Che Guevara – Revolúcia na predaj

 

Tvár revolucionára Che Guevaru pozná celý svet. Stal sa neodmysliteľnou súčasťou dedičstva pohnutého 20. storočia. Natrvalo sa zaryl do kolektívneho vedomia ľudstva. Mnohí nosia jeho podobizeň na tričkách, čiapkach, či príveskoch, často však bez toho, aby poznali pôvodné posolstvo ikonického Argentínčana.

 

Humberto Lopez

 

Chcete voňať ako revolucionár? Žiadny problém. Parfém s tvárou Che Guevaru všetko vyrieši. Chcete vyzerať „cool“? Kúpte si tričko alebo mikinu s „logom Che“. Ak súhlasíte s pôvodným odkazom Guevarovho boja, zaobstarajte si podložku na myš a duch revolucionára bude s vami i pri práci. Odmietate všetko, zaváňajúce ľavicovými hodnotami, ale napriek tomu vás „El Comandante“ priťahuje svojím buričstvom? Šatka, hodinky či kľúčenka s jeho fotkou vám dodá ten správny rebelantský spirit. A keď s jeho posolstvom nesúhlasíte ani náhodou a chcete to dať aj patrične najavo, nie je problém – portrét na tričku vylepšite nejakým štýlovým recesistickým nápisom: „I don´t know, who this is“, alebo ešte lepšie: „Brought to you by capitalism“.

 

El Comandante

Ernesto Guevara sa narodil v argentínskom Rosariu 14. júna 1928 ako najstarší z piatich súrodencov. V žilách mu vrela nepokojná baskická a írska krv. Odmalička rád čítal, preto často siahal do rozsiahlej rodinnej knižnice, kde sa skveli Sartre, Faulkner, Verne, Kafka, Marx, Camus, Nietzsche, Freud a mnohí iní. Napriek ťažkej astme bol aj skvelým športovcom, aktívne sa venoval rugby. Vo veku 20 rokov začína študovať medicínu v Buenos Aires. Ako študent podniká niekoľko motocyklových „tripov“ po celej Latinskej Amerike, vďaka ktorým spoznáva reálne životné podmienky hispánskej chudoby. Po skončení štúdií trávi istý čas v Guatemale, kde sa angažuje v prospech legitímne zvolenej socialistickej vlády Jacoba Árbenza. Po štátnom prevrate, zinscenovanom americkou CIA, po ktorom sa k moci dostáva diktátor Castillo Armas, sa mladý Guevara stáva personou non grata a za dobrodružných podmienok, aj vďaka intervencii argentínskeho veľvyslanectva, odlieta do Mexika. Práve guatemalské skúsenosti ho utvrdzujú v jeho názorovej línii, podľa ktorej americká vláda koná v prospech obludnej korporátno-zbrojárskej mašinérie a v mene udržiavania a rozširovania svojej hegemónie neváha dosadzovať diktátorov do čela záujmových krajín. Niekedy v tomto období sa rodí aj Guevarova slávna prezývka Che, a to pre časté používanie nárečového slovíčka „che“, typického pre Argentínčanov (vo voľnom preklade niečo ako „priateľu“, či „brácho“).

 

Ernesto 'Che' Guevara

Osudové stretnutie

V Mexico City sa Che zamestnáva na alergickom oddelení nemocnice, popri tom stíha prednášať medicínu na miestnej univerzite a pracovať ako fotograf pre spravodajskú agentúru. Práve v Mexiku dochádza k osudnému stretnutiu s Fidelom Castrom, ktorý už v tom čase v exile snuje plány na zvrhnutie kubánskeho pravicového diktátora Batistu. Ten vládne tvrdou rukou, korupcia a biznis s narkotikami prekvitajú, a medzitým americké korporácie nerušene skupujú ekonomické bohatstvo krajiny. Plodná debata trvajúca až do svitania napokon rezultuje v Guevarov vstup do Castrovho Hnutia 26. júla. Che Guevara sa má vzhľadom na svoje vzdelanie zapojiť vo funkcii medika, bez akýchkoľvek výnimiek však absolvuje celý vojenský výcvik pod vedením veterána Španielskej občianskej vojny, generála Baya.

