet. Keď si však raz následkom takejto oslavy zranil chodidlo, jeho vtedajší zamestnávateľ Portsmouth mu podobné zábavky preventívne zatrhol. A prihodilo sa i čosi tragickejšie – horlivé diskusie ohľadom akrobatických prejavov vyvolala nešťastná udalosť z indickej ligy, keď iba 23-ročný Peter Biaksangzuala doplatil na nevydarený pokus o salto vlastným životom.

 

Spain Soccer Champions LeaguePrejav pocty

Mnohí futbalisti využívajú euforické chvíle po góloch na prejavenie náklonnosti k rodinným príslušníkom alebo sa prostredníctvom nich s fanúšikovskou komunitou delia o radosť z najnovších udalostí vo svojej rodine. Bozk na obrúčku znamená venovanie gólu manželke (gesto typické pre Ráula), prst smerom do nebies zasa vzdáva hold niekomu, kto už nie je medzi nami (prípadne poďakovanie božstvu). Iní zasa oslavujú prírastok do rodiny. Lopta pod dresom? Kód je jasný, futbalistova žena sa nachádza v požehnanom stave. Cucanie prsta? Síce už trocha otrepaný, ale stále celkom obľúbený spôsob vyjadrenia radosti z novej ratolesti. Najviac sa týmto spôsobom zapísal do povedomia brazílsky kanonier Bebeto, ktorý v roku 1994 na Mundiale v Spojených štátoch oslávil v notoricky známom momente prírastok naznačením hojdania bábätka v náručí. Na tento počin okamžite reagoval jeho kolega z vtedajšieho smrteľného útočného dvojzáprahu Romário a tiež Mazinho, ktorí sa k nemu s úsmevom pridali.

Oslavu rodinnej udalosti pozdvihol na nevídanú úroveň taliansky reprezentačný stredopoliar Alessandro Florenzi. Keď v roku 2014 v zápase talianskej Serie A medzi jeho AS Rím a Cagliari skóroval, rozbehol sa mimo hracej plochy smerom k hľadisku, vyskočil medzi fanúšikov a vbehol priamo do vnútra jedného zo sektorov iba kvôli tomu, aby sa o svoju radosť podelil so svojou 82-ročnou babičkou. Tá zápas svojho vnuka navštívila vôbec prvýkrát v živote a kamery bezprostredne po hráčovom „výlete“ mimo hraciu plochu zachytili jej silné dojatie.

Do tohto súdka možno zaradiť aj jedného z tvorcov kórejského zázraku z domácich MS 2002 Ahn Jung-Hwana, ktorý po strelenom góle do siete Spojených štátov imitáciou rýchlokorčuliara vzdal poctu krajanovi Kim Dong Sungovi. Toho v tom istom roku obralo o olympijské zlato v rýchlokorčuľovaní kontroverzné rozhodnutie o diskvalifikácii, z čoho napokon profitoval americký pretekár.

 

Poznávacie znamenie

Niektorí hráči si z oslavy gólu spravili fetiš a súčasť svojej osobnosti. Obrázok Filippa Inzaghiho – šprintujúceho ako bez zmyslov, s ústami otvorenými dokorán – sa nezmazateľne vryl do vedomia fanúšikov ako jeden z najčastejších výjavov z prelomu tisícročí a prvej dekády nového milénia. Ďalší ikonický Talian, „sivý vlk“ Fabrizio Ravanelli, priniesol invenciu v podaní pretiahnutia dresu cez hlavu. Tej čoskoro narástli krídla a s obľubou po nej siahali ďalšie a ďalšie generácie hráčov… Dres vo všeobecnosti zohráva v oslavných pogólových salvách pomerne dôležitú úlohu. Hráči si dres často reflexívne vyzliekajú, no tento akt sa u arbitrov neteší veľkej popularite a oceňujú ho žltou kartou. Originálny spôsob „dresovej“ oslavy predviedol tím senegalských „levov od Terangy“, ktorý v úvodnom zápase MS 2002 šokujúco schladil úradujúcich šampiónov Francúzov víťazstvom 1:0. Po vsietení gólu si robustný útočník Papa Bouba Diop vyzliekol dres, zhodil ho vedľa rohovej zástavky a vyzval spoluhráčov na oslavný rituálny tanec.

Mimoriadny ohlas vyvolala aj americká futbalistka Brandi Chastain – keď vo finále ženských MS v roku 1999 proti Číne vsietila víťazný gól, vyzliekla si dres, pod ktorým mala iba športovú podprsenku. Záber sa okamžite dostal na titulky najväčších svetových športových magazínov. Svoju špecialitu si užíval aj dlhoročný kapitán írskej reprezentácie Robbie Keane – po väčšine jeho gólov nasledoval kotrmelec a imitácia streľby.

 

Tomáš Bóka

foto SITA, archív

 

Celý článok si prečítate v aprílovom čísle GOLDMAN (2016)