Mladý intelektuál všetkých šokuje svojou nadpriemernou fyzickou pripravenosťou, zúčastňuje sa 15-hodinových pochodov husto zalesnenou krajinou a napokon získava generálov čestný titul „najlepší gerila“. Druhý decembrový deň roku 1956 sa cieľavedomá, na všetko odhodlaná jednotka, zložená z 82 disciplinovaných revolucionárov, vyloďuje na Kube. Plán na prekvapujúci úder pod rúškom noci zlyháva, preťažená loď je príliš pomalá a kvôli meškaniu dosahuje kubánskych brehov až cez deň. Dochádza ku konfrontácii s Batistovou armádou, príslušníci Hnutia zaznamenávajú značné straty. Zbytky preživších sa delia na niekoľko skupín a najbližšie dva dni sa túlajú krajinou. Po opätovnom sformovaní je skupina značne okresaná: prežíva asi 20 šťastlivcov, vrátane bratov Castrovcov a Che Guevaru.

Castro Guevara

K Hnutiu sa po konsolidácii hromadne pridávajú disidenti z radov roľníckej chudoby, až sa napokon počet bojovníkov rozrastá na niekoľko stoviek. Dvojročná vojna, ktorá mala vojsť do histórie ako Kubánska revolúcia, sa začína. Predstavitelia odboja vďaka premyslenej a takticky bravúrne zvládnutej kombinácii gerilového boja, spolupráce s lokálnym obyvateľstvom, agitátorskej činnosti a propagandy pomaly nakláňajú misky váh v boji proti tridsaťtisícovej presile na svoju stranu. V januári 1959 porazený Batista definitívne opúšťa Kubu, azyl napokon nachádza až v Portugalsku, kde v tej dobe vládne iný pravicový diktátor, Salazar. Bojovníci Hnutia následne dobývajú Havanu a spolu s ostatnými disidentskými organizáciami formujú Jednotnú stranu socialistickej revolúcie. Tá sa neskôr premenováva na Komunistickú stranu Kuby, ktorá v krajine vládne dodnes.

 

Po revolúcii

V tej dobe už novopečený hrdina kubánskeho ľudu Che výrazne zamestnáva aj americké tajné zložky: CIA ho vo svojej správe označuje za „pomerne sčítaného“ a „na Hispánca značne inteligentného“, zdôrazňujúc širokú škálu jeho intelektuálnych záujmov. Revolucionár púta pozornosť i v mediálnych kruhoch, časopis Time ho označuje za „Castrov mozog“. Po úspešnom zavŕšení revolúcie sa hyperaktívny Che venuje hneď niekoľkým funkciám – z titulu ministra priemyslu sa spolupodieľa na hospodárskych reformách, angažuje sa v šírení gramotnosti, pracuje ako vrchný inštruktor armádneho výcviku či dokonca prezident národnej banky. V neposlednom rade šéfuje zložke, zodpovednej za riešenie problematiky vojnových zločincov, pričom v tejto úlohe je obzvlášť nekompromisný – neľútostne necháva popraviť množstvo ľudí, ktorých nový režim vyhodnotil ako hrozbu. Zároveň stíha cestovať po svete ako advokát kubánskej cesty, stretáva sa pritom s mnohými štátnikmi najmä tretieho sveta. Akčného Guevaru život politika a diplomata akosi neuspokojuje, ďalšie kroky ho preto vedú do Konga s cieľom „exportovať“ revolúciu. Po nevydarenom pokuse sa s podobným zámerom presúva do Bolívie, ktorá sa mu stáva osudnou – 8. októbra 1961 ho za výraznej asistencie americkej CIA zajímajú bolívijské ozbrojené zložky a hneď na druhý deň ho neľútostne popravujú.

 

APTOPIX Cuba US Lowered Expectations

 

Legendárny portrét

Postava historického Ernesta „Che“ Guevaru je značne kontroverzná, vyvoláva množstvo sentimentov a ešte viac otáznikov. Bez ohľadu na politický, či historický kontext, stal sa nielen popikonou a archetypálnou postavou ľudového hrdinu, ale aj vyhľadávanou módnou značkou. Výraznú zásluhu na tom má aj legendárny portrét Guerrillero Heroico od dvorného fotografa kubánskej revolucionárskej elity Alberta Kordu. Bohém Korda, ktorý predtým fotil modelky a oplýval jemným estetickým cítením, zachytil „El Comandanteho“ na smútočnom zhromaždení v Havane v marci roku 1960. To bolo zorganizované deň po incidente v prístave, ktorým otriasla séria explózií.

Alberto Korda sa v snahe nájsť čo najlepší uhol pre záber presúva do davu hneď pod pódiom. Na ňom horlivo reční Fidel Castro, Korda je však zaujatý čo najprecíznejším „naštelovaním“ svojho prístroja. V momente, kedy zaostril, mu do záberu vstupuje Che. Cvak! A ešte raz – cvak! Na prvý pohľad dve obyčajné momentky, ktoré v štátnej agentúre, pre ktorú Korda fotil, nijak nezarezonovali. Agentúra niektoré Kordove fotky použila, zvyšné, vrátane dvoch inkriminovaných, mu vrátila. Umelecky nadaný fotograf nemohol spustiť oči z momentky, na ktorej sa zamyslený Che nachádza medzi profilom neznámeho muža a listami palmy. Fotku orezal, ostal na nej iba charizmatický revolucionár s vážnym prenikavým pohľadom. Korda s takto získaným portrétom nemal veľké plány, zavesil si ho na čestné miesto svojej pracovne.

 

Posmrtný mýtus

Kordov portrét ležal prachom a pravdepodobne by upadol naveky do zabudnutia (a s ním možno aj Guevarov odkaz), nebyť niekoľkých náhod. V dobe revolucionárovej (napokon osudnej) bolívijskej anabázy sa na scéne objavil taliansky intelektuál a mediálny magnát Giangiacomo Feltrinelli, ktorý sa nijak netajil svojimi sympatiami k marxizmu. Živo sa zaujímal o situáciu gerily bojujúcej v Bolívii pod vedením Che Guevaru – ale ešte živšie o práva na Guevarove zápisky z tohto obdobia. Keď sa obrátil na oficiálne kubánske inštitúcie so žiadosťou o kvalitné snímky revolucionára, tie ho odkázali na Alberta Kordu. Ten Feltrinellimu venoval dva exempláre svojho obľúbeného portrétu, ako inak – zadarmo, ako „priateľovi revolúcie“. Okamžite po návrate do Talianska dal Feltrinelli vyrobiť tisícky kópií, ktoré hromadne šíril v snahe poukázať na Guevarov prípad. Rok po jeho smrti knižne vyšli spomínané denníkové zápisky pod názvom „Bolívijský denník“, ktorého obal zdobil Kordov portrét.

Autorstvo si Feltrinelli lakomo privlastnil, o skutočnom autorovi sa ani nezmienil. Ďalším výrazným faktorom masového rozšírenia slávneho portrétu bol francúzsky magazín Paris Match, ktorý uverejnil Kordovu fotografiu na titulnej strane svojho augustového vydania. Medzitým sa portrét dostal i k írskemu umelcovi Jimovi Fitzpatrickovi, ktorý pôvodnú verziu pretvoril v štylizovaný čiernobiely obraz na červenom pozadí. K írskemu podporovateľovi sa však portrét dostal trochu inou cestou, nezávisle od Feltrinelliho – skrz známeho existencialistického spisovateľa Jeana-Paula Sartra, ktorý si ho priniesol z Kuby. Cez holandských anarchistov, ktorí si hovorili „The Provos“, sa  napokon dostal až k samotnému Fitzpatrickovi. Po posteroch bol taký dopyt, až napokon umelec musel založiť firmu, aby zabezpečil masovú výrobu. Postery navyše nechal šíriť voľne bez copyrightu, keďže mu šlo o samotné posolstvo – do portrétu však nenápadne zapracoval písmeno „F“, aby zvýraznil, že sa jedná o jeho verziu.

 GONZALEZ

 

Che v uliciach

Na Kube bol Kordov portrét v skutočne masovom merítku zverejnený až pri príležitosti smútočného zhromaždenia 18. októbra 1967, na ktorom kubánska vláda oficiálne oznámila Che Guevarovu smrť. Počas Castrovho smútočného prejavu hľadelo milión párov očí na obrovskú podobizeň zosnulého revolucionára, zdobiacu budovu ministerstva vnútra. V tej dobe si už fotografia Alberta Kordu pomaly začínala žiť vlastným životom v uliciach európskych miest, ktorými sa prehnala vlna ohnivej mladíckej rebélie. Odpoveďou talianskych študentov na správy o revolucionárovej smrti bol sled spontánnych demonštrácií, na ktorých boli k videniu improvizované transparenty s čoraz slávnejším portrétom. Vo Francúzsku v máji roku 1968 sa revolučný plameň rozhorel ešte silnejšie, keď obrovské pouličné nepokoje vyvolané ľavicovým študentským hnutím otriasali vládnym kabinetom v základoch. Násilné strety so štátnou mocou, okupácia inštitúcií, univerzít a pracovísk, spolu so sériou celoplošných štrajkov, na dva týždne paralyzovali celé Francúzsko, ba dokonca donútili niektoré politické špičky, vrátane prezidenta Charlesa de Gaulla, opustiť na niekoľko hodín krajinu. Francúzske ulice si taktiež spontánne adoptovali portrét Che Guevaru, ktorý sa šíril predovšetkým v tej „upgradovanej“ Fitzpatrickovej verzii.

 

Tomáš Bóka

foto SITA, archív

 

Celý článok si prečítate v novembrovom čísle GOLDMAN (2015)